Vatikán 9. septembra (RV) Neredukujme evanjelizáciu na funkcionalizmus, ani na predvádzanie sa. Tak znela hlavná myšlienka pápeža Františka, ktorý dnes ráno celebroval omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec vyzdvihol dôležité miesto, aké musí mať v živote kresťana osobné svedectvo. Zároveň povedal, že sa treba vyhnúť akémukoľvek úsiliu o prozelytizmus, či snahe o násilné presviedčanie slovami.Rímsky biskup si na úvod homílie položil otázku: čo znamená evanjelizovať a ako by sme to mali robiť. Inšpiráciu našiel v dnešnom čítaní z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 9,16-19. 22b-27), v ktorom apoštol Pavol píše o ohlasovaní evanjelia. Svätý Otec predovšetkým zdôraznil, že evanjelizáciu neslobodno zužovať na akúsi účelovú „funkciu“ alebo výkon. Upozornil, že aj dnes žiaľ neraz vidno kresťanov, ktorí pristupujú k službe ako k výkonu, keď sa laici či kňazi vystatujú tým, koľko robia:
„Toto je vystatovanie, samochvála. Znamená to redukovať evanjelium na výkon či dokonca na chválenie sa: ‚Ja idem evanjelizovať a toľkých som priviedol do Cirkvi’. Prozelytizmus – to je pýcha. Evanjelizovať neznamená robiť nábor, prozelytizmus. Takže ani predvádzanie sa, ani umenšovanie evanjelia na výkon či na prozelytizmus: toto nie je evanjelizovanie. Všimnime si, čo tu hovorí Pavol: «Nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť» a pokračuje «ktorá mi je zverená». Kresťan má povinnosť, ale v tejto sile, ako nevyhnutnosť prinášať Ježišovo meno, ale z hĺbky srdca“.
Ohlasovanie evanjelia, pokračoval Svätý Otec, nesmie byť vystatovaním sa, ale tak ako u sv. Pavla „povinnosťou“. Aký je teda správny „štýl“ evanjelizovania, položil prítomným otázku pápež: „Ako si môžem byť istý, že nie som len na prechádzke, že nerobím prozelytizmus a že neredukujem evanjelizáciu na funkcionalizmus?“ Ten štýl vyjadrujú slová sv. Pavla «pre všetkých som sa stal všetkým», vysvetlil Petrov nástupca. Tým štýlom je „zdieľať život ostatných a sprevádzať ich; sprevádzať ich na ceste viery, napomáhať ich rastu na ceste viery“.
Musíme sa vcítiť do druhého človeka, povzbudil veriacich pápež František: „Ak je chorý, priblížim sa k nemu a nezahltím ho argumentmi“ – skrátka „byť mu na blízku, pomáhať mu“. Práve „s týmto postojom milosrdenstva treba evanjelizovať: stať sa všetkým pre všetkých. To je svedectvo, ktoré nám ponúka Božie slovo,“ vysvetlil ďalej Svätý Otec. Pri tejto príležitosti si tiež zaspomínal na obed s mladými počas Svetových dní mládeže v Krakove, počas ktorého sa ho jeden mladík spýtal, čo má povedať svojmu neveriacemu priateľovi:
„Je to dobrá otázka! My všetci poznáme ľudí, ktorí sú vzdialení od Cirkvi: čo im máme povedať? Ja som mu odpovedal takto: ‚Pozri, tým posledným čo by si mal robiť je niečo mu rozprávať! Začni konať a on uvidí, čo robíš a sám sa ťa spýta; a keď sa ťa opýta, ty mu odpovieš’. Evanjelizovať znamená dávať toto svedectvo: ja žijem takto, lebo verím v Ježiša Krista; prebudím v tebe zvedavosť k otázke: ‚Prečo to robíš?’ - ‚Lebo verím v Ježiša Krista a ohlasujem Ježiša Krista, a to nielen slovom – a treba ho aj slovom ohlasovať –, ale životom“.
Toto je evanjelizovanie, dodal Svätý Otec, „a robíme to nezištne“, „lebo sme evanjelium zadarmo dostali“. „Milosť a spása sa nekupuje ani nepredáva: je zdarma! A zadarmo ju musíme dávať“.
Dnes si Cirkev v liturgickom kalendári pripomína postavu sv. Petra Clavera, španielskeho misionára, apoštola otrokov, ktorý pôsobil v prvej polovici 17. storočia v Cartagene v dnešnej Kolumbii. Ako misionár „šiel ohlasovať evanjelium“, vysvetlil pápež, a možno „si myslel, že jeho budúcnosť bude spočívať v kázaní: neskôr ho Pán požiadal, aby bol nablízku, stál pri tých, čo boli v tej dobe skartovaní: pri otrokoch, černochoch, ktorých tam privážali z Afriky, aby boli predaní“:
„A tento muž sa nevydal na prechádzku povediac, že evanjelizuje; nezúžil evanjelizáciu na funkcionalizmus a ani na prozelytizmus: ohlasoval Ježiša Krista gestami hovoriac k otrokom, žijúc s nimi, žijúc ako oni! A takí ako on sú v Cirkvi mnohí ďalší! Mnohí, ktorí zabúdajú na seba, aby ohlasovali Ježiša Krista. A tiež my všetci, bratia a sestry, máme povinnosť evanjelizovať, čo neznamená klopať na dvere susedovi alebo susede a hovoriť: ‚Kristus vstal z mŕtvych!’ Znamená to žiť vieru, znamená to hovoriť o nej s miernosťou, s láskou, nie v snahe niekoho presviedčať, ale nezištne. Znamená to dávať zdarma to, čo Boh dal zdarma mne: toto znamená evanjelizovať“.
