Vatikán 1. decembra (RV) Všetci máme v srdci veci, ktoré kladú odpor Božej milosti: musíme ich nájsť a uznajúc, že sme hriešni, prosiť Pána o pomoc. Týmito slovami sa dnes ráno pápež František prihovoril v homílii veriacim v Kaplnke sv. Marty. Svätý Otec sa zamyslel nad odporom skrytým za prázdnymi slovami, či už ospravedlňujúcimi alebo obviňujúcimi.Pápež František sa nechal v úvode svojej homílie inšpirovať dnešnou liturgickou modlitbou: „Nech tvoja milosť zvíťazí nad odporom hriechu“. Rezistencie podľa jeho slov sú súčasťou kresťanského života, avšak mali by sme sa snažiť neostať pri tom. Svätý Otec rozlišuje viacero typov odporov: existuje tzv. „otvorený odpor, ktorý sa rodí z dobrej vôle“, ako ten Šavlov, keď odporoval milosti, lebo „bol presvedčený, že koná Božiu vôľu“. Šavol sa obrátil, až keď ho zastavil Ježiš. „Otvorené rezistencie sú zdravé,“ pokračoval pápež, ak sú „otvorené pre milosť obrátiť sa“. Lebo všetci sme hriešni.
Ďalší typ rezistencie je tzv. „skrytý odpor“, ktorý je omnoho nebezpečnejší, lebo je to ten, ktorý sa nedá vidieť. „Každý z nás má vlastný štýl skrytého kladenia odporu voči milosti“, treba ho však nájsť „a predložiť pred Pána, aby nás očistil“, vysvetlil pápež František. Je to nepoddajnosť, z ktorej sv. Štefan obvinil zákonníkov: odpor voči Duchu Svätému, zatiaľ čo navonok sa snažili vyzerať, že sami hľadajú Božiu slávu. Poukázanie na tento hriech stálo Ježišovho učeníka život:
„Tieto skryté rezistencie, ktoré máme všetci, odkiaľ pochádzajú? Vždy prichádzajú, aby zastavili proces obrátenia. Vždy! Aby ho zastavili, nie bojovali proti. Nie, nie! Znamená to stáť na mieste; azda s pousmiatím si povedať: ty nikam nepôjdeš. Odporovať pasívne, skryto. Keď prebieha proces zmeny v nejakej inštitúcii, v rodine, počúvam hovoriť: ,Nuž, naráža sa tu na odpor...’. Ale vďaka Bohu za to! Ak by tam nebol, nebola by to Božia vec. Ak sa tam kladie tento odpor, tak je to diabol, ktorý ho tam zasieva, aby Pán nepokračoval ďalej“.
Svätý Otec teda hovorí o troch typoch skrytého kladenia odporu. Existuje akýsi odpor „prázdnych slov“. Pre lepšie objasnenie termínu sa odvolal na dnešné evanjelium podľa Matúša (Mt 7,21.24-27). Ježiš v ňom upozorňuje, že «nie každý, kto hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva». Tak ako v podobenstve o vinici, kde otec posiela svojich dvoch synov: jeden hovorí „nie“ a potom ide, zatiaľ čo druhý hovorí „áno“, ale nikam nejde:
„Povedať ,áno’, na všetko ,áno’, veľmi diplomaticky; znamená to však: ,nie, nie a nie’. Toľko slov: ,Áno, áno, áno; všetko zmeníme! Áno, aby sa nakoniec nič nezmenilo, nie je tak? V tom spočíva „duchovný gepardizmus“: tí, čo hovoria na všetko áno, ale nakoniec je všetko nie. Je to odpor prázdnych slov“.
Obrazné vyjadrenie inšpirované talianskym románom z polovice 20. storočia Gepard (Giuseppe Tomasi di Lampedusa: Gattopardo) teda označuje prázdnu rétoriku, že sa všetko zmení, aby sa pritom nezmenilo vôbec nič.
Druhým typom je odpor „ospravedlňujúcich slov“, to znamená, keď sa niekto neprestajne vyhovára, „vždy je nejaký dôvod odporovať“: „Nie, toto som urobil z toho a toho dôvodu.“ Kde je príliš veľa týchto výhovoriek, tam „nie je príjemná vôňa Boha“, ale „odporný zápach diabla“, dodal pápež. „Kresťan sa nepotrebuje ospravedlňovať, bol ospravedlnený Božím slovom“. Ide teda o odpor slov, „ktoré sa snažia ospravedlniť moju pozíciu, aby som nemusel pokračovať v tom, čo mi ukazuje Pán,“ vysvetlil Svätý Otec.
Tretím odporom je podľa slov pápeža Františka tzv. odpor „obviňujúcich slov“: to znamená obviňovanie druhých, aby sme nemuseli hľadieť na seba samých, aby sme sa nemuseli obrátiť, a tak sa kladie odpor milosti, ako to dosvedčuje podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi.
