Vatikán 1. marca (RV) Vstup do Pôstneho obdobia sa dnes vo Večnom meste slávil pod vedením pápeža Františka na tradičnom mieste: v Bazilike sv. Sabíny na Aventíne, vŕšku pri rieke Tiber. Štáciová liturgia s kajúcou procesiou sa začala v Bazilike sv. Anzelma spevom mníchov a modlitbou Svätého Otca. Pápež František potom vo fialovom pluviáli kráčal spolu s procesiou do Baziliky sv. Sabíny, kde predsedal svätej omši a prihovoril sa v homílii.*
Homília pápeža Františka v Bazilike sv. Sabíny:
«Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, […] vráťte sa k Pánovi» (Joel 2,12.13): je zvolanie, ktorým sa prorok Joel obracia na ľud v Pánovom mene. Nikto sa nemohol cítiť vylúčený: «Zvolajte starcov, zhromaždite deti, i tie, čo sajú prsia; […] ženícha […] i nevestu» (v. 16). Celý verný ľud je zvolaný, aby sa vydal na púť a klaňal sa svojmu Bohu, «lebo on je dobrotivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý» (v. 13).
Aj my chceme byť odozvou na toto volanie, chceme sa vrátiť k milosrdnému srdcu Otca. V tomto čase milosti, ktorý dnes začíname, upriamme opäť náš pohľad na jeho milosrdenstvo. Veľký pôst je cestou: vedie nás k víťazstvu milosrdenstva nad všetkým, čo nás chce zdrviť alebo nás zredukovať na niečo, čo nezodpovedá dôstojnosti Božích detí. Veľký pôst je cestou z otroctva ku slobode, od utrpenia k radosti, zo smrti do života.
Znak popola, s ktorým sa vydávame na cestu, nám pripomína náš prvotný stav: boli sme vzatí zo zeme, boli sme stvorení z prachu. Áno, ale z prachu, ktorý bol v milujúcich rukách Boha, ktorý vdýchol svojho ducha života na každého z nás a chce to naďalej robiť; chce pokračovať v darovaní toho dychu života ktorý nás zachraňuje od iných druhov dychu: od škrtivého pridusenia vyvolaného naším egoizmom, od pridusenia vyprovokovaného žalostnými ambíciami a mlčiacou ľahostajnosťou; od pridusenia, ktoré udúša ducha, zužuje obzor a znecitlivuje tlkot srdca. Boží dych života nás zachraňuje od tohto pridusenia, ktoré zhasína našu vieru, ochladzuje našu lásku a ničí našu nádej. Prežívať Veľký pôst znamená úpenlivo túžiť po tomto dychu života, ktorý nám náš Otec neprestáva ponúkať v bahne našich dejín.
Dych Božieho života nás oslobodzuje od toho pridusenia, ktorého si často nie sme vedomí a na ktoré sme si už dokonca zvykli ako na niečo „normálne“, i keď jeho dôsledky pociťujeme; zdá sa nám to normálne, pretože sme si zvykli dýchať ovzdušie, v ktorom je poklesnutá hladina nádeje, ovzdušie smútku a rezignácie, dusivé ovzdušie úzkosti a nepriateľstva.
Veľký pôst je čas povedať nie. Nie pridúšaniu ducha pre znečistenie spôsobené ľahostajnosťou, nedbanlivosťou myslenia, že život iného sa ma netýka; každým pokusom banalizovať život, zvlášť tých, ktorí na vlastnom tele nesú váhu toľkej povrchnosti. Veľký pôst chce povedať nie intoxikujúcemu znečisteniu prázdnymi a nezmyselnými slovami, drsnou a rýchlou kritikou, zjednodušujúcimi analýzami, ktoré nedokážu pojať komplexnosť ľudských problémov, zvlášť tých, ktorými sa najviac trpí.
Veľký pôst je časom povedať nie: nie pridusenosti modlitbou na uchlácholenie svedomia, almužnou na dosiahnutie vlastnej spokojnosti, postením sa pre dosiahnutie pocitu, že sme v poriadku. Veľký pôst je časom povedať nie pridusenosti, aká sa rodí zo zahľadeností do vlastného vnútra, ktoré vylučujú iných, ktoré sa chcú dostať k Bohu odsúvajúc bokom Kristove rany prítomné v ranách svojich bratov: z tých spiritualít, ktoré redukujú vieru na kultúry geta a vylúčenia.
Pôst je časom pamäti, je časom na premýšľanie a kladenie si otázok: čo by bolo z nás, keby nám Boh zavrel dvere? Čo by bolo z nás bez jeho milosrdenstva, ktoré sa neunavuje odpúšťať nám a vždy nám dáva príležitosť začať odznova? Pôst je časom klásť si otázky: kde by sme boli bez pomoci tichých tvárí toľkých, ktorí nám tisícorakým spôsobom podali ruku a veľmi konkrétnymi skutkami nám znova dali nádej a pomohli nám začať nanovo?
Veľký pôst je časom, aby sme sa vrátili k dýchaniu, je časom, aby sme otvorili srdce dychu toho Jediného, ktorý je schopný premeniť náš prach na ľudskosť. Nie je to čas na to, aby sme si roztrhli šaty pred zlom, ktoré nás obklopuje, ale skôr na to, aby sme v našom živote vytvorili miesto všetkému tomu dobru, ktoré dokážeme konať a zvliekli zo seba všetko, čo nás izoluje, uzatvára a paralyzuje. Pôst je časom spoluúčasti, aby sme mohli so žalmistom povedať: „Navráť mi [Pane] radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty“, aby sme naším životom ohlasovali tvoju slávu (por. Ž 51,14), a náš prach sa mocou tvojho životodarného dychu premenil na „zamilovaný prach“.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Znak popola dnes pápežovi Františkovi udelil kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý má Baziliku sv. Sabíny ako titulárny kostol. Prítomným veriacim udelili popolec benediktínski a dominikánski pátri z kláštorov na Aventíne. Medzi členmi Rímskej kúrie, kardinálmi a biskupmi, bol aj arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Popri obyvateľoch Ríma sa na slávení zúčastnili aj početní pútnici, medzi nimi aj štyria slovenskí gréckokatolícki biskupi, ktorí sú na návšteve vo Večnom meste.
