TK KBS

Dnes je štvrtok 18. 07. 2019   Meniny má Kamila       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Rubrika Vatikánskeho rozhlasu o II. vatikánskom koncile - Starší bratia
P:3, 19. 02. 2013 11:07, ZAH



Vatikán 19. februára (RV) - "Starší bratia" - je názov dvadsiatej prvej časti rubriky o Druhom Vatikánskom koncile, ktorú pripravil na základe knihy Johna O´Mellyho „Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile“. Rubriku slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu prinášame v plnom znení.

„Táto deklarácia určite patrí k tým, ktoré vyvolali najväčší záujem verejnosti.“ Takto začal svoju prezentáciu návrhu nového koncilového dokumentu kardinál Augustín Bea. Jedenásť dní po otvorení tretej fázy koncilu, 25. septembra 1964, prišla na rad neľahká otázka o vzťahu katolíkov k židom a k iným nekresťanom. Kardinál Bea stál na čele Sekretariátu pre zjednotenie kresťanov a jeho úlohou bolo prepracovanie deklarácie, ktorá bola už dvakrát skoro úplne zmietnutá z rokovacieho stola. „Koncil nemá v úmysle dotýkať sa politických otázok, zaujíma sa výhradne o náboženské hľadisko“ uviedol kardinál.

Druhý vatikánsky koncil totiž čelil v tejto otázke aj politickým nepokojom, ktoré už vtedy panovali na Blízkom východe. Len rok pred začatím koncilu prenikla na verejnosť správa, že koncilový sekretariát má pripravenú krátku schému o židoch. Arabské krajiny na túto informáciu zareagovali s nespokojnosťou. Naopak mladý štát Izrael uvítal túto skutočnosť. Na Svetovom židovskom kongrese v júli 1962 bol dokonca vymenovaný neoficiálny židovský pozorovateľ pre vatikánsky koncil a túto nomináciu potvrdilo aj izraelské ministerstvo zahraničných a náboženských vecí. Išlo o zjavné nedorozumenie, pretože na koncil boli ako hostia a pozorovatelia pozvaní výlučne kresťania.

Kardinál Cicognani, zbehlý diplomat a predseda prípravnej komisie koncilu, ihneď zareagoval a týždeň po izraelskej nominácii svojho pozorovateľa stiahol schému o židoch zo zoznamu rokovaní. Kvôli tomuto sa v prvom roku koncilu, v roku 1962, o vzťahu so židmi na koncile nehovorilo.

Kardinál Bea, známy nemecký biblista, na túto otázku nazeral úplne z inej strany. Preňho bolo v prvom rade dôležité ukázať priateľskú tvár voči vyvolenému národu, ktorému kresťanstvo vďačí za svoje korene. Bolo to v súlade s pôvodným želaním pápeža Jána XXIII., aby koncil spolu s ekumenickým dialógom otvoril cestu aj ku konečnému zmiereniu so židovským národom a k vykoreneniu akýchkoľvek predsudkov. Po neúspešnej prvej fáze v decembri 62. roku, kardinál presvedčil pápeža, aby sa deklarácia znovu vrátila do programu koncilových rokovaní.

O pápežovi Jánovi bolo známe, že počas vojny ako Apoštolský nuncius v Turecku pomohol mnohým Židom dostať sa do Palestíny. Keď v októbri 1960 prijal na audiencii skupinu amerických Židov, pozdravil ju slovami: „Ja som Jozef, váš brat,“ teda citátom z knihy Genezis, kde sa Jozef predstavuje svojím starším bratom po rokoch odlúčenia v Egypte.

Po smrti pápeža Jána, v druhom období zasadaní koncilu, sa proti deklarácií postavili hlavne biskupi z Blízkeho východu. Boli totiž presvedčení, že by priniesla veľké ťažkosti pre kresťanskú menšinu v ich krajinách. Kardinál Bea mal vyhlásenie prepracovať a doplniť zmienkou o iných náboženstvách.

