Vatikán 3. mája (RV) Ježiš je jediná „správna cesta“ kresťanského života a musíme sa neustále pýtať, kde na tejto ceste sme, či nestojíme, či sme nezablúdili. Takto by sme mohli zhrnúť jadro homílie Svätého Otca na dnešnej rannej omši v Dome sv. Marty. Na základe liturgického čítania z Jánovho evanjelia (Jn 14,6-14), kde Ježiš hovorí „Ja som cesta, pravda a život“, pápež František charakterizoval život viery ako „cestu“. A pozdĺž tejto cesty možno stretnúť rôzne typy kresťanov.Svätý Otec ich v rýchlosti vymenúva: kresťania - múmie, kresťania - tuláci, kresťania - tvrdohlaví, kresťania, čo sa zastavili uprostred cesty očarení krásnou panorámou a ustrnuli tam. Ľudia, ktorí pre rôzne príčiny zabudli, že jediná „správna cesta“ – ako to pripomína dnešné evanjelium – je Ježiš, ktorý hovorí Tomášovi: „Ja som cesta“, „kto videl mňa, videl Otca“.
Pápež František po jednom rozoberá tieto typy rozlične zmätených kresťanov, počnúc tým kto - ako povedal – „nekráča“, ktorý budí dojem, že je zabalzamovaný:
„Kresťan, ktorý nekráča, ktorý nenapreduje, je kresťan nekresťan. Nevedno, kým je. Je kresťanom akosi spohanšteným: je tam, nehýbe sa, nenapreduje v kresťanskom živote, nerozvíja blahoslavenstvá vo svojom živote, nekoná skutky milosrdenstva... Je nehybný. Prepáčte mi to slovo, ale akoby bol ,múmiou‘, duchovnou múmiou. A sú takí kresťania, ktorí sú duchovnými múmiami. Nehybní. Nekonajú zlo, ale nekonajú dobro.“
Potom existuje aj tvrdošijný kresťan. Na ceste sa prihodí, že si pomýlime cestu, no to nie je tá najhoršia vec. Pre pápeža Františka „je tragédiou tvrdohlavo nástojiť, že ,toto je cesta‘ a nenechať, aby nám Pánov hlas povedal“, že to tak nie je. Aby nám povedal: „Vráť sa späť a vydaj sa pravou cestou“. Ďalej Svätý Otec hovoril o kresťanoch, ktorí „kráčajú, no nevedia, kam idú“:
„Blúdia v kresťanskom živote, tuláci. Ich životom je krúženie, tu a tam, a strácajú tak krásu priblíženia sa k Ježišovi, k Ježišovmu životu. Strácajú cestu, lebo krúžia a mnoho ráz ich toto blúdivé krúženie privádza k životu bez východiska: prílišné krúženie sa premieňa na labyrint a potom nevedia, ako vyjsť. Ježišovo volanie sa im stratilo. Nemajú buzolu, ktorá by ich vyviedla von, a krúžia dokola, hľadajú. Sú aj iní, ktorých na ceste zvedie nejaká krása, určitá vec, a zastavia sa v polovici cesty fascinovaní tým, čo vidia, tou myšlienkou, tým návrhom, tou krajinou... A zastavia sa. Kresťanský život nie je okúzlenie: je to pravda! Je to Ježiš Kristus!“
Pri pohľade na tento obraz sa nám vynárajú otázky, pokračoval pápež František: „Tá kresťanská cesta, ktorú som začal v krste, ako pokračuje? Zastavila sa? Zablúdila? Neustále krúžim a neviem, kam sa duchovne uberať? Zastavujem sa pred vecami, ktoré sa mi páčia: svetskosť, márnosť“, alebo idem „stále vpred“, „konkrétnym uskutočňovaním blahoslavenstiev a skutkov milosrdenstva?“ Lebo „Ježišova cesta je plná tak útechy a slávy, ako aj kríža. No vždy s pokojom v duši“. Svätý Otec uzavrel homíliu pozvaním zastaviť sa dnes a premýšľať:
„Ostaňme dnes s otázkou, no položme si ju na päť minút... Kde som na tejto kresťanskej ceste? Stojím, zablúdil som, potulujem sa, krúžim, zastavujem sa pred vecami, ktoré sa mi páčia, alebo idem za tým Ježišovým ,Ja som cesta!?‘ A prosme Ducha Svätého, aby nás učil dobre kráčať, vždy! A keď sa unavíme, malý odpočinok a vpred. Prosme o túto milosť.“
