Vatikán 8. októbra (RV) Boh nikdy neopustí spravodlivých, zatiaľ čo tí, čo zasievajú zlo, sú ako tí neznámi, na meno ktorých si nebo nespomína, povedal pápež František počas rannej svätej omše, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Pokračoval príkladmi ťažkých životných situácií, ktoré neraz predkladajú otázku ‚Prečo?‘: Statočná matka, manžel, tri deti, nemá ani 40 rokov a zhubný nádor, ktorý pripúta na lôžko. ‚Prečo?‘ Staršia žena, osoba s modlitbou v srdci a syn zavraždený mafiou. ‚Prečo?‘Pápež František položil aj veľkú otázku, ktorá ako ostrie noža preniká do myslí mnohých ľudí, ktorých presvedčenie viery, jej korene sú vážne otrasené drámami života. Volá spolu s prorokom Malachiášom z dnešného prvého čítania (Mal 3, 13-20a): Prečo sa toto stáva? „Aké výhody máme zo zachovávania Božích prikázaní, zatiaľ čo tí pyšní, napriek tomu, že robia zlo, sa množia a napriek tomu, že provokujú Boha, zostávajú bez trestu?“
„Koľkokrát vidíme túto skutočnosť u zlých ľudí, u ľudí, ktorí robia zlo, a zdá sa, že sa im v živote dobre vodí: sú šťastní, majú všetko, čo chcú, nechýba im nič. Prečo, Pane? Je to jedno z mnohých ‚Prečo?‘ ... Prečo sa tomuto, ktorý je nehanebníkom, ktorého nezaujíma ani Boh, ani druhí, ktorý je nespravodlivým, zlým človekom, veci idú dobre celý život, má všetko, čo chce, a my, ktorí chceme robiť dobro, máme toľko problémov?“
Odpoveď na túto otázku ‚Prečo?‘ Svätý Otec prevzal z dnešného žalmu (Ž 1, 1-2. 3. 4+6), ktorý vyhlasuje za „blaženého“ človeka, ktorý „nekráča podľa rady bezbožných“ a ktorý „má svoj radosť v Pánovom zákone“:
„Teraz nevidíme plody týchto ľudí, ktorí trpia, týchto ľudí, čo nesú tento kríž. Ako v ten Veľký piatok a Bielu sobotu nebolo vidieť plody ukrižovaného Božieho Syna, jeho utrpenia. A všetko, čo urobia, dopadne dobre. A čo hovorí Žalm o zlých, tých, o ktorých si myslíme, že sa im všetko darí? ‚Nie tak bezbožní, veru nie, tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou. Pretože Pán bdie nad cestou spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby.“
Do záhuby, ktorú pápež František zdôrazňuje odvolávajúc sa na evanjeliové podobenstvo o Lazárovi, ktorý je symbolom bezvýchodiskového utrpenia, a o hodujúcom boháčovi, ktorý mu nedoprial ani len omrvinky, ktoré padali z jeho stola.
„Je zaujímavé, že sa nespomína meno tohto človeka. Je to len adjektívum: istý bohatý človek. Bezbožní v knihe pamäte Boha nemajú meno: je to naničhodník, podvodník, vykorisťovateľ ... Nemajú žiadne meno, len prívlastky. Naproti tomu tí, ktorí sa snažia ísť cestou Pána, budú s jeho Synom, ktorý má meno - Ježiš Spasiteľ. Avšak meno ťažké na pochopenie, aj nevysvetliteľné pre skúšku kríža a pre všetko, čo on pre nás vytrpel.“
