IV. Smrť sv. Cyrila - jeho hrob v chráme sv. Klementa

S pobytom solúnskych bratov v Ríme je spojená aj ďalšia dôležitá udalosť, týkajúca sa mladšieho z dvojice bratov. Konštantína skôr poznáme pod menom Cyril, ktoré si vzal pri vstupe do kláštora. Kedy sa to stalo? Jeho životopisec nám opisuje túto udalosť takto: „I postihli ho mnohé trudy a do choroby upadol. A keď trpel neduhom mnoho dní, raz uvidiac Božie zjavenie, začal takto spievať: ´Zaradoval som sa keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho´ (Ž 121,1). I oblečúc sa do ctihodného rúcha, tak ostal celý ten deň, veseliac sa a hovoriac: ´Odteraz už nie som sluha ani cisárovi, ani nikomu inému, ale len Bohu Všemohúcemu. Bol som i na veky. Amen. Zajtrajšieho dňa do svätého mníšskeho rúcha sa obliekol, a svetlo k svetlu prijmúc, zvolil si meno Cyril. A v tom rúchu ostal 50 dní.´ (ŽK XVIII)

V Italskej legende čítame: „Keď však Filozof, ktorý sa nazýva i Konštantínom, cítil, že sa blíži deň jeho skonania, s dovolením najvyššieho veľkňaza vzal si meno Cyril, vraviac, že mu bolo vnuknuté, a tak po päťdesiatich dňoch, v šestnásty deň pred marcovými kalendami (14.2.) zosnul v Pánu.“ (Ital. 20) Keďže vieme, že sv. Cyril zomrel 14. februára 869 a v mníšskom rúchu ostal 50 dní, udalosti, o ktorých nám hovorí citovaná stať, stali sa na Vianoce roku 868. Na sám deň Božieho Narodenia „obliekol sa v ctihodné rúcho“, teda pravdepodobne do svojho biskupského rúcha, aby slávnostne slúžil sv. liturgiu v niektorom rímskom chráme. Ktovie, či to nebolo znovu práve „U jasličiek“, kde pápež schválil jeho dielo – slovanské liturgické knihy. Toho istého dňa, teda na samé Vianoce, sa zriekol svojho biskupského úradu, keďže už nechcel byť sluhom nikomu, „ani cisárovi, ani nikomu inému, iba Bohu Všemohúcemu“. Na druhý deň vianočný „obliekol sa v sväté mníšske rúcho“ a „zvolil si meno Cyril“.

Pohreb sv. Cyrila bol mimoriadne slávnostný, keďže sám pápež nariadil „všetkým Grékom, čo boli v Ríme a tak isto aj Rimanom so sviecami zhromaždenými spievať nad ním a vystrojiť mu sprievod ako samému pápežovi.“ (ŽK XVIII) Pôvodným úmyslom sv. Metoda bolo odniesť bratovo telo do rodnej Byzancie a pochovať ho v ich spoločnom kláštore. Po týždenných prípravách všetko už bolo prichystané na cestu, avšak rímske duchovenstvo presvedčilo pápeža, aby rozhodol inak. „Apoštolskému však hovorili rímski biskupi: Keďže po mnohých krajinách pochodil a keď ho Boh priviedol sem a tu jeho dušu vzal, patrí sa, aby tu bol aj pochovaný, ako ctihodný muž. I povedal Apoštolský: Pre jeho svätosť a lásku prestúpim rímsku obyčaj a pochovám ho v mojej hrobke v chráme svätého apoštola Petra. Brat jeho však hovoril: Keďže ste ma nevyslyšali a nedali ste mi ho, ak sa vám páči, nech leží v chráme sv. Klimenta, s ktorým aj sem prišiel. Kázal teda apoštolský tak učiniť. ... A tak s rakvou položili ho do hrobu po pravej strane oltárnej v chráme sv. Klimenta, kde sa mnohé zázraky začali diať. Keď to videli Rimania, ešte väčšmi prilipli k jeho svätosti a dôstojnosti. I namaľovali obraz nad jeho hrobom a zapaľovali nad ním svetlo deň a noc, chválili Boha, ktorý tak zvelebuje tých, čo ho oslavujú.“ (ŽK XVIII)

Podobnými slovami opisujú Cyrilov pohreb aj Italská legenda (Ital. 11) a Život Klimenta (Ž Klim 11). Bazilika sv. Klementa, ktorú sme už spomenuli pri opise uloženia pozostatkov pápeža sv. Klementa, patrí k najstarším kresťanským chrámom v Ríme a dnes v nej môžeme pozorovať viaceré stavebné etapy. Vznikla okolo roku 384 na mieste paláca, ktorý rímsky senátor Titus Falvius Clemens, pravdepodobne otec neskoršieho pápeža a mučeníka sv. Klementa, daroval Cirkvi na bohoslužobné účely. Počas normandského vpádu do Ríma roku 1084 bola táto bazilika zničená. Roku 1108 pápež Paschal II. (1099-1118) nechal zarovnať jej zrúcaniny a na jej mieste dal postaviť v románskom štýle dnešnú baziliku, ktorú potom ešte stavebne upravil v rokoch 1715-1719 architekt Stefano Fontana. Pohnuté dejiny baziliky, nesmierne zaujímavej z umeleckého a historického hľadiska, sa odzrkadlili aj na histórii hrobu a pozostatkov sv. Cyrila.

