„Tak teda, Bratia, ideme pokračovať v začatej ceste... Kde má svoje východisko naša cesta, Bratia? A kadiaľ sa má poberať...? A napokon aký cieľ si chceme vytýčiť, Bratia, pre našu cestu, ktorá sa má zaznačiť do týchto pozemských dejín...? Na tieto tri veľmi jednoduché, ale základné otázky... je len jedna jediná odpoveď, ktorú musíme tuná a v túto hodinu prízvukovať sebe samým a ohlásiť ju svetu: Kristus! Kristus náš začiatok; Kristus naša cesta a náš vodca; Kristus naša nádej a náš cieľ. Nech si tento koncil plne uvedomuje tento mnohoraký a jedinečný,... úzky a blaživý vzťah medzi nami a Pánom Ježišom, medzi touto svätou a živou Cirkvou, ktorú tvoríme my, a Kristom...”

Týmito slovami pápež Pavol VI. 29. septembra 1963 otvoril druhé obdobie zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho hlavnou témou, ako sa to vykryštalizovalo počas prvého obdobia v roku 1962, bola „Cirkev“. Čo môže Cirkev povedať sama o sebe, ako sa má predstaviť svetu či iným kresťanským cirkvám a aké posolstvo im chce odovzdať? Pritom však, ako zdôraznil Pavol VI., nesmieme zabudnúť, že Cirkev tu nie je sama pre seba ako nejaká organizácia či záujmový spolok, ale že dôvodom jej jestvovania a zárukou fungovania je jedine Kristus a jej dôverný vzťah s ním.

Táto myšlienka našla ihneď odraz v úvode dokumentu o Cirkvi – namiesto slov: „Kristova Cirkev je svetlom národov“, čo bol citát z inauguračného príhovoru Jána XXIII., dokument začína: „Svetlom národov je Kristus“ – „Lumen gentium cum sit Christus“. Toto presunutie dôrazu pre správne chápanie Cirkvi vychádzalo z encykliky Pia XII. Mistici Corporis, ktorá vrátila Cirkvi jej biblický obraz Kristovho tajomného tela a Kristovej nevesty.

Boli tu však mnohé iné aspekty Cirkvi, ktoré zostali pozabudnuté v priebehu jej dejín a ktoré koncil postupne odkrýval. V prvom rade to boli postavenie a úloha laikov v Cirkvi. Novinkou, ktorú vniesol pápež Pavol VI. do koncilového poriadku, bola riadna účasť laikov na zasadnutiach koncilu. Jeho predchodca Ján XXIII. síce pozval na prvé koncilové zasadnutia jedného laika, významného katolíckeho mysliteľa Jeana Guittona, ale išlo len o výnimočný akt. Pavol VI. vymenoval skupinu desiatich laických poslucháčov koncilu. Boli to zástupcovia veľkých katolíckych organizácií: traja Taliani, dvaja Francúzi (z toho jeden spomínaný Jean Guitton), jeden Španiel, Argentínčan, Belgičan, Američan a jeden Poliak. Boli označení ako „auditores“ – poslucháči, ktorí mohli na koncile prehovoriť len s povolením pápeža. To sa však týkalo len valných zhromaždení – na jednotlivých zasadnutiach komisii pre laický apoštolát, ktorého boli súčasťou, mali rovnaké práva ako ďalší členovia, biskupi.

Jednako, i samotná tichá prítomnosť skupiny laikov ovplyvnila priebeh aj valných zhromaždení koncilu. Viackrát zazneli pripomienky, že v dokumente o Cirkvi sa pred kapitolou o cirkevnej hierarchii má dať prednosť kapitole o Božom ľude, o všeobecnom kňazstve a charizmách, čo boli témy, ktoré vnímali Cirkev horizontálne – ako spoločenstvo pokrstených veriacich – a až potom malo prísť na rad chápanie Cirkvi podľa vertikálneho rozloženia úloh a teda podľa hierarchického usporiadania.

Keď sa 16. októbra 1963 začalo rokovať o samotných laikoch ako o jednej z kategórií Božieho ľudu, prvý o slovo, ako to mal vo zvyku, požiadal kardinál Ruffini z Palerma, známy svojimi vyhranenými názormi. Protestoval, že sa obyčajným veriacim, t.j. laikom, dávajú práva, ktoré nemajú a ani by mať nemali: právo ozvať sa v Cirkvi, keď ide o jej dobro, upozorniť farára alebo biskupa na nedostatky, aby sa chyby mohli napraviť a pod. Predkladaný dokument podľa Ruffiniho zabúdal, že Cirkev je vybudovaná hierarchicky a o rovnosti členov nemôže byť ani reči!

Podstatná väčšina koncilových otcov mala práve opačnú mienku. Kardinálovi Monrealovi zo Sevilly sa zdalo, že v dokumente nie je dostatočne vyzdvihnutá dôstojnosť obyčajného veriaceho. Laik je predsa katolík, ktorý žije vo svete v zmysle, že tento svet buduje a súčasne ho i posväcuje. Podobne aj ďalší biskupi zdôrazňovali veľký význam laického apoštolátu vo svete. Niektorí žiadali doplnenie, že tento apoštolát vyplýva zo sviatosti krstu a birmovania. Laici, ak nechávajú prenikať svoj život kresťanskými zásadami, sú príkladom viery vo svojom povolaní a v rodine a majú účasť na farskom živote, spolupracujú v kresťanských organizáciách a pod.

Keď sa koncilové zhromaždenie po týždni znovu vrátilo k pojednávaniu o laikoch, jednému z francúzskych biskupov napadlo opýtať sa na názor aj samotných laikov, ktorí boli celý čas prítomní v svätopeterskej bazilike. Biskup Ménager tlmočil zhromaždeniu názory laickej skupiny, podľa ktorej sa laikom skôr hovorí čím nie sú – že nie sú kňazmi ani rehoľníkmi – ale nehovorí sa o tom, čím v podstate sú. Biskup preto navrhol, aby sa v Cirkvi hovorilo o troch povolaniach: o povolaní kňazskom, rehoľnom a o povolaní do laického stavu, pretože oni majú v Cirkvi svoj nezastupiteľný stav a povinnosti, ktoré nijakí kňazi ani rehoľníci nemôžu vyplniť.

Tieto slová biskupa Ménagera boli natoľko podnetné a v istom zmysle revolučné, že sa stali základom nového chápania úlohy laikov v Cirkvi. Laici prítomní na koncile si nevynucovali právo prehovoriť k celému koncilovému zhromaždeniu, ale požiadali pápeža, aby im určil jedného koncilového otca ako sprostredkovateľa a hovorcu, čo Pavol VI. ochotne aj urobil. Až na konci prvého obdobia 3.decembra 1963 na pápežovu výzvu prehovorili dvaja laici: Jean Guitton sa vyjadril k ekumenizmu a Talian Veronese vyzdvihol fakt, že laici sú na koncile a teraz chcú o koncile rozprávať a na nasledujúce obdobie koncilu radi znovu prídu.

Výstižnejšie bolo písomné vyhlásenie tejto skupiny laikov z dňa 18. novembra: „Po prvý raz v dejinách ekumenický koncil nastolil otázku laikov v celom jej rozsahu, hľadajúc miesto ktoré im patrí v putujúcom Božom ľude. Pomaličky celá naša účasť na živote Cirkvi bude tým pretvorená a bude to badateľné všade vo svete, v každom spoločenstve, ešte aj v tej najmenšej farnosti.“

Pripravil: Jaroslav Mudroň SJ

( TK KBS, RV jm; ml ) 20121114032   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]