TK KBS

Dnes je utorok 20. 08. 2019   Meniny má Anabela       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília Benedikta XVI. počas svätej omše v noci
P:3, 25. 12. 2012 07:15, ZAH



Vatikán 24. decembra (TK KBS) - Vianočnú svätú omšu slávil Benedikt XVI. na Štedrý deň vo vatikánskej Bazilike sv. Petra. V homílii Svätý Otec vychádzal z biblických čítaní svätej omše.

Vždy znova nás chytá za srdce krása tohto evanjelia – je to krása, ktorá je odbleskom pravdy. Vždy znova sme dojatí skutočnosťou, že Boh sa stáva dieťaťom aby sme ho mohli milovať, aby sme si mohli trúfnuť milovať ho, a ako dieťa sa s dôverou vkladá do našich rúk. Je to takmer akoby nám Boh hovoril: Viem, že moja žiara ťa napĺňa bázňou, že zoči-voči mojej veľkosti chceš potvrdiť seba samého. A tak prichádzam k tebe ako dieťa, aby si ma mohol prijať a milovať.

Vždy znova nás dojímajú aj slová evanjelistu, povedané akoby mimochodom, že pre nich nebolo miesta v hostinci. Nevyhnutne v nás skrsne otázka, ako by sa veci vyvíjali, ak by Jozef a Mária zaklopali na moje dvere. Bolo by tu pre nich miesto? Prichádza nám na myseľ, že túto zdanlivo náhodnú správu o tom, že z nedostatku miesta sa Svätá Rodina uchýlila do stajne, evanjelista Ján prehlbuje a vedie k podstate, keď píše: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Tak nadobúda veľká morálna otázka o tom, ako je to u nás s utečencami, vyhostenými a ľuďmi na okraji spoločnosti ešte zásadnejší zmysel: máme skutočne miesto pre Boha, keď sa snaží vstúpiť k nám? Máme pre neho čas a miesto? Nie je to snáď sám Boh, ktorého odmietame? Začína to tým, že nemáme preňho čas. Čím rýchlejšie sa môžeme pohybovať, čím účinnejšie sú prostriedky, ktoré nám majú šetriť čas, tým menej času máme k dispozícii. A Boh? Otázka, čo sa jeho týka, sa nikdy nezdá naliehavá. Náš čas je už plne vyťažený. No veci zasahujú ešte viac do hĺbky. Má Boh skutočne nejaké miesto v našom myslení? Metodológia nášho myslenia je založená tak, akoby on v skutočnosti ani neexistoval. Aj keď sa zdá, že klope na dvere nášho myslenia, treba ho poslať preč nejakým rozumovým argumentom. Za rozumné teda považujeme len myslenie, pre ktoré je „hypotéza Boha“ čímsi nadbytočným. Niet tu preňho miesta. Ani v našich citoch a vôli nie je preňho miesta. Chceme samých seba, chceme veci, ktorých sa možno dotýkať, šťastie, ktoré možno zakúšať, chceme úspech našich osobných plánov a našich úmyslov. Sme celkom naplnení samými sebou, takže v nás nezostáva pre Boha žiadne miesto. A preto v nás niet miesta ani pre druhých, pre deti, pre chudobných, pre cudzincov. Vychádzajúc z jednoduchých slov o nedostatku miesta, môžeme si uvedomiť ako naliehavá je výzva svätého Pavla: „premeňte sa obnovou zmýšľania!“ (Rim 12, 2). Pavol hovorí o obnove, o otvorení nášho intelektu (nous), hovorí všeobecne o tom, ako vidíme svet a samých seba. Konverzia, zmena, ktorú potrebujeme, musí skutočne zasiahnuť až hĺbky nášho vzťahu k realite. Prosme Pána, aby sme sa stali bdelými na jeho prítomnosť, aby sme počuli, keď klope potichu alebo naliehavo na dvere nášho bytia a nášho chcenia. Modlime sa, aby sa v hlbinách nášho vnútra vytvorilo pre neho miesto. A aby sme ho takto mohli spoznať aj v tých, prostredníctvom ktorých sa na nás obracia: v deťoch, v trpiacich, v opustených, v emarginovaných a chudobných tohto sveta.

