Vatikán 28. apríla (RV) Aj dnes, tak ako včera sú v Cirkvi zdráhania voči prekvapeniam Ducha tvárou v tvár novým situáciám. On nám však pomáha nad zdráhaním zvíťaziť a kráčať vpred po Ježišovej ceste. Týmito slovami povzbudil dnes ráno počas homílie v Dome sv. Marty veriacich pápež František. Inšpiráciu čerpal najmä z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, kde sa píše o tzv. Jeruzalemskom „koncile“ (Sk 15,7-21). Búrlivú diskusiu medzi učeníkmi vyvolala skutočnosť, že sa pohania obracajú k Bohu.Svätý Otec opäť pripomína, že hlavným „protagonistom Cirkvi“ je Duch Svätý: „Je to on, ktorý dal od prvého okamihu apoštolom silu ohlasovať Evanjelium“, je to „Duch, ktorý všetko koná; Duch, ktorý vedie Cirkev vpred“ aj „s jej problémami“, i vtedy, keď „vypukne prenasledovanie“. Je to on, „ktorý dáva silu veriacim zotrvať vo viere“, napriek okamihom „odporu a tvrdošijnosti zákonníkov“.
Pápež v tomto prípade poukazuje na dvojité vzdorovanie voči účinkovaniu Ducha Svätého: vzdor, že „Ježiš prišiel len pre vyvolený ľud“ a vzdor, že Mojžišov zákon vrátane obriezky treba vnútiť pre obrátených pohanov. Ako ďalej povedal Svätý Otec, „v tom všetkom bol veľký zmätok“:
„Duch ukazoval srdciam novú cestu: boli to prekvapenia Ducha. A apoštoli sa ocitli v situáciách, o ktorých sa im nikdy nesnívalo, v nových situáciách. A ako sa vyrovnať s týmito novými situáciami? Práve preto dnešný úryvok, dnešné čítanie sa začína takto: ‚[Keď] nastala veľká hádka’, búrlivá hádka, lebo diskutovali o tomto probléme. Na jednej strane mali silu Ducha – protagonistu – ktorý [ich] pohýnal vpred, vpred, vpred... Avšak Duch ich viedol k istým novostiam, k istým veciam, ktoré nikdy neboli vyskúšané. Nikdy. Ani sa im o nich nesnívalo. Napríklad, aby pohania dostali Ducha Svätého“.
Učeníci, ako ďalej povedal, „mali v rukách horúci zemiak a nevedeli, čo robiť“. Zvolali teda stretnutie v Jeruzaleme, na ktorom sa každý mohol podeliť so svojou skúsenosťou, ako Duch Svätý zostupuje aj na pohanov:
„A na koniec sa dohodli. Pred tým sa však stalo niečo pekné: ‚Celé zhromaždenie stíchlo a počúvali Barnabáša a Pavla, ktorí rozprávali, aké veľké znamenia a divy urobil Boh prostredníctvom nich medzi pohanmi’. Počúvali, nemali strach počúvať. Keď sa niekto bojí počúvať, nemá Ducha vo svojom srdci. Počúvať: ‚Ty si čo myslíš a prečo?’. Počúvať s pokorou. A potom, ako počúvali, sa rozhodli poslať do gréckych komunít, to jest ku kresťanom, ktorí pochádzali z pohanstva, poslať niektorých učeníkov, aby ich upokojili a povedali im: ‚Je to správne, pokračujte v tom’“.
Obrátení pohania sa teda nemusia dať obrezať. Rozhodnutie, ktorého „protagonista je Duch Svätý“, komunikovali apoštoli v liste. Vskutku, učeníci potvrdzujú: „Duch Svätý a my sme sa rozhodli...“. Toto je, ako ďalej vysvetlil pápež, cesta Cirkvi „tvárou tvár novostiam, nie svetským novinkám, akými sú v móde oblečenia“, ale „novosti, prekvapenia Ducha, lebo Duch nás vždy prekvapuje. A ako to Cirkev vyrieši? Ako čelí týmto problémom, aby ich vyriešila?“ Svätý Otec odpovedá: stretnutím, počúvaním, diskusiou, modlitbou a napokon konečným rozhodnutím:
„Toto je cesta Cirkvi až dodnes. Keď nás Duch prekvapuje niečím, čo sa zdá nové alebo [o čom sa hovorí:] ‚nikdy sa to takto nerobilo’, ‚musí sa to robiť takto’. Pomyslite na Druhý vatikánsky koncil, na zdráhanie, ktorému musel čeliť, a ten spomínam preto, lebo je nám [historicky] najbližšie. Koľké zdráhania... Aj dnes sú tu zdráhania, ktoré pokračujú v tej či v onej forme, a Ducha, ktorý ide vpred. A cesta Cirkvi je táto: stretnúť sa, spolu sa zjednotiť, počúvať sa, diskutovať, modliť sa a rozhodnúť. A toto je takzvaná synodálnosť Cirkvi, v ktorej sa prejavuje spoločenstvo Cirkvi. A kto tvorí spoločenstvo? Je to Duch! Opäť je protagonistom! O čo nás žiada Pán? O poddajnosť Duchu. Čo od nás chce Pán? Nemať strach, keď vidíme, že je to Duch, čo nás volá“.
„Duch,“ dodal na záver homílie Svätý Otec, „nás niekedy zastaví“, tak ako to urobil so sv. Pavlom, aby sme išli iným smerom, avšak „nenecháva nás samých“, „dá nám odvahu, dá nám trpezlivosť, nechá nás kráčať s istotou po Ježišovej ceste, pomáha nám zvíťaziť nad zdráhaniami a stať sa silnými v mučeníctve“.
Pápež František zakončil svoju kázeň modlitbou:
„Prosme Pána o milosť pochopiť, ako ide Cirkev vpred, pochopiť, ako sa od prvého momentu stavala k prekvapeniam Ducha a tiež pre každého z nás [vyprosujme] milosť poddajnosti Duchu, aby sme išli po ceste, ktorú si Pán Ježiš želá pre každého z nás a pre celú Cirkev“.
