Vatikán 7. júna (RV) Na Vatikánskom námestí sa dnes opäť zhromaždili tisícky veriacich, aby si na tradičnej generálnej audiencii vypočuli katechézu Svätého Otca. Hovoril v nej o Božom otcovstve ako zdroji našej nádeje. Pápež František predniesol aj osobitnú výzvu k pokračovaniu v spoločnom úsilí kresťanov, židov a moslimov za pokoj vo svete:„Zajtra o 13. hodine sa v rozličných krajinách obnovuje iniciatíva „Minúta za pokoj“, čiže chvíľka modlitby pri príležitosti výročia nášho spoločného stretnutia vo Vatikáne s izraelským prezidentom Peresom a palestínskym prezidentom Abbásom. V našej dobe je veľká potreba modlitby – kresťanov, židov a moslimov – za pokoj.“
Od historickej udalosti vo švrtok uplynú tri roky. Stretnutie troch čelných predstaviteľov s modlitbou za pokoj sa konalo 8. júna 2014 vo Vatikánskych záhradách.
Na zaplnenom Svätopeterskom námestí bolo dnes Slovensko zastúpené najmä spoločenstvom Farnosti sv. Jakuba z Veľkého Šariša. Svätého Otca v závere pozdravili aj dvaja zástupcovia Združenia slovenských katolíkov v USA, ktorí sú v týchto dňoch v Ríme na pravidelnej pracovnej návšteve. Organizácia dlhodobo podporuje okrem iného aj formáciu kňazov v Pápežskom slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Na úvod ku katechéze Svätého Otca zazneli slová z Lukášovho evanjelia o tom, ako Ježiš naučil svojich učeníkov modlitbu Otče náš:
«Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia“» (Lk 11,1-4).
*
Plné znenie katechézy Svätého Otca:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V Ježišovej modlitbe bolo čosi fascinujúce, čosi až tak podmanivé, že jedného dňa ho jeho učeníci poprosili, aby ich s ňou oboznámil. Táto epizóda sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša, ktorý bol spomedzi evanjelistov tým, kto najviac zdokumentoval tajomstvo modliaceho sa Krista - Pána, ktorý sa modlí. Ježišovi učeníci sú zasiahnutí skutočnosťou, že on, osobitne ráno a večer, sa uťahuje do samoty a „ponára sa“ do modlitby. A preto ho jedného dňa prosia, aby aj ich naučil modliť sa (porov. Lk 11,1). Vtedy práve im Ježiš odovzdáva modlitbu, ktorá sa stala kresťanskou modlitbou „par excellence“: Otčenáš.
Popravde, Lukáš nám v porovnaní s Matúšom podáva Ježišovu modlitbu v tak trochu skrátenej forme, ktorá sa začína jednoduchou invokáciou: «Otče» (v.2). Tu je zhrnuté celé tajomstvo kresťanskej modlitby, v tomto slove: mať odvahu nazývať Boha menom Otec. Potvrdzuje to aj liturgia, keď pri výzve ku spoločnému prednášaniu Ježišovej modlitby používa výraz «osmeľujeme sa povedať».
Veď nazývať Boha menom „Otec“ vôbec nie je samozrejmosťou. Viedlo by nás to skôr k používaniu vyšších titulov, ktoré sa nám zdajú byť úctivejšie voči jeho transcendencii. Naopak, to, že ho vzývame ako „Otca“, nás s ním stavia do vzťahu dôvery, ako dieťa, ktoré sa obracia na svojho otecka, vediac, že on ho miluje a stará sa oň. Toto je veľká revolúcia, ktorú kresťanstvo vtláča do náboženskej psychológie človeka. Tajomstvo Boha, ktoré nás vždy fascinuje a dáva nám cítiť sa maličkými, nás však už viac nedesí, negniavi, nenapĺňa úzkosťou.
