TK KBS

Dnes je nedeľa 17. 12. 2017   Meniny má Kornélia       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | iPhone | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  december  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Top témy
Všetky
Pápež v Mjanmarsku a Bangladéži

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Ďalšia časť rubriky o II. vatikánskom koncile - prvá etapa: liturgia
P:3, 02. 10. 2012 10:52, ZAH



Vatikán 2. októbra (RV) - "Liturgia" je názov ďalšej rubriky o Druhom Vatikánskom koncile, ktorú pripravil Jaroslav Mudroň SJ. Rubriku, ktorú prinášame v plnom znení, spracoval podľa knihy Johna O´Malleyho s názvom: „Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile“.

Medzi siedmimi návrhmi dokumentov, ktoré dostal každý koncilový otec na jeseň v roku 1962, sa svojou dôležitosťou vynímajú dva spisy: prvý o svätej liturgii (Sacrosanctum concilium) a druhý O prameňoch Božieho zjavenia (De fontibus Revelationis). Pozrime sa bližšie na diskusiu, ktorá sa odohrávala nad témou liturgie a bola začiatkom početných zmien formy svätej omše, na akú sme dnes zvyknutí.

V čase príprav na koncil, zhruba pol roka pred jeho začatím, nič nenasvedčovalo tomu, že raz by sa mohlo pri svätej omši upustiť od používania latinčiny a nahradiť ju živými, národnými jazykmi. Vo februári 1962 pápež Ján XXIII. vymenoval nového prefekta Kongregácie pre vysluhovanie sviatostí – kardinála Larraonu, ktorý patril k najkonzervatívnejšej strane na koncile. V tom istom čase Svätá stolica vydala apoštolskú konštitúciu Veterum sapientia (Múdrosť starých), ktorou potvrdila význam latinského jazyka v živote Cirkvi a nariaďovala posilniť jej výučbu v kňazských seminároch.

Na druhej strane Cirkev si už od konca 19. storočia stále viac uvedomovala problém pastoračnej stránky liturgie. Veriaci sa stávali nemými divákmi svätej omše a nie aktívnymi účastníkmi liturgického aktu. Pápeži ako Pius X. a Pius XII. čelili tomuto problému a dovolili si zaviesť menšie úpravy. Koncilový dokument Sacrosanctum concilium (Posvätný koncil) týkajúci sa vysluhovania sviatostí chcel nadviazať na líniu týchto pápežov a zachovávajúc vernosť tradícii súčasne sprístupniť bohatstvo liturgie dnešnému človeku. O jazyku liturgie sa v prvej kapitole písalo: „Latinčina je zachovávaná v liturgii západnej Cirkvi. Predsa len, keďže v niektorých iných obradoch je zrejmé, že jazyk ľudu preukazuje veľký osoh samotnému ľudu, náleží mu dať širšiu úlohu v liturgii, predovšetkým v čítaniach, v oznamoch, v určitých modlitbách a v hudbe. Od biskupských konferencií rôznych častí sveta sa očakáva, že potom, ako sa poradia s biskupmi blízkych krajov, v ktorých sa rozpráva rovnakým jazykom, a ak usúdia, že je to nevyhnutné, navrhnú Svätej stolici, do akej miery a akým spôsobom sa má dovoliť používať ľudový jazyk.“ (I.24)

Tvorcovia dokumentu, členovia liturgickej komisie, mali pri formulovaní tohto odseku predovšetkým na mysli misijné územia, kde sa používanie latinčiny videlo zvlášť problematické. Biskupom sa preto mala dať väčšia sloboda pri upravovaní niektorých častí liturgie a prispôsobovaní ich miestnym kultúram.

