Vatikán 27. novembra (RV) V dnešnú Prvú adventnú nedeľu sa Svätý Otec na poludnie pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu. V katechéze hovoril o troch príchodoch Pána a o adventnej výzve Božieho slova na bdelosť, čo znamená nebyť naviazanými na veci a mať horizont srdca otvorený pre Božie prekvapenia.Pápež František v závere vyjadril svoju blízkosť obyvateľstvu zasiahnutému živelnými pohromami, a to najmä v oblasti Strednej Ameriky, v Kostarike a Nikarague, ktoré zasiahol uragán a tiež podmorské zemetrasenie. Rovnako povzbudil v ťažkej situácii aj ľudí postihnutých povodňami na severe Talianska. Medzi skupinami, ktoré na Námestí sv. Petra menovite pozdravil, bola aj 60-členná skupina slovenských pútnikov z Neokatechumenátnej cesty z Bratislavy-Ružinova a Vrútok.
Plné znenie katechézy Svätého Otca:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes Cirkev začína nový liturgický rok, čiže nové kráčanie Božieho ľudu na ceste viery. A ako vždy začíname s Adventom. Evanjeliová stať (Mt 24,37-44) nás uvádza do jednej z najpútavejších tém adventného času: Pánovho navštívenia ľudstva. Prvé navštívenie – všetci to vieme – sa udialo Vtelením, narodením Ježiša v betlehemskej jaskyni. Druhé navštívenie sa deje v prítomnosti: Pán nás neustále navštevuje, každý deň, kráča po našom boku a je to prítomnosť útechy. A napokon to bude tretia, posledná návšteva, ktorú vyznávame zakaždým, keď recitujeme Krédo: «Opäť príde v sláve súdiť živých i mŕtvych». Pán nám dnes hovorí o tejto jeho poslednej návšteve, tej, ktorá sa udeje na konci čias, a hovorí nám, kam vyústi naša cesta.
Božie slovo dáva vyniknúť kontrastu medzi normálnym chodom vecí, každodennou rutinou, a nečakaným príchodom Pána. Ježiš hovorí: «Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých» (v. 38-39), tak hovorí Ježiš. Vždy to nami otrasie, keď si pomyslíme na hodiny, ktoré predchádzajú nejakú pohromu: všetci sú v pokoji, robia bežné veci, bez toho aby si uvedomovali, že ich život sa blíži k otrasu. Evanjelium nám zaiste nechce naháňať strach, ale otvoriť náš obzor voči rozmeru presahujúcemu ďalej, väčšiemu, ktorý na jednej strane relativizuje veci každodennosti, ale súčasne ich robí cennými, rozhodujúcimi. Vzťah s „Bohom, ktorý nás prichádza navštíviť“ dáva každému skutku, gestu, každej veci určité odlišné svetlo, váhu a symbolickú hodnotu.
Z tejto perspektívy vychádza aj pozvanie, výzva k striedmosti, aby sme sa nenechali ovládať vecami tohto sveta, materiálnymi skutočnosťami, ale skôr aby sme nad nimi vládli. Ak im naopak dovolíme, aby nás podmieňovali a mali nad nami moc, nemôžeme vnímať, že je tu niečo veľmi dôležité: naše finálne stretnutie s Pánom. A toto je dôležité, toto stretnutie. A každodenné veci musia mať tento horizont, musia byť nasmerované k tomu horizontu. K tomuto stretnutiu s Pánom, ktorý príde kvôli nám. V tej chvíli, ako hovorí Evanjelium, «budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá» (v. 40). Je to výzva na bdelosť, pretože nevediac, kedy Pán príde, treba nám byť stále pripravenými na odchod.
V tomto čase Adventu sme pozvaní rozšíriť horizont nášho srdca, nechať sa prekvapovať životom, ktorý sa každý deň predstavuje so svojimi novosťami. Aby sme tak konali, potrebujeme sa naučiť nebyť závislými na našich istotách, na našich zabehnutých schémach, pretože Pán príde v hodinu, o ktorej nemáme predstavu. Príde, aby nás uviedol do dimenzie, ktorá je krajšia a väčšia.
Mária, Panna Adventu, nech nám pomôže nepovažovať sa za vlastníkov nášho života, neklásť odpor, keď Pán prichádza, aby ho zmenil, ale aby sme boli pripravení dať sa ním navštíviť, ako očakávaným a vítaným hosťom, aj keď otrasie našimi plánmi.
Preložila: Slovenská redakcia VR
