Vatikán 6. apríla (RV) Boh je vždy verný svojej zmluve: bol verný Abrahámovi a bol verný prísľubu spásy vo svojom Synovi Ježišovi. Týmito slovami sa prihovoril pápež František veriacim v Dome sv. Marty, kde dnes ráno slúžil liturgiu. Prítomných povzbudil, aby sa zastavili na desať minúť a uvažovali nad svojim príbehom a aby tak aj v skúškach objavili krásu Božej lásky.Ústrednou témou homílie pápeža Františka je Abrahám. Dnešné prvé čítanie z Knihy Genezis (Gn 17,3-9) hovorí o zmluve medzi Bohom a Abrahámom, ktorého Ježiš a farizeji v dnešnom Jánovom evanjeliu (Jn 8,51-59) nazývajú „otec“. Bol to práve Abrahám, z koho vychádza „tento národ, ktorým je dnes Cirkev,“ poznamenal Svätý Otec. Abrahám dôveruje, poslúchne, keď mu Boh prikáže, aby išiel do inej zemi, ktorú mu dá do dedičstva.
Je to muž viery a nádeje; uverí, keď mu je povedané, že „vo veku 100 rokov“ bude mať syna s „neplodnou manželkou“, „verí napriek každej nádeji“. „Ak by sa niekto snažil opísať Abrahámov život,“ zamyslel sa Svätý Otec, „mohol by povedať: ,Je to rojko’“. A mal by pravdu. Niečo z človeka, ktorý sníva mal, avšak bol to „sen o nádeji“. Nebol to blázon, dodal pápež:
„Bol podrobený skúške, keď už má syna, dospievajúceho chlapca, je požiadaný ho obetovať: on poslúchol a išiel napriek každej nádeji. A toto je náš otec Abrahám, ktorý kráča vpred, stále vpred. A keď Ježiš hovorí, že Abrahám uvidel jeho deň, uvidel Ježiša, zaradoval sa. Áno: to uvidel v prísľube a [pocítil] túto radosť, keď uvidel, že Boh ho nepodviedol, že Boh – ako sme počuli v úvodnom speve – je vždy verný svojej zmluve.“
Aj dnešný 105. žalm hovorí o otcovi Abrahámovi a pozýva veriacich, aby si pripomenuli Pánove divy. Pre nás, pre Abrahámovo pokolenie, je to ako keď myslíme na nášho otca, ktorý odišiel a spomíname na jeho otcovské dobro a hovoríme: „Aký úžasný otec!“
Zmluva zo strany Abraháma spočíva v tom, že „vždy“ poslúchol, pokračoval ďalej pápež František. Boh zase prisľúbil, že z neho urobí „otca mnohých národov“. „Preto sa už nebudeš volať Abram, ale Abrahám,“ povedal mu Pán. A Abrahám uveril. Neskôr v ďalšom rozhovore v Knihe Genezis mu Boh hovorí, že jeho potomstvo bude početné ako hviezd na nebi a piesku na morskom brehu. A my dnes „môžeme povedať“: „Ja som jedna z tých hviezd. Ja som zrnko piesku“.
Medzi Abrahámom a nami existuje ešte ďalší príbeh, vysvetlil Petrov nástupca. Je to príbeh Nebeského Otca a Ježiša, ktorý farizejom povedal, že Abrahám zaplesal v nádeji, že uvidí „môj deň“. „Uvidel ho a zaradoval sa.“ Toto je veľké posolstvo a Cirkev nás dnes pozýva, aby sme sa zastavili a upriamili zrak na „naše korene“, „nášho otca“, ktorý „z nás urobil národ, nebo plné hviezd, pláže plné zrniek piesku,“ pokračoval vo svojej homílii Svätý Otec:
„Hľadieť na dejiny: nie som sám, som národom. Kráčame spoločne. Cirkev je národ. Avšak národ, o ktorom sníval Boh; národ, ktorému dal pozemský zrod ten otec, ktorý poslúchol, a máme brata, ktorý dal svoj život za nás, aby z nás urobil národ. A takto môžeme hľadieť na Otca a ďakovať; hľadieť na Ježiša a ďakovať mu; hľadieť na Abraháma a na nás, ktorí sme súčasťou cesty.“
Na záver svojej rannej homílie Svätý Otec František povzbudil veriacich, aby sa dnes zastavili a rozpomenuli sa, že „v tomto veľkom príbehu zarámovanom Bohom, Ježišom, je prítomný malý príbeh každého z nás“:
„Pozývam vás, aby ste dnes venovali päť až desať minút sediac, bez rádia, bez televízie, po sediačky a uvažovali nad vlastným príbehom: nad požehnaniami i nezdarmi, nad všetkým. Nad milosťami i hriechmi: nad všetkým. A videli vernosť toho Boha, ktorý ostal verný svojej zmluve, ostal verný svojmu prísľubu, ktorý dal Abrahámovi, ostal verný spáse, ktorú prisľúbil vo svojom Synovi Ježišovi. Som si istý, že uprostred možno aj zlých vecí – lebo všetci ich máme, veľa strašných vecí v živote – ak to dnes urobíme, objavíme krásu Božej lásky, krásu jeho milosrdenstva, krásu nádeje. A som si istý, že nás všetkých naplní radosť.“
