Program výnimočne začal už v piatok večer sv. liturgiou slávenou exorcistami Košickej eparchie a modlitbami uzdravenia. Nechýbala ani modlitba posvätného ruženca, ktorý sa predmodlievala a svojim spevom obohacovala obľúbená interprétka Hanka Servická.

Odpustová slávnosť pokračovala v sobotu popoludní deviatou hodinkou, ktorá započala sériu celonočných modlitieb. Večer sa všetci prítomní zjednotili v modlitbe s košickým eparchom vladykom Milanom Chauturom CSsR, hlavným slúžiteľom sv. liturgie, ktorú spevom doprevádzali zbory zo Sečoviec. Vo svojej homílii vladyka Milan pripomenúc slová Svätého otca Františka: „Mladý človek nesmie stáť na mieste, musí sa hýbať,“ vyzval mladých, aby prosili Máriu o odvahu vykročiť vpred aj za cenu námahy a bolesti.

Na konci sv. liturgie vladyka Milan odovzdal certifikáty čerstvým absolventom eparchiálnej animátorskej školy a o. Dušan Škurla, koordinátor Pro life, pozval veriacich, aby sa zapojili do nového modlitbového projektu „9 mesiacov za život“ za záchranu počatého človeka.

Večerný program pokračoval besedou s novokňazmi Košickej eparchie a krížovou cestou mladých pútnikov a nových animátorov.

Nedeľné ráno začalo liturgickou modlitbou utierne a archijerejskou sv. liturgiou, ktorú slávil prešovský pomocný biskup Milan Lach SJ. Vo svojej homílii povzbudil k odvahe vykročiť a nasledovať Krista tak, ako to urobila Mária.

Vyvrcholením odpustovej slávnosti bola archijerejská sv. liturgia, ktorú slávil najosvietenejší vladyka Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme, za účasti vladyku Milana Chautura, vladyku Milana Šášika CM z Mukačevskej eparchie, vladyku Petra Rusnáka, eparchu Bratislavskej eparchie a vladyku Milana Lacha. Liturgický spev viedol Katedrálny zbor sv. Cyrila a Metoda z Košíc pod vedením Lucie Lovašovej. Vladyka Cyril sa prihovoril prítomným na aktuálnu tému strachu a povzbudil veriacich k dôvere v Boha, podľa príkladu Márie.

Vďaku veriacich za starostlivosť biskupov o svojich veriacich vyjadril miestny farár o. Peter Čintala odovzdaním ikon Klokočovskej Bohorodičky, ktoré napísal diakon Košickej eparchie o. Rastislav Varga, každému biskupovi.

TK KBS informoval Miroslav Házy

Poznámka: Prinášame plné znenie kázne vladyku Cyrila Vasiľa v Klokočove

Ak pozorujeme život okolo nás, vidíme, že v jednotlivých obdobiach sa do širokého povedomia verejnosti dostávajú niekedy slová a technické termíny, ktoré sa stanú naraz všeobecne rozšírenými, každý ich používa, každý hovorí o jave, ktorý majú vyjadrovať. Predpokladám, že sa zhodneme na tom, že jedným zo slov, ktoré sa dnes často objavuje v denných správach, ktoré zapĺňa mediálny priestor, ale ktoré sa stalo aj súčasťou nášho každodenného vyjadrovania je slovo terorizmus, terorista, teror. Tieto cudzie slová, slová, ktoré nám donedávna naozaj boli cudzími sa od istého času, žiaľ, stali súčasťou nášho každodenného slovníka. Keď si však tieto slová preložíme do rodnej reči a zbavíme ich tak akejsi výnimočnosti, tak vidíme, že všetky sú odvodené od základného latinského termínu terrere – vydesiť, teror – znamená des, strach. Hovoríme teda o ľuďoch a situáciách vzbudzujúcich strach, o procese vyvolávania strachu, o živote v strachu, o nevyhnutnosti naučiť sa žiť v prítomnosti strachu.

Strach je prirodzená ľudská vlastnosť. V Mnohých situáciách je to dokonca jav pozitívny. Okrem iného nás chráni pred neuváženým vystavovaním sa nebezpečenstvu. Súčasne má ale mnoho podôb a kategórií psychologických či spoločenských, pri ktorých je už ťažšie odlíšiť jednotlivé roviny a ich hodnotenie. Niekedy môže ísť o strach až chorobný, strach prehnaný, neodôvodnený, strach panický atď. Teda o také prejavy strachu, ktoré človeka zväzujú, obmedzujú, zotročujú.

