Vatikán/Taliansko 1. februára (RV) Vyšiel ďalší rozhovor pápeža Františka, tentoraz v talianskom časopise distribuovanom bezdomovcami, ktorý je neziskovým sociálnym projektom diecéznej katolíckej charity v Miláne.Svätý Otec odpovedá na otázky o jeho vzťahu k bezdomovcom, o tom, či je vhodné dať almužnu žobrákovi na ulici, ale aj o tom, či prijímanie migrantov nemá nevyhnutné hranice. Na túto tému okrem iného povedal: „To, čo chýba, je práve integrácia. Každá krajina preto musí posúdiť, aký počet je schopná prijať. Nemožno prijímať, ak nie je možnosť integrovania.“
Časopis s metaforickým názvom Scarp de´tenis, čo je hovorové označenie športovej obuvi (tenisky), vznikol v roku 1994 a postupne sa ujal aj v iných talianskych veľkomestách: Turíne, Neapole či Janove. Komentujúc poslanie časopisu urobiť čitateľa vnímavejším k ľuďom v núdzi, pápež František hovorí, aké náročné je naozaj sa vcítiť do situácie druhého, obrazne „vstúpiť do jeho topánok“:
„Ak pomyslíme na ľudské osudy, ktoré sú neraz tvorené samotou, potom vstúpiť do topánok druhého znamená službu, pokoru a veľkodušnosť, čo je aj vyjadrením potreby. Potrebujem, aby niekto vstúpil do mojich topánok. Pretože všetci potrebujeme pochopenie, spoločnosť a nejakú radu.
Koľkokrát stretnem človeka, ktorý po tom, ako hľadal útechu u nejakého kresťana, či už laika, kňaza, rehoľnej sestry či biskupa, mi povie: «Áno, vypočul ma, ale ma nepochopil». Pochopiť znamená vstúpiť do topánok toho druhého. A nie je to ľahké. Často sa supluje tento nedostatok veľkosti, bohatstva a ľudskosti pomocou slov. Hovorí sa, radí sa. Ale keď sú to len slová alebo priveľa slov, vtedy chýba táto „veľkosť“, vstúpenie do topánok druhého.“
„Vaša Svätosť, keď stretnete bezdomovca, čo mu poviete ako prvé?“ Na túto otázku Svätý Otec odpovedal takto:
„«Dobrý deň.» «Ako sa máš?» Niekedy si vymeníme zopár slov, niekedy človek vstupuje do vzťahu a vypočuje si zaujímavé príbehy: «Študoval som v jednom kolégiu, bol tam skvelý kňaz...» Niekto by mohol povedať: ale čo ma to zaujíma? Ľudia, ktorí žijú na ulici hneď pochopia, či je u dotyčného ozajstný záujem, alebo či tam je nie zakusovanie spolucítenia, ale bezpochyby poľutovanie. Pri pohľade na bezdomovca sa dá na neho pozrieť ako na človeka, ale dá sa to aj tak, ako keby to bol pes. A oni si tento odlišný spôsob pohľadu všimnú.
Vo Vatikáne je chýrny príbeh o istom bezdomovcovi, poľského pôvodu, ktorý sa zdržiaval najmä na námestí Piazza di Risorgimento v Ríme, nerozprával s nikým, ani s dobrovoľníkmi Charity, ktorí mu večer prinášali teplé jedlo. Len po dlhej dobe sa im pošťastilo, že im vyrozprával svoj príbeh: «Som kňaz, poznám dobre vášho pápeža, študovali sme spolu v seminári».
Zvesť sa dostala k pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý keď počul meno, potvrdil, že s ním bol v seminári a chcel sa s ním stretnúť. Objali sa po štyridsiatich rokoch a na konci audiencie pápež požiadal, aby ho tento kňaz, jeho bývalý spolužiak, vyspovedal. «Teraz je ale rad na tebe,» povedal potom pápež. A spolužiak zo seminára sa vyspovedal u pápeža.
Vďaka gestu dobrovoľníka, teplému jedlu a nejakému potešujúcemu slovu, láskavému pohľadu, sa tento človek mohol pozbierať a znovu začať normálny život, až sa stal kaplánom v jednej nemocnici. Pápež mu pomohol, toto je zaiste zázrak, ale je to aj príklad toho, že ľudia bez domova majú veľkú dôstojnosť.
Na arcibiskupstve v Buenos Aires pod lávkou medzi vchodom a chodníkom bývala jedna rodina a jeden pár. Stretal som ich každý deň, keď som vychádzal. Pozdravil som ich a vymenil som si s nimi vždy pár slov. Nikdy som nepomyslel poslať ich preč. Ktosi mi hovoril: «Znečisťujú kúriu», ale tá nečistota je vnútri. Myslím si, že sa k ľuďom treba prihovárať s veľkou ľudskosťou, nie akoby nám boli povinní splatiť nejaký dlh, a nezaobchádzať s nimi ako keby boli úbohými psami.“
Pápež František v rozhovore pre taliansky časopis opísal okrem iného aj argentínsku spoločnosť, kompletne premiešanú z vysťahovalcov rozličného pôvodu. Spomenul tiež perličku o jeho starých rodičoch, ktorí pochádzali z talianskeho Piemontu, keď si s vysťahovaleckým úmyslom kúpili koncom roka 1928 lístok na loď cez Atlantik. Nestihli však načas speňažiť svoj majetok, a tak museli cestu odložiť. To ich zachránilo, keďže loď sa potopila pri brehoch Brazílie. Nalodili sa až na ďalšiu loď 1. februára 1929. „Preto som tu,“ dodal pápež František.