Hovoriť o nepoddajnosti neznamená teda hovoriť len o tých veľkých prípadoch kladenia odporu v dejinách, ako napríklad Maginotová línia alebo iné, dodal na záver svojej homílie Svätý Otec František. Ale tiež o tých, ktoré „sú vo vnútri nášho srdca, a to každý deň!“. Rezistencia voči milosti je dobrým znamením, „lebo nám naznačuje, že Pán v nás pracuje“. Musíme teda „nechať padnúť tieto rezistencie, aby mohla milosť ďalej pôsobiť“. Vskutku, odpor sa vždy snaží skryť za formálnosť prázdnych slov, ospravedlňujúcich slov, slov obviňujúcich a za mnoho ďalších vecí, snaží sa „nedovoliť Pánovi, aby nás posunul ďalej“, lebo „vždy je tam nejaký kríž“, upozornil pápež s vysvetlením: „Kde je Pán, tam bude aj kríž: či už malý, alebo veľký. Je to kladenie odporu krížu, odpor Pánovi, ktorý nás vedie k vykúpeniu“. Teda, keď sa stretávame s kladením odporu, netreba mať strach, dodal Petrov nástupca, ale prosiť Pána o pomoc, aby sme uznali, že sme hriešni:
„Hovorím vám, nemajte strach, keď každý jeden z vás, každý z nás, nachádza vo svojom srdci nepoddajnosti. Povedzme to však otvorene Pánovi: ,Pozri, Pane, snažím sa zakryť toto, urobiť tamto, aby som zabrániť vstúpiť tvojmu slovu’. A vyslovme tieto krásne slová: ,Pane, príď mi s veľkou silou na pomoc. Nech tvoja milosť premôže odporovanie hriechu’. Rezistencie sú vždy ovocím prvotného hriechu, ktoré nosíme. Je to škaredé zakusovať odpor? Nie, je to pekné! Škaredé je držať sa ho v snahe brániť sa Pánovej milosti. Mať rezistencie je normálne; znamená to povedať: ,Som hriešnik, pomôž mi, Pane!’. Pripravme sa týmto uvažovaním na nastávajúce Vianoce“.
Svätý Otec v závere svätej omše osobitne pripomenul dnešné 100. výročie mučeníckej smrti bl. Karola de Foucauld.
Pápež František pripomenul 100 rokov od smrti bl. Karola de Foucauld. Francúzsky kňaz a mních, ktorý ako misionár dlhé roky pôsobil v Alžírsku, bol podľa pápežových slov „mužom, ktorý zvíťazil nad mnohými snahami odporu a vydal svedectvo, ktoré prospelo Cirkvi“. Veriacich povzbudil k nasledovnej modlitbe: „Prosme, aby nás z neba požehnal a aby nám pomohol kráčať po jeho stopách chudoby, kontemplácie a služby chudobným“.
Svätý Otec blahoslavenému Karolovi de Foucauld venoval aj dnešný tvít, v ktorom napísal: „Dnes si pripomíname blahoslaveného Karola de Foucauld, ktorý hovorieval: viera znamená vidieť Ježiša v každej ľudskej bytosti“.
Vicepostulátor kauzy svätorečenia bl. Karola de Foucaulda otec Andrea Mandonico pre Vatikánsky rozhlas priblížil, čo najviac charakterizuje tohto mučeníka:
„Bezpochyby je to bratstvo, potom kresťanské svedectvo, spôsob, ktorý platí pre všetkých, nielen pre toho, kto pôsobí v misijnej krajine, ale pre nás všetkých. Tretím dôležitým aspektom je byť nablízku, byť eucharistiou pre druhých, darom pre druhých“.
Charles Eugene Vicomte de Foucauld pochádzal z jednej z najbohatších šľachtických rodín Francúzska. V mladosti bol istý čas dôstojníkom vo francúzskej armáde a žil svetáckym štýlom. Počas jednej vojenskej výpravy v Alžírsku na neho zapôsobili prejavy silnej viery u mohamedánov, čo ho priviedlo k vlastným kresťanským koreňom. Vieru v Boha nachádza v spovednici: tam sa stretáva s milosrdným Bohom plným nehy, ktorého hľadal bez toho, aby o tom vedel. Ďalej už otec Mandonico:
„Hovorieval, že sa musíme «stať živým evanjeliom», je to tiež príkaz pre jeho učeníkov. Niesť Ježiša podľa nazaretského štýlu neznamená ohlasovať ho slovami, ale znamená to kričať o ňom vlastným životom, životom evanjeliovým, životom svätým, ako mu raz povedal jeho duchovný vodca: ,S týmto svätým a dobrým životom vzbudíš v druhých otázku: ,Ako to, že je tento človek taký dobrý?’. Som taký dobrý – hovorieval – lebo môj Pán je ešte lepší než ja“.
Karol de Foucauld (15. sept. 1858 – 1. dec. 1916) vstúpil do rádu trapistov, pracoval vo Francúzsku, neskôr v Sýrii. Ako kňaz sa úplne oddal misionárskej práci na Sahare v Alžírsku. V pohorí Hoggar na juhu krajiny žil ako pustovník medzi Tuarégmi, ktorí si ho rýchlo obľúbili. Počas nepokojov v roku 1916 prišiel o život, keď chcel dedinčanov chrániť. Dvadsať rokov po jeho smrti bola založená Spoločnosť Malých bratov Ježišových, ktorá sa hlási k jeho odkazu. Zo spirituality Charlesa de Foucaulda sa rovnako zrodila aj kongregácia Malých sestier Ježišových, niekoľko laických spoločností i jedna kňazská spoločnosť. V roku 2005 pápež Benedikt XVI. vyhlásil mučeníka Karola de Foucauld za blahoslaveného.
