Vatikán 10. mája (RV) Nech nás Mária, „Matka nádeje“, učí hľadieť vpred aj v najhustejšej tme, keď sa zdá všetko nezmyselné. Tak znela jedna z hlavným myšlienok katechézy o nádeji pápeža Františka, ktorú dnes predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra.Pred katechézou zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe». (Jn 19,25-27)
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Na našej ceste katechéz o kresťanskej nádeji sa dnes pozrime na Máriu, Matku nádeje. Mária zažila na svojej púti ako matka viac než jednu noc. Už od prvej zmienky o nej v evanjeliovom príbehu, jej postava vystupuje do popredia ako by bola postavou z akejsy drámy. Nebolo jednoduché odpovedať „áno“ na anjelovo pozvanie: a predsa ona, žena v rozkvete mladosti, odpovedá s odvahou napriek tomu, že nevedela nič o osude, ktorý ju očakával. Mária sa nám v tej chvíli javí ako jedna z mnohých matiek tohto sveta, odvážnych až do extrému, keď ide o prijatie vo vlastnom lone príbehu nového človeka, ktorý sa rodí.
To „áno“ je prvým krokom dlhého zoznamu poslušností – dlhého zoznamu poslušností!, ktoré sprevádzajú jej cestu matky. Mária sa tak v evanjeliách objavuje ako tichá žena, ktorá častokrát nerozumie tomu všetkému, čo sa deje navôkol, ktorá však medituje o každom slove a o každej udalosti vo svojom srdci.
V tejto dispozícií je jeden nádherný útržok Máriinho spôsobu myslenia: nie je to žena, ktorú deprimujú neistoty života, osobitne, keď sa zdá, že nič nejde správnou cestou. Nie je to ani žena, ktorá násilne protestuje, ktorá sa obuje do osudu života, ktorý nám častokrát odhaľuje nevraživú tvár. Je to naopak žena, ktorá počúva: nezabudnite, že medzi nádejou a načúvaním je vždy silný vzťah a Mária je ženou, ktorá počúva, ktorá prijíma existenciu tak, ako sa nám sama dáva, so svojimi radostnými dňami, ale aj so svojimi tragédiami, ktoré by sme najradšej nikdy nestretli. Až po vrcholnú noc Márie, keď je jej syn pribitý na drevo kríža.
Až do toho dňa Mária takmer zmizla z deja evanjelií: svätí autori naznačujú toto pomalé vytrácanie sa jej prítomnosti, jej nemé zotrvávanie tvárou v tvár tajomstvu Syna, ktorý poslúcha Otca. Avšak Mária sa znovuobjavuje práve v kľúčovom okamihu: keď sa veľká časť priateľov rozpŕchla, lebo sa báli. Matky nezrádzajú a v tej chvíli pri nohách kríža, nikto z nás nemôže povedať, čo bolo bolestivejším utrpením: či utrpenie nevinného muža, ktorý zomiera na kríži či agónia matky, ktorá sprevádza posledné chvíle života svojho syna. Evanjeliá sú úsečné a extrémne diskrétne. Prítomnosť Matky zaznamenávajú jedoduchým slovesom: ona „stála“ (Jn 19,25). Stála. Nehovoria nič o jej reakcii: či plakala alebo neplakala... nič; ani len náznak opisujúci jej bolesť: na tieto detaily sa potom vrhla predstavivosť básnikov a maliarov darujúc nám obrazy, ktoré vstúpili do dejín umenia a literatúry. Evanjeliá nám však hovoria iba jedno: ona „stála“. Stála tam, v tom najhroznejšom okamihu, v ukrutnom momente a trpela so synom. „Stála“.
Mária „stála“, jednoducho bola tam. Hľa, opäť je tu, mladá žena z Nazaretu, už so šeďou vo vlasoch kvôli ubiehajúcim rokom, naďalej v zovretí s Bohom, ktorého treba jedine objať a so životom, ktorý dospel k hranici tej najtemnejšej tmy. Mária „stála“ v tej najtemnejšej tme, avšak „stála“. Neodišla preč. Mária je tam, verne prítomná zakaždým, keď treba držať zažatú sviečku na mieste oparu a hmly. Ani ona nepoznala osud zmŕtvychvstania, ktorý jej Syn v tej chvíli otváral pre všetkých nás ľudí: je tam z vernosti Božiemu plánu, za ktorého služobnicu sa prehlásila v prvý deň svojho povolania, ale tiež vďaka svojmu inštinktu matky, ktorá jednoducho trpí zakaždým, keď dieťa zažíva utrpenie. Utrpenie matiek... my všetci sme poznali silné ženy, ktoré znášali mnohé utrpenia detí...
Opäť ju nájdeme v prvý deň Cirkvi, ju, matku nádeje, uprostred toho spoločenstva tak krehkých učeníkov: jeden ho zaprel, mnohí ušli, všetci mali strach (porov. Sk 1,14). Ona však, jednoducho tam stála, tým najobyčajnejším spôsobom, akoby to bola úplne prirodzená vec: v prvotnej Cirkvi zahalenej do svetla Zmŕtvychvstania, avšak aj do chvenia prvých krokov, ktoré mala urobiť vo svete.
Z toho dôvodu ju všetci milujeme ako Matku. Nie sme sirotami: máme v nebi Matku. Je ňou Svätá Božia Matka. Lebo nás učí cnosti očakávania, aj keď sa všetko zdá byť nezmyselné: ona, vždy dôverujúca tajomstvu Boha, aj keď sa zdá, že sa vytráca vinou zla sveta. Vo chvíľach ťažkostí, nech Mária, Matka, ktorú Ježiš daroval nám všetkým, nech vždy napomáha našim krokom, nech vždy prehovorí do nášho srdca: ,Vstaň. Hľaď vpred. Hľaď na obzor’, lebo ona je Matkou nádeje. Ďakujem.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
