Vatikán 10. augusta (RV) Svätý Otec na svojej druhej augustovej audiencii pokračoval v katechézach zameraných na milosrdenstvo, tentoraz na tému: „Útecha pre matku“. Nechal sa pritom inšpirovať evanjeliovým príbehom, v ktorom Ježiš vzkriesením syna Naimskej vdovy zachraňuje život aj samotnej matke.V zaplnenej Aule Pavla VI. zaznel ešte pred katechézou biblický úryvok z Evanjelia podľa sv. Lukáša: «Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud“.» (Lk 7,12-16)
Plné znenie katechézy pápeža Františka
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Úryvok z Evanjelia podľa Lukáša, ktorý sme počuli (7,11-17), nám ukazuje naozaj veľkolepý Ježišov zázrak: vzkriesenie mládenca. A predsa, srdcom tohto príbehu nie je zázrak, ale Ježišova nežnosť k matke tohto mládenca. Milosrdenstvo tu nadobúda meno veľkého spolucítenia voči žene, ktorá prišla o manžela a ktorá teraz sprevádza na cintorín svojho jediného syna. Je to veľká bolesť matky, ktorá dojíma Ježiša a podnecuje ho k zázraku vzkriesenia.
V úvode tejto epizódy sa evanjelista zastavuje pri mnohých zvláštnostiach. Pri bráne mestečka či dediny Naim sa stretávajú dve početné skupiny, ktoré prichádzajú z opačných smerov a ktoré nemajú nič spoločné. Ježiš nasledovaný učeníkmi a veľkým zástupom vchádza do osady, zatiaľ čo z nej vychádza smútočný sprievod so zosnulým, spolu s matkou vdovou a mnohými ľuďmi. Pri bráne sa dve skupiny len míňajú, idúcky každá svojou cestou, no práve vtedy svätý Lukáš zaznamenáva Ježišov pocit: «Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali» (7,13-14). Veľké spolucítenie vedie Ježišove činy: je to on, kto zastavuje sprievod a dotýka sa már a pohnutý hlbokým milosrdenstvom voči tejto matke sa rozhodne postaviť smrti takpovediac tvárou v tvár. A definitívne jej bude čeliť tvárou v tvár na kríži.
Počas tohto Jubilea by bolo dobré, keby si pri prechode Svätou bránou, Bránou milosrdenstva, pútnici pripomenuli túto evanjeliovú epizódu, čo sa odohrala pri naimskej bráne. Keď Ježiš uvidel túto matku v slzách, ona vstúpila do jeho srdca! Ku Svätej bráne každý prináša vlastný život s jeho radosťami a trápeniami, plánmi a zlyhaniami, pochybnosťami a obavami, aby ho predložil Pánovmu milosrdenstvu. Buďme si istí, že pri Svätej bráne sa Pán približuje, aby sa stretol s každým z nás, aby priniesol a ponúkol svoje mocné utešujúce slovo: «Neplač!» (Lk 7,13). Toto je tá Brána stretnutia medzi bolesťou ľudstva a Božím spolucítením. Prekročením tohto prahu napĺňame našu púť do vnútra milosrdenstva Boha, ktorý tak ako mŕtvemu mládencovi opakuje všetkým: «Hovorím ti, vstaň!» (Lk 7,14). Každému z nás hovorí: ,Vstaň!‘ Boh chce, aby sme boli na nohách. Stvoril nás preto, aby sme boli na nohách: preto Ježišovo spolucítenie vedie k tomu činu uzdravenia, aby nás uzdravil, a tým kľúčovým slovom je: ,Vstávaj! Postav sa na nohy, ako ťa stvoril Boh!‘ Na nohy. ,Ale, otče, my toľko ráz padáme‘ - ,Poď, vstávaj!‘ To je Ježišovo slovo, zakaždým. Pri prekročení Svätej brány sa snažme počuť v našom srdci toto slovo: ,Vstaň!‘ Ježišovo mocné slovo nás môže nanovo postaviť a spôsobiť aj v nás prechod od smrti k životu. Jeho slovo nás nanovo oživuje, dodáva nádej, posilňuje unavené srdcia, otvára novému pohľadu na svet a na život, ktorý prekračuje utrpenie a smrť. Vo Svätej bráne je pre každého vpísaný nevyčerpateľný poklad Božieho milosrdenstva!