Toto je revolučný obrat, ktorý je ťažko poňať našou ľudskou mysľou; až natoľko, že dokonca v príbehoch o zmŕtvychvstaní sa hovorí, že ženy po tom, ako videli prázdny hrob a anjela, «utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach» (Mk 16,8). Avšak Ježiš nám zjavuje, že Boh je dobrým Otcom a hovorí nám: „Nebojte sa!“
Pomyslime na podobenstvo o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15,11-32). Ježiš rozpráva o istom otcovi, ktorý pre svojich synov vie byť jedine láskou. O otcovi, ktorý netrestá syna za jeho aroganciu, a ktorý je schopný dokonca zveriť mu jeho časť dedičstva a nechať ho odísť z domu. Boh je Otcom, hovorí Ježiš, avšak nie ľudským spôsobom, lebo na tomto svete neexistuje žiadny otec, ktorý by sa zachoval ako protagonista tohto podobenstva. Boh je Otcom spôsobom jemu vlastným: dobrým, nechrániacim sa pred slobodnými rozhodnutiami človeka, schopným vyjadrovať sa jedine formami slovesa „milovať“.
Keď sa rebelujúci syn po tom, ako všetko premrhal, konečne vracia do rodného domu, tento otec neaplikuje kritériá ľudskej spravodlivosti, no predovšetkým cíti potrebu odpustiť, a prostredníctvom svojho objatia dáva synovi porozumieť, že po celý ten dlhý čas jeho neprítomnosti mu chýbal, bolestne chýbal jeho otcovskej láske. Akým bezmedzným tajomstvom je Boh pestujúci takýto typ lásky voči svojim deťom!
Možno práve z tohto dôvodu sa apoštol Pavol, keď poukazuje na centrum kresťanského tajomstva, necíti na to, aby do gréčtiny preložil jedno slovo, ktoré Ježiš v aramejčine vyslovoval ako „abba“. Dvakrát sa sv. Pavol vo svojich listoch (porov. Rim 8,15; Gal 4,6) dotýka tejto témy a ponecháva toto slovo nepreložené, v tej istej forme, v akej sa objavilo na Ježišových perách, „abba“, ešte intímnejší výraz v porovnaní s výrazom „otec“, ktorý niektorí prekladajú ako „otecko, ocko“.
Drahí bratia a sestry, nikdy nie sme sami. Môžeme byť vzdialení, nevraživí, mohli by sme sa aj prehlasovať za „bezbožných“. Avšak evanjelium Ježiša Krista nám zjavuje, že Boh, ktorý nevie zostať bez nás, on nikdy nebude akýsi „Boh bez človeka“. On je ten, čo nevie zostať bez nás, a toto je jedno veľké tajomstvo! Boh nevie byť Bohom bez človeka: je to veľké tajomstvo! A táto istota je zdrojom našej nádeje, ktorú nachádzame uchovanú vo všetkých prosbách modlitby Otčenáš.
Keď potrebujeme pomoc, Ježiš nám nehovorí, aby sme rezignovali a uzavreli sa do seba, ale aby sme sa obrátili na Otca a prosili ho s dôverou. Všetky naše potreby, od tých najevidentnejších s dennodenných, ako sú jedlo, zdravie, práca, až po potrebu, aby nám bolo odpustené a potrebu opory počas pokušení, nie sú zrkadlom našej osamelosti: je tu naopak Otec, ktorý na nás vždy hľadí s láskou, a ktorý nás istotne neopúšťa.
Taraz mám pre vás jeden návrh: každý z nás má mnoho problémov a mnoho potrieb. Pomyslime trochu v tichu na tieto problémy a na tieto potreby. Pomyslime aj na Otca, na nášho Otca, ktorý nemôže byť bez nás, a ktorý v tejto chvíli na nás hľadí. A všetci sa spoločne s dôverou a nádejou modlime: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ [spolu so zhromaždením]. Ďakujem.“
V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec obrátil ako zvyčajne na mladých, chorých a novomanželov:
„Nedávno započatý mesiac jún nám pripomína úctu k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu: drahí mladí, v škole Božského Srdca vzrastajte v obetavosti k blížnemu; drahí chorí, v utrpení zjednoťte vaše srdce so srdcom Božieho Syna; a vy, drahí novomanželia, hľaďte na Ježišovo Srdce, aby ste sa naučili bezpodmienečnej láske.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
