Vatikán 5. februára (RV) Ten, ktorý bol „najväčším“ medzi ľuďmi, „spravodlivý a svätý“, ktorý pripravil ľudí na príchod Mesiáša, skončil sťatý v tme svojej cely, sám, odsúdený pomstychtivou nenávisťou kráľovnej a zbabelosťou kráľa, ktorý bol pod papučou. Týmito slovami reagoval pápež František, ktorý v ranných hodinách slúžil omšu v Dome sv. Marty na dnešné liturgické čítanie o smrti Jána Krstiteľa (Mk 6,14-29). Podľa Svätého Otca nejde o prehru v živote svätca, ale o to, že takýmto spôsobom „Boh víťazí“:„Ján Krstiteľ. ‚Najväčší muž narodený zo ženy‘: tak hovorí formula Jánovej kanonizácie. Tieto slová však nevyslovil pápež, povedal ich Ježiš. Ten muž je najväčších človekom narodeným zo ženy. Najväčším svätcom: takto ho svätorečil Ježiš. A končí vo väzení, sťatý, a posledná veta sa zdá byť aj rezignáciou: ‚Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu‘. Takto končí ‚najväčší muž narodený zo ženy‘. Veľký prorok. Posledný z prorokov. Jediný, ktorému bolo dovolené vidieť nádej Izraela“.
Svätý Otec sa nezastavil iba pri skutočnostiach popisovaných dnešným evanjeliom, ale načrel do hlbín duše Jána Krstiteľa. Svätec, ktorý ohlasoval Ježiša a krstil davy ľudí, bol – podľa slov Svätého Otca – pripútaný nielen k svojej cele, ale pravdepodobne aj k okovám určitej neistoty, ktorá na neho popri tom všetkom doliehala:
„Vo väzení trpel, mohli by sme tiež povedať, vnútornou trýzňou pochybnosti: ‚A čo ak som sa pomýlil? Tento Mesiáš nie je, ako som si predstavoval, že bude Mesiáš vyzerať...‘ A tak poslal svojich učeníkov, aby sa opýtali Ježiša: ‚Povedz, povedz nám pravdu: si to ty, ktorý má prísť?‘, lebo táto pochybnosť ho trýznila. ‚Pomýlil som sa v ohlasovaní niekoho, kto ním nie je? Oklamal som ľudí?‘. Utrpenie, vnútorná samota tohto muža... ‚Mňa musí ubúdať, ale ubúdať takto: v duši, v tele... všetko‘.“
Pápež František v homílii trikrát zopakoval slovo „ubúdať“, lebo práve toto slovo „bolo Jánovým životom“. Ján bol, podľa slov Svätého Otca, „velikánom, ktorý nehľadal svoju vlastnú slávu, ale tú Božiu“ a nakoniec skončil „tak veľmi prozaickým, anonymným“ spôsobom. Ale práve týmto postojom, vysvetlil na záver Svätý Otec, „pripravil cestu Ježišovi“, ktorý podobným spôsobom „zomiera v agónii, osamote, bez učeníkov“.
„Je pre nás dobré čítať dnes túto evanjeliovú pasáž, zo šiestej kapitoly Markovho evanjelia. Prečítať si tento odsek, vidieť ako Boh víťazí: Boží štýl nie je štýlom človeka. Prosme Pána o milosť pokory, akú mal Ján, a nie brať si na seba zásluhy a slávu ostatných. A predovšetkým o tú milosť, aby bolo v našom živote vždy miesto, kde Ježiš môže rásť a my ubúdať, až do konca“.