V rozprávaní o Ježišovom narodení je ešte jedno slovo, o ktorom by som chcel spolu s vami uvažovať: hymnus, ktorý anjeli spievajú potom, čo pastierom odovzdali posolstvo o novonarodenom Spasiteľovi: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj tým, v ktorých má zaľúbenie“. Boh je žiarivou slávou. Je čisté svetlo, žiara pravdy a lásky. Je dobrý. Je pravé dobro, dobro samotné. Anjeli, ktorí ho obklopujú odovzdávajú predovšetkým jednoduchú radosť z toho, že zakúšajú Božiu slávu. Ich spev je vyžarovaním radosti, ktorá ich napĺňa. V ich slovách takpovediac počujeme melodické zvuky neba. Niet v nich cítiť nejakú účelovosť, je tu jednoducho skutočnosť, že sú plní šťastia, ktoré pochádza z vnímania čistej žiary Božej pravdy a lásky. Touto radosťou sa túžime nechať nadchnúť: jestvuje pravda. Jestvuje dobro. Jestvuje čisté svetlo. Boh je dobrý a on je najvyššou mocou nad všetkými mocami. Z tejto skutočnosti by sme sa počas tejto noci mali jednoducho radovať spolu s anjelmi a pastiermi.

So slávou Boha na výsostiach sa tu vyjadruje vzťah s pokojom na zemi, medzi ľuďmi. Kde sa nevzdáva Bohu sláva, kde sa na Boha zabúda alebo dokonca popiera, niet ani pokoja. Dnes však rozšírené názory hovoria opačne: náboženstvá, najmä monoteizmus, sú vraj príčinou násilia a vojen vo svete. Preto je vraj potrebné najskôr oslobodiť ľudstvo od náboženstiev, aby sa potom vytvoril pokoj. Monoteizmus, viera v jediného Boha, je vraj príčinou netolerancie, pretože sa už zo svojej povahy chce predkladať všetkým s nárokom na jedinú pravdu. Je pravda, že v dejinách monoteizmus slúžil ako zámienka pre netoleranciu a násilie. Je pravda, že aj náboženstvo sa môže stať chorým a dospieť až k tomu, že sa stavia do protikladu voči svojej vlastnej povahe, keď si človek myslí, že on sám môže vziať do rúk otázku Boha, čím robí Boha svojím súkromným vlastníctvom. Musíme byť bdelí na takéto skomolenia posvätna. Avšak aj keď je nesprávne použitie náboženstva v dejinách nepopierateľné, nie je vôbec pravdou, že „nie“ Bohu by mohlo nastoliť mier. Ak vyhasne Božie svetlo, hasne aj božská dôstojnosť človeka. Potom už nie je Božím obrazom, ktorý musíme mať v úcte v každom človeku, v slabom, v cudzincovi, v chudobnom. Potom nie sme všetci navzájom bratmi a sestrami, deťmi jediného Otca, ktorí sú vo vzájomnom vzťahu práve vďaka tomuto Otcovi. Aké druhy arogantného násilia sa v takom prípade objavia, ako človek dokáže opovrhovať a utláčať človeka, to sme videli v celej krutosti v minulom storočí. Len ak nad človekom a v človeku žiari Božie svetlo, len vtedy, akokoľvek biedna by bola jeho situácia, je jeho dôstojnosť nedotknuteľná. V túto svätú noc sa sám Boh stal človekom, ako to predpovedal prorok Izaiáš: dieťa, ktoré sa tu narodilo, je „Emanuel“, Boh s nami (porov. Iz 7, 14). V priebehu všetkých uplynulých storočí však neboli len prípady nesprávneho zneužitia náboženstva. Z viery v toho Boha, ktorý sa stal človekom, prichádzali vždy nové sily zmierenia a dobroty. Do temnoty hriechu a násilia táto viera vnášala žiarivý lúč pokoja a dobroty, ktorá naďalej žiari.

