Vatikán 23. novembra (RV) Pápež František sa dnes v Aule Pavla VI. opäť stretol s pútnikmi pri generálnej audiencii. Vo svojej katechéze pokračoval v približovaní ďalších dvoch skutkov duchovného milosrdenstva: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých.Svätý Otec spomenul niekoľko svätcov, ktorí sa stali priekopníkmi bezplatného vzdelávania a takto dokázali dvíhať ľuďom dôstojnosť a meniť spoločnosť. Zakladateľ piaristov sv. Jozef Kalazanský či otec saleziánov sv. Ján Bosco chápali prípravu na zamestnanie v spojení s výchovou k ľudským a kresťanským hodnotám a preto v tom podľa pápeža Františka možno vidieť osobitnú formu evanjelizácie. Pápež vyzdvihol aj dôležitosť katechézy, ktorá pomáha zorientovať sa a nájsť cestu zo stavu pochybovania.
Prítomných veriacich Svätý Otec povzbudil k vydávaniu svedectva o Božej láske praktickým životom viery, ktorý sa prejavuje v službe bratom. Pred katechézou zazneli úryvok z Evanjelia podľa Lukáša o tom, ako Ježiš «zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“» (Lk 10,21).
*
Plné znenie katechézy pápeža Františka
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Po ukončení Jubilea sa dnes vraciame k bežnému chodu, no zostávajú nám ešte niektoré úvahy o skutkoch milosrdenstva, a tak v nich pokračujeme.
Zamyslenie nad duchovnými skutkami milosrdenstva sa dnes týka dvoch činností, ktoré sú vzájomne silne prepojené: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých, čiže tých, ktorí sú neznalí, nie je tak? Slovo nevedomý (tal. ignorante) je príliš silné, pravda? Myslia sa tým však osoby, ktoré niečo nevedia a ktoré treba vyučovať. Sú to skutky, ktoré je možné praktizovať jednak v jednoduchom rozmere, rodinným a pre všetkých prínosným spôsobom, ale rovnako – a to sa týka zvlášť toho druhého skutku, vyučovania – aj na úrovni viac inštitucionálnej a organizovanej. Pomyslime napríklad na to, koľko detí ešte trpí negramotnosťou: nedá sa to pochopiť, že vo svete, kde technický a vedecký pokrok dosiahol takú výšku, existujú negramotné deti. Toto je nepochopiteľné, je to nespravodlivosť. Koľko detí trpí nedostatkom vzdelania. Je to stav veľkej nespravodlivosti, ktorá podlamuje samotnú dôstojnosť osoby. Bez vzdelania sa potom ľahko stávame obeťou vykorisťovania a rozličných foriem sociálnych ťažkostí.
Cirkev v priebehu storočí vnímala nevyhnutnosť angažovať sa v oblasti vzdelávania, lebo jej evanjelizačná misia v sebe zahŕňa úsilie prinavrátiť dôstojnosť tým najchudobnejším. Od prvého príkladu „školy“ založenej práve tu v Ríme sv. Justínom v druhom storočí, aby kresťania lepšie poznali Sväté písmo, až po sv. Jozefa Kalazanského, ktorý otvoril prvé bezplatné ľudové školy v Európe, máme dlhý zoznam svätcov a svätíc, ktorí v rozličných epochách priniesli vzdelanie tým najviac znevýhodneným osobám, vediac, že touto cestou by mohli prekonať biedu a diskrimináciu. Koľko kresťanov, laikov, zasvätených bratov a sestier či kňazov dalo do vyučovania, do vzdelávania detí a mládeže vlastný život. Toto je veľká vec! Pozývam vás vzdať im hold jedným veľkým aplauzom! [potlesk] Títo priekopníci vzdelávania porozumeli do hĺbky skutku milosrdenstva a urobili z neho štýl života až do tej miery, že zmenili samotnú spoločnosť. Prácou v jednoduchosti a prostredníctvom zopár inštitúcií dokázali prinavrátiť dôstojnosť mnohým osobám! A vzdelanie, ktoré odovzdávali bolo často zamerané aj na prácu. Pomyslime len na Dona Bosca, na svätého Jána Bosca! [aplauz] Azda sú tu saleziáni, je to tak? Pomyslime na Dona Bosca, ktorý mladých z ulice prostredníctvom oratória a potom aj škôl a dielní pripravoval na zamestnanie... Takto vzniklo mnoho a rozličných odborných škôl, ktoré uschopňovali k práci, zatiaľ čo zároveň vychovávali aj k ľudským a kresťanským hodnotám. Vzdelávanie je teda skutočne osobitnou formou evanjelizácie.