Aké boli reakcie, keď sa dokument po prvýkrát predstavil na zasadnutí koncilu 22. októbra roku 1962? Prvá reakcia prišla hneď z predsedníckeho stola – kardinál Frings z Kolína sa vyjadril veľmi pochvalne: „Náčrt dokumentu, ktorý sa pred nami nachádza, je testamentom a poslednou vôľou pápeža Pia XII., ktorý nasledujúc stopy Pia X. odvážne začal obnovu svätej liturgie.“ Z predsedníckeho stola desiatich kardinálov zaznela aj druhá pripomienka, skrz naskrz kritická: kardinál Rufini vyčítal komisii, že svojim dokumentom sa zameriava výlučne na latinský obrad; a vôbec v celej tejto záležitosti ohľadom liturgie má podľa neho jedinú autoritu Kongregácia pre vysluhovanie sviatostí, čím chcel spochybniť právomoc koncilu vniesť nejaké zmeny do liturgie. Reakciou na túto kritiku talianskeho kardinála bola vlna pochvaly a uznania pre dokument. „Zmeny odporúčané v dokumente nevychádzajú zo sterilnej archeológie či z chorobného nutkania zavádzať novinky, ale z pastoračnej nevyhnutnosti a zo žiadostí pastierov“ – uviedol bolonský biskup Lercaro. Za širšie používanie ľudových jazykov v liturgii sa vyslovil aj kardinál Montini, budúci pápež Pavol VI., a ocenil pastoračný rozmer dokumentu. V podobnom duchu zaznel aj komentár mníchovského kardinála Döpfnera. Pochybnosti, či sa latinčina môže vo väčšej miere nahradiť národnými jazykmi, povstali v tábore amerických biskupov. Kardinál New Yorku Spellman apeloval na „múdre rozlišovanie“ pri takýchto ráznych zmenách a Los Angelský kardinál zasa podotkol: „Omša by mala zostať taká, aká je.“

Diskusie nad otázkami liturgie pokračovali ďalšie tri týždne počas 15-tich zasadaní. Zaznelo vyše tristo komentárov a keď sa videlo, že diskusia nebude mať konca, pápež upravil pravidlá pojednávania a dovolil, aby členovia predsedníctva ukončili diskusiu, keď usúdia, že argumenty sa vyčerpali.

Argumenty za a proti používaniu národných jazykov v liturgii boli rôznorodé. Osobitnú pozornosť si vyslúžil katolícko-melchitský patriarcha Maximos IV. Saigh z Antiochie, ktorý vniesol do diskusie aspoň trochu nestranný a konštruktívny pohľad na celú záležitosť. O slovo požiadal 24. októbra 1962 a keďže nebol biskupom latinského obradu, predniesol svoj príspevok vo francúzštine: „Túto skoro absolútnu hodnotu, aká sa prikladá latinčine v liturgii, v učení a v administratíve latinskej Cirkvi vnímame my, z východných cirkví, ako veľmi čudnú. Predovšetkým, sám Kristus rozprával jazykom svojich súčasníkov... Na východe problém správneho liturgického jazyka nikdy nepovstal. Všetky jazyky sú liturgické, ako hovorí žalmista: „Chváľte Pána všetky národy.“ Latinský jazyk je mŕtvy. Ale Cirkev žije a tiež jej jazyk ako nositeľ milosti Ducha Svätého musí byť živý a určený pre ľudské bytosti a nie pre anjelov.“ Patriarcha navrhol charakterizovať latinčinu ako „pôvodný a oficiálny jazyk rímskeho obradu“ a súčasne dovoliť, aby miestne biskupské konferencie mohli rozhodnúť so súhlasom Svätej stolice, v ktorých častiach omše sa bude používať jazyk ľudu.

Keď sa patriarcha Maximos IV. vrátil k svojej stoličke, viacerí biskupi s výrazom ocenenia a vďaky k nemu pristúpili a podávali mu ruku. Viac menej jeho návrh sa uskutočnil. Latinčina naďalej zostala oficiálnym jazykom liturgie a miestnym biskupským konferenciám pripadla úloha uvážiť nakoľko sa má zaviesť národný jazyk do cirkevných obradov.
Na príklade týchto diskusií môžeme vidieť celkovú dynamiku či logiku koncilu: aj keď sa videlo, že počiatočné obmedzenia sa nedajú ihneď prekonať, zaviedli sa princípy, ktoré vďaka svojej prezieravosti umožnili vniesť postupné zmeny a dali začiatok novému smerovaniu. Márne by sme hľadali v dokumentoch koncilu, ktorý paragraf dovolil opustiť latinčinu a slúžiť celú svätú omšu v národnom jazyku, akým je aj slovenčina... Koncil pootvoril dvere tejto zmene práve tým, že zdôraznil „plnú účasť celého zhromaždenia veriacich na liturgickom akte“.

Pripravil: Jaroslav Mudroň SJ



( TK KBS, RV jm; ml ) 20121002024   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 652 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola


(c) TK KBS 2003 - 2017