Ale dnes sme sa tu nezišli kvôli tomu, aby sme uvažovali o psychologických, či antropologických termínoch, ani dokonca o súdobej medzinárodnej politickej a bezpečnostnej situácii a o stále častejších smutných správach, ktoré k nám prichádzajú z nateraz ešte viac-či menej vzdialených končín sveta.

Napriek tomu ale môžeme aj pri tejto dnešnej slávnosti uvažovať o niektorých významoch a formách tohto všeobecného a hlboko ľudského javu, akým je strach a o spôsobe jeho prekonávania. Prečo? Pretože aj v duchovnom živote, teda v tom mimoriadne dôležitom rozmere jedinečnej ľudskej schopnosti hľadať zmysel svojej existencie a vzťah k tomu čo človeka presahuje, sa môže objavovať a často aj vyskytuje téma strachu. Strachu pred niečím neznámym, neovládateľným, prevyšujúcim moju schopnosť pochopiť. Stretnutie s nadprirodzenom, stretnutie s Bohom teda v prvej chvíli takisto môže vyvolávať strach.

Tento sa prvýkrát objavuje vo Svätom Písme už v knihe Genezis, keď sa hovorí o tom, ako Adam, po spáchaní dedičného hriechu na Božie volanie odpovedal: „Počul som tvoje hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl.“ (Gn 3, 10)

Človek, ktorý bol stvorený na to, aby naplno prežíval svoje spoločenstvo so svojím Stvoriteľom, sa po páde do hriechu stáva stvorením plným strachu. Strach je dôsledkom hriechu, toho dedičného i každého osobného, ktorým sa ešte viac „ukrývame pred Bohom.“

Zdá sa teda, že človek je odsúdený na strach. Malé deti sa boja všetkého neznámeho, boja sa tmy, boja cudzích ľudí, potom síce dorastú, ale strach ich neopúšťa. Mladí sa boja či sú dosť príťažliví, či ich prijímajú ich rovesníci. Potom sa začnú oberať po nejakom životnom druhovi a dospievajúci túžiac po manželstve majú strach, že si nenájdu manžela či manželku. Keď sa im to podarí, manželia majú strach, aby ich vzťah niečo nerozbilo, potom sa boja či budú mať deti, keď ich majú boja sa potom či budú zdravé, potom sa boja, čo z nich vyrastie, potom sa boja, ako ich zabezpečia. Podľa toho, ako sa komu darí alebo nedarí v materiálnej oblasti, chudobní sa boja o budúcnosť, že im a ich blízkym bude chýbať to, čo je potrebné pre živobytie, bohatí sa boja, aby neprišli o svoj majetok, ktorí si všetkými možnými spôsobmi chránia. Všetci vospolok sa bojíme chorôb, s pribúdajúcim vekom sa bojíme staroby a v každej chvíli života sa bojíme toho, čo nás aj tak neminie, bojíme sa, máme strach zo smrti.

Aj bez toho aby sme sledovali správy o posledných útokoch teroristov, ktoré zasahujú nevinné obete alebo o vývoji slovenskej ekonomiky, ktorá zasahuje všetkých, aj bez strašenia zo strany našich politikov, či z každovečerného prehľadu rôznych nešťastí, ktorými sa okoreňuje takmer každé televízne spravodajstvo, či iných podobných „bonusov strašenia“, aj bez toho všetkého strach aj tak charakterizuje celý ľudský život i vzájomné, medziľudské vzťahy.

Paradoxne dokonca aj chvíle uvedomenia s Božej prítomnosti, ktoré čas od času zamávajú našou existenciou a našimi doterajšími zdanlivými istotami bývajú nezriedka poznačené strachom.

Na večierni dnešného sviatku sme čítali starozákonné čítanie o praotcovi Jakubovi a o jeho duchovnom zážitku, ktorý mal keď sa ocitol na úteku pred pomstou svojho brata.

„Keď došiel na (isté) miesto, zostal tam na noc, lebo slnko už zapadlo. Zobral jeden z kameňov toho miesta, položil si ho pod hlavu a spal na tom mieste. I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. A hľa, nad ním stál Pán a hovoril: „Ja som Pán, Boh tvojho otca Abraháma a Izáka. Zem, na ktorej odpočívaš dám tebe a tvojmu potomstvu. A potomstva tvojho bude ako prachu zeme a ty sa rozšíriš na západ i na východ, na sever i na juh; v tebe a v tvojich potomkoch budú požehnané všetky pokolenia zeme. Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním čo som ti prisľúbil.“ Vtedy sa Jakub prebudil zo spánku a povedal:“ Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel!“ I nadišiel ho strach a povedal: „Aké hrozné je toto miesto! Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!“ (Gen 28,11-17).