Čím viac vzrastá vzdelanosť, tým viac ľudí nadobúda istoty a povedomie, ktoré v živote všetci potrebujeme. Dobré vzdelávanie nás učí kritickej metóde, ktorá zahŕňa aj istý druh pochybnosti, potrebný k tomu, aby sme si kládli otázky a overovali si dosiahnuté výsledky, s ohľadom na väčšie poznanie. Avšak skutok milosrdenstva „dobre radiť pochybujúcim“ sa netýka tohto typu pochybovania. Prejaviť milosrdenstvo voči pochybujúcim je naopak rovnocenné mierneniu tej bolesti a toho utrpenia, ktoré pochádzajú zo strachu a z úzkosti, ktoré sú následkami pochybností. Je to preto skutok opravdivej lásky, s ktorým chceme podporiť osobu v slabosti spôsobenej neistotou.
Myslím, že niekto by mi mohol položiť otázku: ‚Otče, ja mám však mnoho pochybností vo viere, čo mám robiť? Vy nikdy nemáte pochybnosti?’ - Ach, mám ich mnoho! ... Istotne, v niektorých momentoch máme pochybnosti všetci. Neistoty týkajúce sa viery, v pozitívnom zmysle, sú znamením, že chceme lepšie a hlbšie poznať Boha, Ježiša, tajomstvo jeho lásky voči nám. – ‚Nuž, mám takú a takú pochybnosť: hľadám, študujem, obzerám sa po rade a vypytujem sa, ako konať...’ Toto sú tie pochybnosti, ktoré dávajú rásť... Je to teda dobre, že si kladieme otázky ohľadom našej viery, lebo týmto spôsobom nás to núti prehlbovať si ju. Pochybnosti však treba aj prekonávať. K tomuto je potrebné počúvať Božie slovo a porozumieť tomu, čo nás učí. Jednou dôležitou cestou, ktorá v tomto veľmi pomáha je katechéza, vďaka ktorej sa k nám dostáva ohlasovanie viery v konkrétnosti osobného a komunitného života. Je tu zároveň aj ďalšia rovnako dôležitá cesta – žiť vieru v čo najväčšej možnej miere. Nerobme z viery akúsi abstraktnú teóriu, kde sa množia pochybnosti. Robme naopak vieru naším životom. Snažme sa ju uskutočňovať v službe bratom, osobitne tým najnúdznejším. A takto sa mnohé pochybnosti vytrácajú, lebo cítime Božiu prítomnosť a pravdivosť evanjelia v láske, ktorá bez našej zásluhy prebýva v nás a delíme sa s ňou s ostatnými.
Ako môžeme vidieť, drahí bratia a sestry, ani tieto dva skutky milosrdenstva nie sú vzdialené od nášho života. Každý z nás sa môže usilovať ich žiť, aby uviedol do praxe Pánovo slovo, keď hovorí, že tajomstvo Božej lásky nebolo zjavené múdrym a rozumným, ale maličkým (porov. Lk,10,21; Mt 11,25-26). Teda tým najhlbším učením, ktoré sme povolaní odovzdať druhým a tou najpevnejšou istotou ako sa dostať von z pochybností je Božia láska, ktorou sme boli milovaní (porov. 1 Jn 4,10). Jedna veľká, nezištná láska, darovaná navždy. Boh vo svojej láske nikdy nerobí krok späť, nikdy! Ide vždy vpred a čaká; darúva nám navždy svoju lásku, za ktorú musíme pociťovať veľkú zodpovednosť, aby sme boli jej svedkami ponúkajúc milosrdenstvo našim bratom. Ďakujem. / Preložila: Slovenská redakcia VR
*
Pápež František dnes ráno pred generálnou audienciou prijal v priestoroch Auly Pavla VI. účastníkov stretnutia, ktoré organizuje Pápežská rada pre medzináboženský dialóg spolu s iránskou Islamskou organizáciou pre vzťahy a kultúru (ICRO - Islamic culture and relations organization).
Svätý Otec sa poďakoval za návštevu a zaspomínal si na dve významné stretnutia s vysokými iránskymi predstaviteľmi tohto roku. Začiatkom januára prijal vo Vatikáne iránskeho prezidenta Hasana Rúháního a vo februári zase viceprezidentku Iránu Shahindokht Molaverdiovú:
„Veľmi pozitívne to na mňa zapôsobilo a bol som rád. Aj dnes mám radosť, že vás tu vidím, rovnako sa teším z tohto tak dôležitého dialógu. Prosím vás, aby sme nezabudli sa za mňa modliť, lebo potrebujem modlitby; a ďakujem vám za túto dobrú vôľu pre dialóg, zblíženie, bratský vzťah. Nech vás žehná Pán“.
Islamská organizácia pre vzťahy a kultúru so sídlom v Teheráne bola založená v r. 1995 a patrí pod iránske Ministerstvo kultúry a islamského riadenia. Pápežská rada pre medzináboženský dialóg s ňou udržuje intenzívny dialóg už dlhé roky.