Zasiahnutý Ježišovým slovom, «mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke» (Lk 7,15). Táto veta je veľmi pekná: naznačuje Ježišovu nežnosť: ,Vrátil ho jeho matke‘. Matka znovu nadobúda syna. Tým, že ho prijíma z Ježišových rúk, stáva sa matkou po druhý raz, ale ten syn, ktorý sa jej teraz prinavracia, nezískal život od nej. Matka a syn tak prijímajú každý svoju príslušnú identitu vďaka Ježišovmu mocnému slovu a jeho láskyplnému gestu. A tak obzvlášť pri Jubileu Matka Cirkev prijíma svoje deti a uznáva v nich život darovaný z Božej milosti. Je to práve vďaka takejto milosti, milosti krstu, že sa Cirkev stáva matkou a že každý z nás sa stáva jej dieťaťom.
Zoči-voči mládencovi vrátenému do života a prinavrátenému matke, «sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud» (Lk 7,16). To, čo urobil Ježiš, teda nie je len spásonosný čin určený vdove a jej synovi alebo dobročinné gesto obmedzené na to mestečko. V Ježišovej milosrdnej pomoci Boh ide v ústrety svojmu ľudu, v Ňom sa zjavuje a naďalej sa bude zjavovať celému ľudstvu Božia milosť.
Slávením tohto Jubilea, ktoré som chcel, aby sa prežívalo vo všetkých partikulárnych cirkvách, teda vo všetkých cirkvách vo svete a nielen v Ríme, akoby sa ním celá Cirkev roztrúsená vo svete spojila v jedinom chválospeve Pánovi. Aj dnes si Cirkev uvedomuje, že ju navštevuje Boh. Preto pri vykročení k Bráne milosrdenstva každý vie, že prichádza k bráne Ježišovho milosrdného srdca: On je vskutku tou pravou Bránou, ktorá vedie k spáse a vracia nás do nového života.
Milosrdenstvo, či už u Ježiša, alebo u nás, je cestou, ktorá začína od srdca, aby sa dostala k rukám. Čo to znamená? Ježiš na teba hľadí, uzdravuje ťa jeho milosrdenstvom, hovorí ti: ,Vstaň!‘ a tvoje srdce je nové. Čo znamená vykonať cestu od srdca k rukám? Znamená, že s novým srdcom, so srdcom uzdraveným Ježišom, môžem vykonať skutky milosrdenstva prostredníctvom rúk a snažiť sa pomáhať, liečiť mnohých, ktorí to potrebujú. Milosrdenstvo je cestou, ktorá začína od srdca a prichádza k rukám, teda ku skutkom milosrdenstva.“
*
Na záver audiencie, pri oslovení talianskych pútnikov, sa pápež František spontánnymi slovami opäť vrátil k myšlienke z katechézy, že „milosrdenstvo je cestou vedúcou od srdca k rukám“:
„V srdci prijímame Ježišovo milosrdenstvo, ktoré nám odpúšťa všetko, lebo Boh odpúšťa všetko, a pozdvihuje nás, dáva nám nový život, a „infikuje nás“ svojím spolucítením. A od toho srdca, ktorému bolo odpustené, a s Ježišovým spolucítením sa začína cesta k rukám, teda ku skutkom milosrdenstva. Jeden biskup mi nedávno vravel, že v jeho katedrále i v iných kostoloch dal urobiť Brány milosrdenstva ako vstupné, tak aj východové. Pýtal som sa ho: ,Prečo si to spravil?‘ – ,Lebo jedna brána je pre vstup, aby sme žiadali o odpustenie a získali Ježišovo milosrdenstvo; tá druhá východová brána milosrdenstva je na to, aby sme priniesli milosrdenstvo druhým našimi skutkami milosrdenstva‘. – Je to inteligentný biskup, však? Aj my robme to isté cestou od srdca k rukám: vstúpme do kostola bránou milosrdenstva, aby sme prijali odpustenie od Ježiša, ktorý nám hovorí: Vstaň! Kráčaj, kráčaj!‘. A s týmto ,kráčaj‘ vzpriamení vychádzame výstupnou bránou. Je to vychádzajúca Cirkev: cesta milosrdenstva, ktoré ide od srdca k rukám. Kráčajte touto cestou!“
Preložila: Slovenská redakcia VR