A prechádzajúc stránkami Starého Zákona mohli by sme citovať ďalšie a ďalšie chvíle mimoriadneho stretnutia človeka s Božím zjavením stretnutia, ktoré vyvolávajú v človeku hrôzu, strach.

Abraháma keď uzatvára prvú zmluvu s Pánom prepadla „hrôza a veľká tma“ (Gen 15,12), Mojžiš si na Horebe pri zjavení Pána v ohnivom kríku „zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha (Ex 3,6) a na Sinaji pri zjavení Desatora „chvel sa strachom všetok ľud v tábore“(Ex 19,16). Prorok Izaiáš pri videní Pánovej slávy v chráme so strachom volá: „Beda mi, áno som stratený“ (Iz 6,5), Ezechiel pri svojom prvom videní „padol na tvár (Ez 1,28) a Daniel opisujúc to, ako videl Božiu slávu v nočnom videní zakončuje svoju správu slovami“ „mňa Daniela, veľmi predesili moje myšlienky, tvár sa mi zmenila (Dan 7,28) „omdlieval som a celé dni som chorľavel... a bol som rozrušený pre videnie“ (Dan 8,27) „nezvýšilo mi sily, ale aj môj výzor sa hrozne zmenil a neudržal som si silu...a len čo som počul zvuk jeho slov, padol som omdletý na tvár a ležal som tvárou k zemi... mužovia, ktorí boli so mnou videnie nevideli, iba sa ich zmocnil veľký strach a utekali sa schovať“ (Dan 10,7-9). A takto by sme mohli citovať mnohé iné miesta Písma Starého Zákona. Aj v Novom zákone v Lukášovom evanjeliu z ktorého sme pred chvíľou čítali, predchádza dnešnému evanjeliu čítanie o tom, ako sa pri službe v chráme zjavil Zachariášovi Pánov anjel oznamujúci mu, že Pán vyslyšal jeho modlitby, a že sa mu narodí syn, ktorý bude Predchodcom Mesiáša. V tej chvíli „keď ho Zachariáš zbadal, zľakol sa, a zmocňovala sa ho hrôza“ (Lk 1,12).

Všetci títo mimoriadni mužovia Starého i Nového Zákona, vo chvíli stretnutia sa s Božou velebou, s jeho posolstvom, s pozvaním na nejaké osobitné poslanie sú preniknutí strachom, úžasom, sú terorizovaní, omdlievajú, strácajú reč, utekajú sa schovať.

Jediná osoba pri ktorej sa nespomína vo chvíli jej hlbokého stretnutia s Božou milosťou a velebou strach, des a hrôza je Mária, táto nazaretská dievčina, Panna zasnúbená mužovi menom Jozef. Aj jej sa o šesť mesiacov po Zachariášovi prihovára ten istý anjel Gabriel, ktorý Zachariáša do správou o budúcom narodení syna uviedol doslova do hrôzy. Pre ňu má dokonca ešte šokujúcejšiu správu o tom, že je „milosti plná....že našla milosť u Boha..., že počne a porodí syna, ktorý sa bude volať Synom Najvyššieho, a ktorého kráľovstvu nebude konca (porov. Lk 2, 28-33). Aká je jej reakcia? Ako hovorí evanjelista „ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“ (Lk 2,29). Aj jej síce Gabriel hovorí „neboj sa“, ale nezdá sa že by Máriu prenikol strach.

Ak je totiž strach pred Božou tvárou dôsledkom dedičného hriechu, tak celkom logicky, tá, ktorá bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou ... uchránená a nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“ (Kat. Kat. Cirkvi 491) nepociťuje pri stretnutí s osobitným prejavom Božej prítomnosti, veleby a moci strach. Skôr v jej reakcii vidíme ako „rozmýšľala „, ba prejavuje akúsi prirodzenú zvedavosť, keď sa anjela pýta „ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 2,34).

