Vatikán 9. apríla (RV) Svätý Otec sa na dnešnej jubilejnej audiencii na Námestí sv. Petra zameral v katechéze na tému „milosrdenstvo a almužna“. Veľkú časť 40-tisícového zhromaždenia tvorili členovia Talianskej federácie katolíckych týždenníkov (FISC), ktorí prišli na púť pri príležitosti 50. výročia jej založenia.„Slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva,“ povedal pápež František a pripomenul, že už v Starom zákone nachádzame neustály dôraz na almužnu. Dať almužnu si však vyžaduje správny postoj. Podľa slov Svätého Otca je potrebné aj pozrieť sa núdznemu do očí, mať ochotu stráviť s ním čas. Pripomenul tiež, aby sme rozlišovali medzi pomocou chudobným a formami zneužívania ľudí na žobranie. Almužna predpokladá pestovať v sebe ochotu k obete a tento postoj majú rodičia vštepovať deťom už odmalička. Pápež to ilustroval na pútavom príklade matky, ktorá naučila deti odkrojiť z rezňa na vlastnom tanieri pre hladného človeka, čo zaklopal na dvere.
Katechézu uviedlo biblické čítanie z Evanjelia podľa Matúša (Mt 6,1-4): «Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.»
*
Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium, ktoré sme počuli, nám umožňuje objaviť základný aspekt milosrdenstva: almužnu. Môže sa zdať, že dávať almužnu je jednoduchá vec, ale musíme dávať pozor, aby sme toto gesto neobrali o dôležitý obsah, ktorý v sebe má. Naozaj, slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva. A tak ako má milosrdenstvo tisíc ciest, tisíc spôsobov, tak sa almužna vyjadruje mnohými spôsobmi, aby zmiernila ťažkosti núdznych.
Povinnosť dávať almužnu je taká stará ako samotná Biblia. Obeta a almužna boli dve povinnosti, ktorých sa veriaca osoba musela držať. V Starom zákone sú dôležité miesta, kde Boh vyžaduje zvláštnu pozornosť voči chudobným, ktorými sú raz bezmajetní, inokedy cudzinci, siroty či vdovy. A toto je v Biblii ako neustály refrén: núdzny, vdova, cudzinec, neznámy človek, sirota... je to refrén. Lebo Boh chce, aby jeho ľud dbal o týchto našich bratov. No ja vravím, že sú vlastne v strede jeho posolstva: chváliť Boha obetou a chváliť Boha almužnou.
Spolu s povinnosťou pamätať na nich sa dáva aj presný návod: «Štedro mu daj a nerob nič ľstivé, keď mu budeš pomáhať v biede» (Dt 15,10). To znamená, že charita si vyžaduje predovšetkým postoj vnútornej radosti. Ponúkať milosrdenstvo nemôže byť bremenom alebo nepríjemnosťou, z ktorej sa v chvate oslobodíme. A koľkí sa sami pred sebou ospravedlňujú, že nedávajú almužnu, keď hovoria: ,No, ako to asi dopadne? Tento, keď mu niečo dám, si pôjde kúpiť víno, aby sa opil!‘ - Ale ak sa opije, je to preto, že nemá inú možnosť! A ty, čo robíš v skrytosti, čo nik nevidí? A ty si sudcom toho úbožiaka, ktorý od teba žiada drobné na pohár vína? Rád pripomínam príbeh o starom Tobiášovi, ktorý po tom, čo dostal veľkú sumu peňazí, zavolal svojho syna a poučil ho týmito slovami: «Všetkým, čo konajú spravodlivo, dávaj almužnu! Nikdy neodvracaj svoju tvár od chudobného, aby sa neodvrátila Božia tvár od teba!» (Tob 4,7-8). Sú to veľmi múdre slová, ktoré pomáhajú pochopiť hodnotu almužny.
Ježiš, ako sme počuli, nám v tomto ohľade zanechal nenahraditeľné učenie. Predovšetkým nás žiada nedávať almužnu, aby sme nás ľudia chválili a obdivovali pre našu štedrosť: ,Konaj tak, aby tvoja pravá ruka nevedela, čo robí ľavá‘. Neráta sa vonkajšok, ale schopnosť zastaviť sa a hľadieť do tváre osoby, ktorá žiada o pomoc. Každý z nás sa môže opýtať: ,Som schopný zastaviť sa a pozrieť sa do tváre, do očí osoby, ktorá ma žiada o pomoc? Som toho schopný?‘
Nemáme teda stotožňovať almužnu s obyčajnými drobnými venovanými v chvate bez pohľadu na osobu a bez toho, aby sme sa zastavili na slovo a zistili, čo naozaj potrebuje. Zároveň musíme rozlišovať medzi chudobnými a rôznymi formami žobrania, ktoré nejdú v prospech skutočne chudobných. Skrátka, almužna je láskavé gesto voči tým, ktorých stretávame; je to gesto úprimnej pozornosti voči tomu, kto sa k nám priblíži a žiada našu pomoc, vykonané v skrytosti, kde len Boh vidí a chápe hodnotu vykonaného skutku.
No dať almužnu musí byť pre nás aj niečím, čo je obetou. Spomínam si na jednu mamu: mala tri deti, asi tak šesť, päť a trojročné. A vždy deti učila dať almužnu tým, čo pýtajú. Boli pri obede, každý mal pred sebou ,milánsky rezeň, obaľovaný‘ ako sa hovorí v mojom kraji. A niekto klope na dvere. Najstarší ide otvoriť a vráti sa: ,Mama, je tu bedár, čo prosí o jedlo.‛ - ‚Čo spravíme?‘ - ,No, dajme mu!‛ – hovoria všetci traja. ‚Dáme mu!‘ - ,Dobre: vezmi polovicu tvojho rezňa, ty vezmi tiež polovicu, ty ďalšiu a spravíme z toho dva obložené chlebíčky‘. - ,Ale, mama, to nie!‘ - ,Prečo nie? Daruj zo svojho. Daj z toho, čo ťa niečo stojí‘. Toto je ozajstný záujem o chudobného. Niečoho sa vzdám, aby som to dal tebe. A rodičia, pozor: učte vaše deti, aby takto dávali almužnu, aby boli štedré s tým, čo majú.
Prijmime teda za svoje slová apoštola Pavla: «Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: ,Blaženejšie je dávať, ako prijímať‘» (Sk 20,35; porov. 2 Kor 9,7). Ďakujem!
Preložila: Slovenská redakcia VR