Tak je Kristus naším pokojom a ohlásil pokoj ďalekým i blízkym (porov. Ef 2, 14.17). Akoby sme ho teda aj my neprosili v tejto chvíli: Áno, Pane, ohlás nám aj dnes pokoj, ďalekým i blízkym. Daj, aby sa aj dnes kopie zmenili na pluhy (por. Iz 2,4), aby namiesto výzbroje pre vojnu prichádzala pomoc pre trpiacich. Osvieť tých, čo si myslia, že môžu konať násilie v tvojom mene, aby pochopili absurditu násilia a spoznali tvoju pravú tvár. Pomôž nám, aby sme sa stali „ľuďmi tvojho zaľúbenia“ – ľuďmi podľa tvojho obrazu a tak aj ľuďmi pokoja.

Len čo sa anjeli vzdialili, pastieri si medzi sebou povedali: „Vstaňme a poďme do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán“ (porov. Lk 2,15). Ako nám hovorí evanjelista, pastieri sa ponáhľali do Betlehema (porov. Lk 2, 16). Zdravá zvedavosť ich hnala aby v stajni videli toto dieťa, o ktorom anjel povedal, že je Spasiteľom, Kristom, Pánom. Veľká radosť, o ktorej anjel tiež hovoril sa dotkla ich srdca a dávala im krídla.

Poďme tam, do Betlehema, hovorí nám dnes liturgia Cirkvi. Trans-eamus, prekladá latinská Biblia: „prejsť, prekročiť“, prejsť ponad, odvážiť sa spraviť krok, ktorý ide ponad, vykročenie, ktorým vystupujeme zo zvykov nášho myslenia a nášho života a ktorým prekračujeme čisto materiálny svet, aby sme dosiahli podstatu, poďme smerom k Bohu, ktorý zo svojej strany prišiel odtiaľ a prišiel k nám. Modlime sa teda k Pánovi, aby nám dal schopnosť prekračovať naše limity a náš svet, aby nám pomohol stretnúť ho, najmä vo chvíli, keď on sám v Najsvätejšej Eucharistii vkladá sa do našich rúk a do nášho srdca.
Poďme tam, do Betlehema: týmito slovami, ktoré spolu s pastiermi hovoríme jeden druhému, nemusia znamenať len ten veľký prechod k živému Bohu, ale aj do konkrétneho mesta Betlehema a na všetky miesta, na ktorých Pán žil, pracoval a trpel. Prosme, aby tam bol pokoj. Modlime sa, aby Izraelčania a Palestínčania mohli rozvíjať svoj život v pokoji jediného Boha a v slobode. Modlime sa aj za okolité krajiny, za Libanon, Sýriu, Irak a tak ďalej: aby sa aj tam upevnil mier. Aby kresťania v týchto krajinách, kde mala počiatky naša viera, mohli si uchovať svoje príbytky; aby kresťania a moslimovia budovali spoločne svoje krajiny v Božom pokoji.

Pastieri sa poponáhľali. Podnecovala ich zdravá zvedavosť a zdravá radosť. Nám sa možno stáva veľmi zriedka, že sa ponáhľame kvôli Božím veciam. Dnes Boh nepatrí medzi súrne záležitosti. Božie veci, tak si myslíme a hovoríme, môžu počkať. Avšak on je tou najdôležitejšou skutočnosťou. Jediný, ktorý je v konečnom dôsledku skutočne dôležitý. Prečo by aj nás nemala naplniť zvedavosť vidieť zbližša a poznať to, čo nám Boh povedal? Modlime sa, aby sa zdravá zvedavosť a zdravá radosť pastierov dotkla aj nás v túto noc, a poďme tam, do Betlehema, k Pánovi, ktorý aj dnes znova prichádza medzi nás.

Amen.

Preložil: Mons. Marián Gavenda



( TK KBS, mg; jk ) 20121225002   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1241 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019