Vatikán 15. februára (RV) Aj v dnešnú stredu sa Svätý Otec František stretol s pútnikmi pri všeobecnej audiencii. Pred ňou ešte prijal zástupcov domorodých komunít. Do Auly Pavla VI. prišiel v osobitnom predstihu, už pred pol desiatou hodinou. Po tom, ako sa zvítal s veriacimi, pokračoval v cykle svojich katechéz na tému nádeje. Tentoraz vysvetlil dôležitú pravdu, že kresťanská nádej nikdy nesklame, pretože jej garantom nie je človek, ale samotný Boh, ktorý nás miluje. Pápež František pripomenul aj patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda v súvislosti s ich utorkovým sviatkom.
Úvod ku katechéze tvorili nasledujúce slová sv. apoštola Pavla z 5. kapitoly Listu Rimanom:
«A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5,1-5).
Plné znenie katechézy Svätého Otca:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Už od malička nás učia, že nie je dobré sa vychvaľovať. V mojej krajine sa tým, čo sa vychvaľujú, hovorí pávi. A je to správne, lebo chvastať sa tým, čím sme, či tým, čo máme, je okrem istej pýchy aj nedostatkom úcty k druhým, osobitne k tým menej šťastlivým než sme my. V tejto pasáži Listu Rimanom nás ale apoštol Pavol prekvapuje, keďže nás až dvakrát vyzýva chváliť sa. Čo to však chce? Azda aby sme boli tými pávmi? Ak vyzýva k chváleniu sa, je teda správne sa niečím pochváliť. Takže, čím sa možno správne chváliť? A ako sa to dá bez toho, aby sme urážali druhých, bez toho, aby sme niekoho vylučovali?
V prvom prípade sme pozývaní chváliť sa hojnosťou milosti, ktorou sme naplnení v Ježišovi Kristovi, prostredníctvom viery. Pavol nám chce dať pochopiť, že ak sa naučíme vnímať všetko so svetlom Ducha Svätého, zistíme, že všetko je milosťou! Všetko je darom! Veď ak sme pozorní, v dejinách, tak ako aj v našom živote, sme to nielen my, čo konáme, ale je to predovšetkým Boh. To on je absolútnym protagonistom, ktorý tvorí každú vec ako dar lásky, ktorý utkáva osnovu svojho plánu spásy a ktorý ho pre nás vedie k naplneniu prostredníctvom svojho Syna Ježiša.
Od nás sa vyžaduje uznať toto všetko, prijať to s vďačnosťou a dospieť k tomu, aby sa to stalo dôvodom chvály, požehnania a veľkej radosti. Ak tak konáme, sme v pokoji s Pánom a zakúšame slobodu. A tento pokoj sa potom rozširuje na všetky prostredia a všetky vzťahy nášho života: sme v pokoji sami so sebou, sme v pokoji v rodine, v našej komunite, v práci a s osobami, ktoré stretávame každý deň na našej ceste.
Pavol nás ale vyzýva chváliť sa aj v súženiach. Toto nie je ľahké pochopiť. Javí sa to ťažšie a môže sa zdať, že to nemá nič spoločné s práve opísanou podmienkou pokoja. Avšak tvorí to jej najautentickejší, najpravdivejší predpoklad. Veď pokoj, ktorý nám ponúka a garantuje Pán, nechápeme ako absenciu obáv, sklamaní, nedostatkov, dôvodov k utrpeniu.
Ak by to tak bolo, tak vzápätí po tom, ako by sa nám podarilo pobudnúť v pokoji, tá chvíľa by sa rýchlo skončila a nevyhnutne by sme upadli do neútechy. Pokoj prameniaci z viery je naopak darom: je milosťou zakúšania, že Boh nás miluje a že je vždy po našom boku, nenechá nás osamote ani len na okamih nášho života. A ako potvrdzuje apoštol, toto plodí trpezlivosť, lebo vieme, že aj v tých najtvrdších a najotrasnejších chvíľach sú Pánove milosrdenstvo a dobrota väčšie než čokoľvek a nič nás nevytrhne z jeho rúk a zo spojenia s ním.
To je teda dôvod, prečo je kresťanská nádej pevná, to je dôvod, prečo nesklame. Nikdy nesklame. Nádej nesklame. Nezakladá sa na tom, čo môžeme urobiť alebo čím môžeme byť, a ani nie na tom, v čo môžeme veriť. Jej základom, čiže základom kresťanskej nádeje, je to najvernejšie a najistejšie, čo len môže byť, totiž láska, ktorú sám Boh prechováva voči každému z nás.
Je jednoduché povedať: Boh nás miluje. Všetci to hovoríme. No pomyslite trochu: je každý z nás schopný povedať: som si istý, som si istá, že Boh ma miluje? Nie je to veľmi ľahké vysloviť. Je to však pravda. Je to jedno dobré cvičenie, povedať si: Boh ma miluje. Boh ma miluje... A toto je koreňom našej istoty, koreňom nádeje.
Pán hojne vylial do našich sŕdc Ducha, Ducha Svätého, ktorý je Božou láskou, ako tvorcu, ako garanta, práve preto, aby v našom vnútri mohol živiť vieru a udržiavať túto nádej živou. Aj túto istotu: Boh ma miluje. „Nuž, ale aj v tejto zlej chvíli?“ – Boh ma miluje. – „Aj mňa, čo som vykonal túto nepeknú a zlú vec?“ – Boh ma miluje. Túto istotu nám nik nevezme. A musíme to opakovať ako modlitbu: Boh ma miluje. Som si istý, že Boh ma miluje. Som si istá, že Boh ma miluje.