Dňa 28. septembra 1964 sa otvorila na koncile v poradí druhá diskusia o Deklarácii o židoch. Ako zvyčajne, prvý sa ujal slova kardinál Ruffini z Palerma, ktorý veľmi priamo predstavil nepríjemné argumenty proti tomuto vyhláseniu. Deklarácia podľa neho hovorí o židoch tak obšírne, že vyznieva ako chváloreč: „Prirodzene nemôžeme obviniť židov z bohovraždy.“ Kardinál potom povedal: „Veď už len to samotné slovo je nezmysel – nikto nemôže zabiť Boha. Jednako však máme právo očakávať, že židia priznajú, že nespravodlivo odsúdili Krista na kríž... Znakom našej lásky k nim je, že počas poslednej vojny sme ich chránili pred nacistami. Pamätáte si predsa, že na konci vojny vrchný rímsky rabín vyjadril verejne vďaku Svätej stolici za poskytnuté útočište. My predsa nepotrebujeme vzbudzovať si väčšiu lásku k židom, ale sú to oni, čo to potrebujú – vzbudiť si lásku k nám.“

Kardinál Ruffini otočil celú problematiku naruby a poukázal na ďalšiu ťažkosť, ktorá sa črtala na obzore. Rok pred tým, začiatkom 1963, sa na doskách európskych divadiel ukázala dráma nemeckého spisovateľa Rudolfa Hochhuta s názvom Vikár. Táto divadelná hra predstavovala pápeža Pia XII. ako spoluzodpovedného za vyhladzovanie židov, čoho sa mal dopustiť svojím mlčaním. Tieň pochybností pritom padal aj na vtedajšieho pápeža Pavla VI., ktorý bol počas vojny jedným z najbližších spolupracovníkov Pia XII. Začali sa množiť interpretácie dejinných faktov, ktoré šli v duchu protikatolicizmu a protipápežstvu.

Uvedomoval si to aj pápež Pavol VI., ktorý opäť zasiahol do koncilu a zriadil novú komisiu. Ku skupine kardinála Beu pripojil členov vieroučnej komisie kardinála Ottavianiho. Deklarácia sa teraz nemala v prvom rade venovať židom, ale mala hovoriť o vzťahu Cirkvi ku všetkým nekresťanom, a potom menovite k islamskému a židovskému náboženstvu.

V porovnaní s entuziazmom Jána XXIII. a kardinála Beu zo začiatku 60. rokov bolo tentoraz cítiť akýsi väčší odstup od bezvýhradného zbratania sa. Pavol VI. už predtým naznačil, že celá otázka vzťahu so židmi je zložitejšia. Sám v januári 1964 navštívil Svätú zem – Izrael a Sýriu, čo mu pomohlo vytvoriť si obraz o panujúcej situácií. Keď v máji prijal na audiencii členov Amerického židovského výboru, predstavil im v krátkosti svoj pohľad: K otázke vzťahu so židmi podľa neho možno pristúpiť z troch strán: národnostného, politického a náboženského. Katolíci želajú židom ako národu všetky tie práva, ktoré majú ostatné civilizované národy. Pokiaľ ide o politické riešenia, v tom sa Cirkev necíti byť kompetentná vyjadrovať sa, ale želá si, aby celá vec bola riešená spravodlivo a mierovou cestou, aby sa bral ohľad na obyvateľov, ktorí museli veľa vytrpieť, ako aj na náboženské menšiny. A konečne po náboženskej stránke, kresťania a židia majú tak mnoho spoločného – celú tradíciu pred Kristom – že niet dôvodu, aby medzi nimi neboli úprimné a priateľské vzťahy.
Môžeme povedať, že ako pápež Ján XXIII. vniesol do vzťahu Cirkvi k vyvolenému národu bratskú láskavosť a otvorenosť, pápež Pavol VI. prispel múdrosťou, rozlišovaním a čestným prístupom.

Podľa jeho slov, ktoré povedal izraelskému prezidentovi Zalmanovi Šazarovi 5. januára 1964: „Je správne, aby sa rozšíril po dnešnom nepokojnom svete ten neporovnateľný dar, ktorého ozvena znie na všetkých stránkach Biblie, a v ktorom by sme chceli zhrnúť našu spásu, našu nádej a našu modlitbu: Šalom! Šalom! (Pokoj! Pokoj!)“



( TK KBS, RV jm; ml ) 20130219026   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 788 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019