Castel Gandolfo 2. septembra (RV) - Aj v dnešnú nedeľu sa nádvorie apoštolského paláca v Castel Gandolfe naplnilo pútnikmi z celého sveta. Svätý Otec sa v príhovore pred pravidelnou poludňajšou modlitbou Anjel Pána venoval téme Božieho zákona v živote človeka. Príhovor prinášame v plnom znení. Drahí bratia a sestry,
v liturgických čítaniach dnešnej nedele nachádzame tému o Božom zákone, o jeho prikázaní, základnom prvku židovského, ale aj kresťanského náboženstva, kde nachádza svoje plné zavŕšenie v láske (porov. Rim 13,10). Boží zákon a jeho Slovo, ktoré prichádzajú k človeku počas jeho životnej púte, ho oslobodzujú z otroctva egoizmu a vovádzajú do „zeme“ skutočnej slobody a života. Preto Sväté písmo nepredstavuje Zákon ako čosi zaťažujúce, ako nejaké nepríjemné obmedzenie, ale ako najcennejší Pánov dar, svedectvo jeho otcovskej lásky, jeho vôle byť blízko svojho ľudu, byť jeho spojencom a prostredníctvom neho písať dejiny lásky.
Takto sa modlí nábožný Izraelita: „V tvojich ustanoveniach mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať. (...) Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil“ (Ž 119, 16.35). V Starom zákone je Mojžiš tým, kto v mene Boha predkladá ľudu Zákon. Po dlhom putovaní púšťou, na prahu zasľúbenej zeme, prehlasuje: „A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré ťa chcem naučiť konať, aby ste žili a dosiahli vlastníctvo krajiny, ktorú vám dá Pán, Boh vašich otcov“ (Dt 4,1). Tu však nastáva ťažkosť: keď sa ľud usadí v krajine a je ochrancom Zákona, zrazu je pokúšaný hľadať istotu a radosť v niečom, čo nie je Pánovým slovom: v majetku, v moci, v „iných božstvách“, ktoré sú v skutočnosti márne, sú idolmi. Boží Zákon, samozrejme, zostáva, ale už nie je najdôležitejšou skutočnosťou, pravidlom života; stane sa akýmsi plášťom, vonkajšou prikrývkou, zatiaľ čo sa život uberá inými cestami, podľa iných pravidiel, často sebeckých záujmov individuálnych či skupinových. Takto náboženstvo stráca svoj autentický význam, ktorý spočíva v počúvaní Božieho slova, aby sme plnili jeho vôľu a zredukuje sa na vonkajšie, druhotné praktiky, ktoré uspokojujú skôr potrebu človeka byť zadobre s Bohom.
V tom spočíva veľké riziko každého náboženstva, s ktorým sa stretol i Ježiš vo svojom čase, ale môžeme sa s ním, žiaľ, stretnúť i v kresťanstve. Preto sa nad Ježišovými slovami z dnešného Evanjelia máme zamyslieť i my. Ježiš používa slová proroka Izaiáša: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy“ (Mk 7,6-7; porov. Iz 29,13). A na záver dodáva: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7,8).
Aj apoštol Jakub vo svojom Liste poukazuje na nebezpečenstvo falošnej zbožnosti. Píše kresťanom: „Slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba“ (Jak 1,22). Nech nám Panna Mária, ku ktorej sa teraz obraciame modlitbou, pomáha s otvoreným a úprimným srdcom počúvať Božie slovo, aby mohlo každodenne usmerňovať naše myšlienky, rozhodovania a skutky.