Teraz rozumieme, prečo nás apoštol Pavol vyzýva chváliť sa vždy týmto všetkým. Chválim sa láskou Boha, lebo ma miluje. Nádej, ktorá nám bola darovaná, nás neoddeľuje od druhých, o to menej nás vedie k ich diskreditácii či odsúvaniu bokom. Ide naopak o výnimočný dar, ktorého „kanálmi“ sme povolaní sa stať pre všetkých, s pokorou a jednoduchosťou, pre všetkých.
A tak našou najväčšou chválou bude to, že máme za Otca Boha, ktorý nerobí protekcie, ktorý nikoho nevylučuje, ale ktorý otvára svoj dom všetkým ľudským bytostiam, počínajúc tými poslednými a vzdialenými, aby sme sa ako jeho deti naučili vzájomne sa utešovať a podporovať. A nezabudnite: nádej nesklame. Súhlasíte? Nádej nesklame. Ďakujem.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
Svätý Otec sa ako zvyčajne počas generálnej audiencie postupne prihovoril jednotlivým jazykovým skupinám. V pozdrave poľským pútnikom pripomenul aj utorkový sviatok sv. Cyrila a Metoda. „Včera sme si pripomenuli svätých patrónov Európy: mnícha Cyrila a biskupa Metoda. Títo dvaja bratia zo Solúna priniesli evanjelium slovanským národom. Ešte aj dnes pripomínajú Európe a nám všetkým potrebu udržiavať jednotu viery, tradíciu, kresťanskú kultúru a potrebu žiť evanjelium každý deň.“
Svätých Cyrila a Metoda dal napokon pápež František veriacim za príklad v širokom význame, keď v závere audiencie povedal: „Ich príklad nech pomáha vám, drahí mladí, stať sa v každom prostredí misionárskymi učeníkmi; ich húževnatosť nech povzbudí vás, drahí chorí, obetovať vaše utrpenie za obrátenie tých, čo sú vzdialení; ich láska k Pánovi nech vás osvieti, drahí novomanželia, aby ste urobili evanjelium základným pravidlom vášho rodinného života.“
Pri dnešnej generálnej audiencii dostal Svätý Otec aj dar zo Slovenska. Výtvarníčka Terézia Sedláková z Bratislavy mu osobne odovzdala svoje umelecké dielo, obraz vo veľkom formáte s názvom „Božie milosrdenstvo“. Zobrazuje žiariacu postavu Ježiša Krista v duchu videní sv. Faustíny, v originálnom umeleckom zobrazení.
*
Pred generálnou audienciou pápež František prijal v komplexe Auly Pavla VI. štyridsať zástupcov domorodých komunít. Tí sa v týchto dňoch zúčastňujú v Ríme na konferencii, ktorú každé dva roky organizuje Medzinárodný fond pre poľnohospodársky rozvoj (IFAD). Hlavným cieľom iniciatívy OSN je podporovať ekonomické postavenie domorodých národov.
Svätý Otec vo svojom krátkom príhovore hovoril o potrebe „zladenia práva na rozvoj, vrátane toho spoločenského a kultúrneho, s ochranou charakteristík, ktoré sú vlastné domorodým národom a ich teritóriám“. Toto by malo byť podľa pápežových slov zrejmé najmä vtedy, pokiaľ ide o „plánovanie ekonomických aktivít, ktoré môžu zasahovať do domorodých kultúr a ich dedičského vzťahu s pôdou“. Konfrontácie a konflikty tak môžu byť prekonané vyžiadaním si „predchádzajúceho a informovaného súhlasu“ domorodých obyvateľov zo strany vládnych autorít.
Druhý aspekt „sa týka rozvoja usmernení a projektov, ktoré berú do úvahy domorodú identitu so špeciálnym akcentom na mladých a ženy,“ dodal ďalej pápež František:
„Začlenenie, nielen branie do úvahy! To znamená, že vlády musia uznať, že domorodé komunity sú súčasťou populácie, treba ich oceniť, konzultovať s nimi a umožniť im plnú účasť na miestnej i národnej úrovni. Nemožno dovoliť sociálne vylúčenie alebo rozdelenie na triedy: prvá trieda, druhá trieda... Žiada sa integrácia s plnou účasťou“.
Podľa slov Svätého Otca môže Medzinárodný fond pre poľnohospodársky rozvoj „efektívne prispieť k tomuto návodu vďake svojim finančným zdrojom a odbornosti“. Fond bol založený v roku 1977 ako medzinárodná finančná inštitúcia, ktorá má za úlohu napomôcť odstráneniu chudoby na vidieku v rozvojových krajinách. Približne 75% tých najchudobnejších ľudí na svete, viac než 1,4 miliardy žien, detí a mužov, žije vo vidieckych oblastiach a ich životy závisia od poľnohospodárskej činnosti.
Na záver svojho príhovoru sa pápež František na zástupcov domorodých obyvateľov obrátil s nasledovnou výzvou:
„A vy, uprostred vašich tradícií, vašej kultúry, lebo to, čo vy vnášate do dejín je kultúra, žite pokrok so zvláštnou starostlivosťou o matku zem. V tejto chvíli, kedy ľudstvo pácha vážny hriech, lebo sa nestará o zem, vás vyzývam, aby ste o tomto naďalej vydávali svedectvo; a nedovoľte, aby nové technológie, ktoré sú legitímne a dobré, nedovoľte, aby zničili zem, aby zničili ekológiu, ekologickú rovnováhu a aby nakoniec zničili múdrosť národov“.
