Vatikán 7. júna (RV) Batériou kresťana, zdrojom energie na vydávanie svetla, je modlitba. Tak znel hlavný odkaz pápeža Františka počas dnešnej rannej homílie v Dome sv. Marty. Svätý Otec varoval veriacich, aby sa nestali soľou, ktorá stratila chuť. Zároveň dodal, že treba zvíťaziť nad pokušením tzv. „zrkadlovej duchovnosti“, na základe ktorej sa snažíme osvetliť samých seba, skôr než priniesť svetlo viery druhým.Dnešné liturgické čítanie z Evanjelia podľa Matúša nám hovorí o svetle a soli (Mt 5,13-16). Ježiš, pokračoval ďalej pápež František komentujúc slová evanjelistu, vždy hovorí „jednoduchými slovami, jednoduchými porovnaniami, aby všetci pochopili posolstvo“. Z toho dôvodu použil prirovnanie, že kresťan by mal byť ako svetlo a soľ. Žiadna z týchto dvoch vecí, vysvetlil Svätý Otec, neexistuje sama pre seba: „Svetlo je na to, aby niečo osvetlilo; soľ je zase na osolenie, zachovanie niečoho“. Čo musí teda kresťan urobiť, aby soľ a svetlo nestratili na svojom význame, aby sa neminul olej do lámp? - spýtal sa Svätý Otec František:
„Čo je batéria kresťana, ktorá dáva svetlo? Jednoducho: modlitba. Môžeš robiť toľko vecí, toľko diel, aj skutky milosrdenstva, môžeš robiť toľko veľkých vecí pre Cirkev – na katolíckej univerzite, na škole, v nemocnici... – a postavia ti aj pamätník dobrodinca Cirkvi, ale ak sa nemodlíš, bude to trochu tmavé a temné. Koľko činov sa stáva temných pre nedostatok svetla, pre nedostatok modlitby. To, čo udržiava, to, čo dáva život kresťanskému svetlu, to, čo osvetľuje je, modlitba“.
Podľa pápeža Františka by sme mali brať našu modlitbu „vážne“, mala by to byť „modlitba adorácie Otca, chvály Najsvätejšej Trojice, modlitba vzdávania vďaky, a tiež modlitba, v ktorej Pána o niečo prosíme, ale má to byť modlitba zo srdca“.
To je, pokračoval ďalej Petrov nástupca, „ten olej, tá batéria, ktorá živí svetlo“. Ani soľ „nedáva chuť sama sebe“:
„Soľ sa stáva soľou vtedy, keď sa dáva. A to je ďalší postoj kresťana: darovať sa; ochutiť život druhých, ochutiť toľko vecí s posolstvom Evanjelia. Darovať sa. Neuchovávať sa sám pre seba. Soľ nie je určená samotnému kresťanovi; je na to, aby sa dávala. Kresťan ju má preto, aby ju rozdával, je to soľ pre rozdávanie, nie pre seba samú. Oboje – a to je zaujímavé – svetlo i soľ sú pre druhých, nie pre sami seba. Svetlo neosvetľuje seba samo, soľ nedáva chuť sebe samej“.
Stojí za uvažovanie, pokračoval Svätý Otec, či sa dokážeme rozdávať bez prestania, a dokedy vydržia soľ a svetlo. Práve tu, odpovedal si vzápätí pápež, „vstupuje Božia moc, lebo kresťan je soľou darovanou Bohom v krste“. Je to „niečo, čo ti bolo dané a naďalej sa ti toho dostáva, ak ty pokračuješ v jej rozdávaní, osvetľujúc a obdarúvajúc. Nikdy z nej neubudne!“. Petrov nástupca tiež poukázal na príklad z prvého čítania, kde sa v Prvej knihe kráľov hovorí o vdove zo sidonskej Sarepty (1 Kr 17,7-16). Žena dôveruje prorokovi Eliášovi, a preto z jej múky a oleja – napriek malému množstvu – neubúda. Príbeh inšpiroval pápeža k úvahe o živote kresťana zo súčasnosti:
„Osvetľuj svojím svetlom, ale chráň sa pred pokušením osvetľovať sám seba. Je to čosi nepekné, je to akási zrkadlová duchovnosť: osvetľujem sám seba. Chráň sa pred pokušením starať sa sám o seba. Buď svetlom na osvetlenie, buď soľou na ochutenie a uchovanie“.
Soľ a svetlo, dodal na záver pápež František, „nie sú samé pre seba“, sú na to, aby sa rozdali druhým „v dobrých skutkoch“. A vtedy „zažiari vaše svetlo pred ľuďmi. Prečo? Lebo uvidia vaše dobré skutky a budú oslavovať vášho Otca, ktorý je na nebesiach. To znamená: vracaj sa späť k tomu, ktorý ti dal svetlo a ktorý ti dal soľ“. Svätý Otec ukončil svoju homíliu modlitbou: „Nech nám Pán pomôže vždy sa starať o svetlo, neskrývať ho, ale dať ho do činnosti“. A dodávať soľ v správnej miere, „toľko, koľko je potrebné, ale dodávať ju“, lebo takto narastá: „Toto sú dobré skutky kresťana“.
