Vatikán 13. mája (TS ČBK) Práve dnes uplynulo 35 rokov od dňa, kedy turecký vrah Ali Agca spáchal atentát na sv. Jána Pavla II. Prinášame svedectvá ľudí, ktorí pápeža sprevádzali pri týchto dramatických udalostiach, i úryvky z príhovoru, ktorý pápež pripravoval a z bezpečnostných dôvodov nakoniec nepredniesol. Bolo 13. mája 1981, slnečné stredajšie popoludnie. Pápež prechádzal medzi ľuďmi zhromaždenými na Svätopeterskom námestí pred začiatkom generálnej audiencie. Pri nej chcel oznámiť svetu založenie Pápežskej rady pre rodinu a inštitútu venovaného rodine pri Lateránskej univerzite. Pätnásť minút po sedemnástej hodine vzal Ján Pavol II. do náručia dieťa. O pár minút potom sa ozvali štyri výstrely a pápež klesol do svojho otvoreného jeepu. Možno práve vďaka mladému dievčaťu, dnes 37-ročnej Sáre Bartoliovej, ktorej žehnal, sa poľský pápež zachránil. Ako neskôr priznal sám atentátnik, v daný deň zle "mieril, pretože pápež mal v náručí dieťa". Automobil s pápežom ihneď opustil Námestie sv. Petra. Wojtyla bol následne preložený do sanitky, ktorú sám o deň skôr požehnal. Avšak ani cesta do nemocnice sa neobišla bez komplikácií. Auto vyšlo z Vatikánu iným vchodom, pretože sa muselo obísť bez policajnej eskorty. V talianskej premávke po chvíli prestala fungovať siréna, vodiči teda museli používať klaksón. Počas jazdy skončila sanitka i na chodníku.
"Pápež bol pri vedomí... ale nehovoril. Nie, nič nehovoril. Po ceste sa modlil," spomína si na cestu zdravotník Leonardo Porzia, ktorý pápeža sprevádzal. Na poliklinike Gemeli bol Ján Pavol II. hneď operovaný. V nemocnici panovala stiesnená atmosféra. "Situácia je zúfala. Niečo je v rukách chirgov, ale nakoniec rozhodne iba Pán. My sa môžeme iba modliť," uviedol pápežov osobný lekár Renato Buzonetti. Podľa vtedajšieho šéfredaktora portálu Il Sismografo Luisa Badillu sa pápež nesťažoval. "Bol stále pri vedomí a modlil sa. Nikdy sa nesťažoval." Atentát bol pre Jána Pavla II. zlomovým momentom. Ako uvádza postulátor procesu jeho blahorečenia Slawomir Oder, v tieto dni začala pápežová krížová cesta. Uvedomil si, že život dostal ako dar, aby ho mohol obetovať v prospech ľudstva. "Prvý život som dostal, druhý mi bol darovaný pred desiatimi rokmi," povedal Wojtyla v roku 1991. Napriek nebezpečenstvu, ktorú mu hrozili, sa však nechcel vzdialiť od svojich veriacich. Keď neskôr v televízii sledoval reportáž o atentáte, povedal: "Priali si, aby som si na seba nasadil nepriestrelnú vestu, a tak bol stále v bezpečí. Lenže pastier musí byť neustále medzi svojimi ovcami, a to i za cenu vlastného života." Atentát sa odohral vo výročný deň zjavenia Panny Márie Fatimskej. Ján Pavol II. vnímal, že za svoju záchranu vďačí práve jej. "Jedna ruka strieľala a druhá viedla guľku," povedal neskôr. Každoročne potom slávil svätú omšu na poďakovanie. "Ona bdela nad tým všetkým. Totus tuus, celý tvoj," vyhlásil pri jednej príležitosti.
Atentátnikovi pápež odpustil. Už štyri dni po dramatických udalostiach, kedy hovoril k ľuďom z okna polikliniky Gemelli, povedal: "Modlím sa za brata, ktorý ma postrelil, a už som mu zo srdca odpustil." Svojho vraha neskôr navštívil i vo väzení. O odpustení a túžbe zachovať dialóg tiež písal v náčrte príhovoru, ktorá mala byť prednesená po atentáte, avšak ktorú nakoniec nezverejnil, zrejme z bezpečnostných dôvodov. Jeho slová však i napriek tomu nesú silné posolstvo. Okrem iného tu Ján Pavol II. píše: "Podstatne je, že ani udalosť, ktorá sa odohrala 13. mája, nemôže spôsobiť hlbokú priepasť, a spôsobiť tak mlčanie ako známku prerušenia komunikácie. Kristus, vtelené Slovo, nás učí slovám tejto Pravdy, ktorá nikdy neprestane vytvárať kontakty medzi ľuďmi. A to napriek vzdialenosť, ktorá môže vzniknúť v dôsledku udalosti, ktoré stavajú jedného človeka proti druhému." "Kristus nás učí odpúšťať," pokračuje svätý pápež v nezverejnenom príhovore. "Viedol Petra k tomu, že je potrebné odpustiť i sedemdesiatsedemkrát. Boh sám odpustí, keď človek na otázku položenú vo svojom svedomí a srdci odpovedá s úplnou vnútornou pravdivosťou a obrátením. Na Bohu ponechávame súd a rozsudok, ktorý má definitívnu povahu. A preto neprestávame prosiť: Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom." (Zdroje: il Sismografo, RV, KN, SO, TS ČBK)