Máriina nevinnosť ju oslobodzuje od strachu. Mária, táto nová Eva, ktorá svojou nevinnosťou napravuje pád našej pramatky, stojí pri svojom Synovi, novom Adamovi a spolu s ním nám hovorí: „Nebojte sa!“ Bola to totiž práve ona, ktorá počula ako prvá tieto slová od anjela pri zvestovaní, práve jej zaiste rozprávali o tomto povzbudení anjelských zborov pastieri, ktorých ožiarila Pánova sláva a ktorí povzbudení týmito slovami prišli vidieť do Betlehema to veľké zjavenie, Božské dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach, ale i spočívajúce na rukách svojej matky. Bola to práve ona, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 8-19).

Panna Mária vo svojom živote naplno pochopila a uskutočnila už aj tie prejavy dôvery a odvahy vyplývajúce z prežívania Božej prítomnosti, ktoré zaznievajú aj zo Starého Zákona.

Ž 23,4 I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.

Ž 27,1 Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?

Jej slová sú v plnom súzvuku so slovami jej Syna:

Lk 12,4-5 Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo a potom už nemajú čo urobiť! Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Áno, hovorím vám: Tohto sa bojte!

A tak môžeme sprevádzať Pannu Máriu cestami jej života, vidieť ju neustále spojenú s jej synom a vo vedomí plnenia Božej vôle ju vidieť zbavenú strachu. A pritom už len z tých málo zmienok o jej živote, ktoré nám poskytujú evanjeliá vidíme, že prežívala vo svojom živote nemálo situácií, ktoré oprávnene mohli vzbudzovať strach. Strach o seba, strach o budúcnosť, strach o vlastný život. Evanjeliá nespomínajú, že by sa bola zúfalo bála o svoju budúcnosť, ktorá mohla byť budúcnosťou slobodnej matky odvrhnutej snúbencom i celou vtedajšou spoločnosťou, ktorá ju mala podľa vtedajšieho práva ukameňovať.

Prijíma svoje poslanie slovami :“Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“ (Lk 1,38).

Zachraňuje svojho Božieho Syna, utekajúc do Egypta pred vraždiacimi Herodesovými vojakmi, berie na seba osud migrantky v cudzej krajine s iným jazykom i iným náboženstvom. Dnes je predobrazom státisícov matiek, ktoré zachraňujú svoje deti pred smrťou, tým, že hľadajú útočište v inej krajine. Ona nachádza útočište v Egypte – Slovensko bolo aj vtedy mimo hlavných migračných prúdov, a tu by asi veľkú šancu na prijatie nemala, lebo aj ona vtedy bola „iná“.

Mária zdieľa so ženami svojej doby osud žien pracujúcich v domácnosti, vychovávajúcich svoje dieťa, zabezpečujúcich teplo domova pre manžela, ktorého jeho povolanie tesára, či stavebného majstra zaiste neraz vedia za hľadaním práce mimo ich nazaretského zázemia.

Po začiatku Ježišovho verejného účinkovania, ostáva medzi svojou širšou rodinou, aj keď táto jej syn nie vždy prijíma, ba pokúša sa ho „priviezť k rozumu“ a vrátiť ho z cesty potulného učiteľa k jeho stabilnému remeslu.

Čoskoro ho ale aj ona nasleduje, spolu s inými nábožnými ženami, a počas jeho verejného účinkovania prijíma so svojho srdca jeden meč bolesti a druhým – tie meče bolesti, ktoré jej už pri Ježišovom narodení predpovedal Simeon. Veď ona je predsa matkou toho, ktorý „je ustanovený na pád a povstanie mnohých ... a na znamenie, ktorému budú odporovať.“ (Lk 2, 34)

Čo asi zažíva, keď vidí, ako sa z jej syna vysmievajú, ako sa v rodnej dedine pokúšajú ukameňovať ho, ako mu odporujú učení a zbožní muži požívajúci úctu v krajine, ako mu Judáš kradne peniaze zo spoločnej pokladnice, ako ho Peter zapiera, ako od neho utekajú tí, ktorí mu prisahali vernosť, ako ho vlastní zrádzajú pohanskému gubernátorovi, ako ho vojaci bičujú, korunujú tŕním, vystavujú na posmech, vedú postupne na popravu.

Stojí pod Ježišovým krížom – áno, plná bolesti – veď , ktorá matka by netrpela – ale k tomuto krížu prichádza s odvahou vtedy, keď aj srdcia tých, ktorým Kristus zveril svoju budúcu Cirkev, teda apoštolov, ba dokonca aj srdce prvého z apoštolov naplnil strach. Strach taký terorizujúci, že je schopný zaprisahávať sa, že svojho Majstra nepozná, že nevie, o čom sa hovorí, keď ho spíjajú s Ježišom. Mária stojí pod krížom s bolesťou, ale nezotročená strachom v strachu.