Hrob bol v 12. storočí zasypaný v sutinách starej baziliky a až roku 1862 identifikoval jeho miesto archeológ P. Joseph Mulloly, ktorý spolu s Jánom Baptistom de Rossim, zakladateľom rímskej kresťanskej archeológie, viedol v rokoch 1857-1870 vykopávky v spodnej bazilike. Nad týmto hrobom potom dali americkí Slováci roku 1952 postaviť pamätný oltár a dnes je na tomto mieste aj viacero spomienkových tabúľ jednotlivých slovanských národov. Nechýbajú však aj mienky vážnych autorov, historikov a archeológov, ktorí predpokladajú, že skutočné miesto hrobu sv. Cyrila je na opačnej strane chrámu. Diskusie a problémy vychádzajú z interpretácie lokalizácie hrobu „po pravej strane oltárnej v chráme sv. Klimenta“, ako ju uvádza Život Konštantína.

Relikvie sv. Cyrila dal pápež Paschal II. na začiatku 12. storočia preniesť z pôvodného, vtedy ešte presne lokalizovaného hrobu, do novej baziliky. O ich prítomnosti v novej – hornej bazilike poznáme viacero stredovekých svedectiev. Až do napoleonských vojen v roku 1798 boli uložené v kaplnke sv. Dominika v hornej bazilike. Počas vojnových nepokojov bola však bazilika sekularizovaná a vydrancovaná, a tak sa na dlhý čas stratila stopa aj po Cyrilových relikviách. Až roku 1963, po dlhom archívnom, takpovediac detektívnom výskume, sa podarilo P. Leonardovi Boylovi zistiť, že relikvie sv. Cyrila boli ešte pred vydrancovaním baziliky notársky overené a prenesené najprv do rímskeho chrámu S. Maria in Valicella a neskôr do rodinnej kaplnky šľachtickej rodiny Mattei v Recanati. Odtiaľ boli slávnostne prenesené 17. novembra 1963 a za prítomnosti pápeža Pavla VI slávnostne uložené opäť v bazilike sv. Klementa, v bočnej kaplnke pravej lode, ktorá je od roku 1886 zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi. Medzi pozoruhodnosti baziliky patrí aj zachovaná freska z 9. storočia, ktorá znázorňuje „osobný súd“ sv. Cyrila po jeho smrti. Uprostred je zobrazený Kristus pantokrátor-vševládca a po bokoch sú postavy archanjela Michala a sv. Andreja, resp. archanjela Gabriela a sv. Klementa. Dole sú zobrazené kľačiace postavy sv. Cyrila a sv. Metoda. Nápis, ktorý bol v minulom storočí hneď po objavení fresky ešte čitateľný, hlásal: Bože, udeľ hriešnemu Cyrilovi večné odpočinutie. Amen.

Opisom miesta, kde sv. Cyril uzavrel pred 1130. rokmi svoju pozemskú púť môžeme ukončiť aj toto naše duchovné putovanie po stopách sv. Cyrila a Metoda v centre kresťanstva, v Ríme. Rím, je miestom stretania sa od najstarších čias až dones. Stretania sa jednotlivcov i spoločenstiev, kultúr a národov, náboženských smerov a duchovných prúdov. Sv. Cyril a Metod a ich dedičstvo je tiež symbolom takéhoto stretania a vzájomnej tvorivej výmeny. Je na nás, aby sme prevzali štafetu tohto dedičstva, v duchu tých slov, ktorými hodnotil život slovanských apoštolov Ján Pavol II. vo svojej encyklike Slavorum Apostoli: „Byť kresťanmi v súčasnej dobe znamená byť tvorcami vzájomného spoločenstva v Cirkvi i spoločnosti. K tomuto cieľu vedie otvorenosť voči bratom, vzájomné porozumenie a ochotná spolupráca veľkodušnou výmenou kultúrnych a duchovných hodnôt.“

Arcibiskup Cyril Vasiľ

::Prvá časť rubriky:: / ::Druhá časť rubriky:: / ::Tretia časť rubriky::

( TK KBS, cv; ml ) 20120830031   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]