Preto, keď jej v ráno tretieho dňa ženy oznamujú, že im anjel pri Kristovom hrobe povedal: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych!“ (Mk 16, 6), jej srdce sa neľaká, ale plesá v radosti z nepredstaviteľného spôsobu, akým Boh plní svoje prísľuby.

Uprostred rodiacej sa cirkvi, stojí v strede spoločenstva, ktoré je vystavené prenasledovaniu, ale nikto nespomína, že b túto situáciu prežívala v terore, ustrašená. Preto by zaiste súhlasila aj s Pavlom sformulovaným povzbudením:

(Hebr 13,6) Preto smelo môžeme povedať: „Pán mi pomáha, nebudem sa báť; čože mi urobí človek?“

(Rim 8,15) Lebo ste nedostali duch otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba Otče!“

V dnešný sviatok si pripomíname Máriinu smrť, ktorú oslavujem nie so smútkom, ako stratu, ale s vierou, ba s radosťou nad tým, že nám príkladom svojej životnej odvahy ukazuje, ako je možné žiť bez zotročenia strachom. Vo svojom Zosnutí je pre nás príkladom nádeje, že aj ten najväčší šíriteľ strachu, naša fyzická smrť, môže byť prekonaný.

Existuje viacero dôvodov strachu. Strach z našej slabosti, neúspechu a sklamania; strach z vecí okolo nás, ktoré od nás však nezávisia, ako strach z rôznych foriem nešťastia a nástrah; strach zo samoty; a strach zo smrti.

Tiež v májových pobožnostiach nachádzame Máriu ako ochrankyňu pre strachom.

Na prekonávanie detského strachu z tmy sa modlíme: Mária, ochrana – od Boha mne daná, - nemusím sa ja báť, - lebo je pri mne Mať, - Mária, Mária.

Pri prekonávaní strachu zo životných rozhodnutí voláme: Kamkoľvek ja pôjdem, - čo robiť len budem, - Mária je pri mne, - chráni ma úprimne, - Mária, Mária.

Na prekonávanie strachu z nebezpečenstiev spievame: Po horách, dolinách – a veľkých pustinách, - i tam mňa zastáva, - pomoci dodáva, - Mária, Mária.

A pri strachu zo smrti Máriu vzývame: Keď budem skonávať, - svet ten zanechávať, - ráč pri mne, Matka, stáť, - dušu mi zastávať, - Mária, Mária!

Odovzdajme do náručia našej matky všetko to, čo nás napĺňa neodôvodneným strachom, nespravodlivým, prehnaným strachom.

Na príhovor svojej matky, osloboď nás Pane od strachu. Od strachu bezdôvodného, prehnaného, zväzujúceho našu schopnosť prijímať rozhodnutia dôležité pre náš pozemský i večný život.

Osloboď nás Pane od obáv o naše telesné blaho o naše potreby. Nauč nás spolu s Tvojou Matkou hovoriť: „Hľa, sme Tvoji služobníci, nech sa v nás a cez nás plní Tvoja Svätá vôľa.“ Vlej do našich sŕdc odvahu, keď musíme čeliť ťažkostiam, chorobe, prenasledovaniu, neporozumeniu.

Pohľadom na príklad Tvojej Matky v tajomstve jej Zosnutia, teda definitívneho spojenia sa s Tebou, pomôž nám zbaviť sa strachu zo smrti. Kto je spojený s Tebou, s Tvojou Matkou, vie, že cez túto bránu je možné prechádzať so zúfalstvom, s prázdnotou a so strachom zo straty všetkého, čo nám patrilo, alebo s nádejou, že ak sme si celý život budovali poklad v nebi, táto strašná brána úzkosti je jedinou cestou k jeho plnému dosiahnutiu.

Preto aj ten najväčší terorista – naša smrť – terorista, ktorý čaká nevyhnutne na každého a pred ktorým nás nikto definitívne neochráni, nebude pre nás čímsi strašidelným, ale bude bránou k stretnutie sa s tebou.

Kristus je víťazom nad terorizmom smrti – kto je spojený s ním, kto je spojený s jeho Matkou, nežije v strachu.

„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré;, tým, čo s povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil. Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: ″Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.″ Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka. Ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 5, 32-39)

Text kázne poskytla Košická eparchia

( TK KBS, mha; ml ) 20160816037   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]