Vatikán 7. augusta (RV) - Privilegovaný pozorovateľ Druhého vatikánskeho koncilu v pozícii experta, kardinál Roger Marie Etchegaray, spomína s odstupom času na koncilové roky a na jeho účastníkov. Podľa neho nepatril k hlavným protagonistom koncilu, no s úsmevom uvádza, „mal som milosť prežívať ho intenzívne v tieni biskupov“. Starý francúzsky kardinál z Baskicka, známy aj vďaka tomu, že v minulosti cestoval takmer tak veľa ako Ján Pavol II., sa vracia k spomienkam a s obľubou hovorí o „dobrodružstve, ktoré nikdy neskončilo“, o drobných epizódach, ale aj o veľkých priateľstvách a priamom kontakte s veľkými francúzskymi teológmi, ako boli Henri de Lubac, Gustave Martelet, Henri Rondet, Marie Dominique Chenu, Yves Marie Congar.Eminencia, ako si spomínate na otvorenie koncilu vo štvrtok 11. októbra 1962?
„Išlo o veľký duchovný zážitok, ktorý prišiel, aby vyburcoval a osvietil vedomie našich pastierov. Pamätám si, akoby to bolo včera, na príhovor pápeža Jána a na svätú omšu kardinála Eugèna Tisseranta... To, čo ma zasiahlo najviac, bol pocit univerzálnosti Cirkvi, vďaka pôsobivej účasti 2500 biskupov, ale aj prítomnosti, a to po prvýkrát v histórii, asi dvadsiatky pozorovateľov z tzv. oddelených Cirkví. Ešte dnes vyvádzajú z miery čísla tejto udalosti: napríklad verejné diskusie zaplnili 1500 hodín zvukového záznamu. Bol som ohromený aj zručnosťou a diplomatickými schopnosťami generálneho sekretára Mons. Pericla Feliciho.“
Aké boli vaše pocity, keď ste videli na Petrovom stolci bývalého apoštolského nuncia vo Francúzsku Angela Roncalliho?
„Jeho zvolenie ma potešilo. Poznal som ho ešte z obdobia, keď pôsobil ako nuncius, dokonca som bol jeho osobným šoférom, keď prišiel do Bayonnu v júli 1951. Na koncile na mňa zapôsobil jeho pokoj, a to, ako sa v súvislosti s budúcnosťou spoliehal na Ducha Svätého. Istému novinárovi, ktorý sa ho opýtal, čo očakáva, odpovedal: ´To tak dobre neviem.´ Potom priviedol návštevníka k oknu, otvoril ho a povedal: ´Prinajmenšom... trochu čerstvého vzduchu!´ V tomto obraze spočíva snáď celá prorocká sila starého pápeža rozhodnutého omladiť a aktualizovať Cirkev.“
Aký bol postoj francúzskej Cirkvi ku koncilu?
„Príspevok Francúzov bol naozaj pozoruhodný, ale predovšetkým dynamický, a to v rôznych oblastiach. Napočítalo sa 210 francúzskych intervencií počas všetkých štyroch zasadnutí koncilu. Medzi piatimi podsekretármi koncilu sa predstavil aj budúci štátny sekretár Pavla VI. Mons. Jean Villot. Významný prínos počas prác predstavovali aj pozorovatelia, medzi nimi ´prvý laik´, filozof Jean Guitton alebo ´prvá žena´ na koncile Marie Louise Monnetová, zakladateľka Katolíckej akcie a sestra štátnika Jeana Monneta, ako aj mnísi Roger Schutz a Max Thurian z komunity Taizé.“
Osobitný príspevok ponúkli práve predstavitelia „Novej teológie“...
„To, čo v súčasnom pohľade prekvapuje, je počet francúzskych expertov a ich pôvod z rehoľných rádov: v prvom rade jezuitov a dominikánov. Niektorým z nich koncil ponúkol milosť rehabilitácie po cenzúrach zo strany Svätého ofícia: myslím na Congara, Lubaca a tiež Chena. Mnohí z nich vymysleli originálnu sériu s názvom ´Štúdie a dokumenty´ (Etudes et documents) na podporu francúzskych biskupov – bulletin biskupstva, za ktorý som bol zodpovedný, týkajúci sa hlavných koncilových schém predmetov diskusií. Aj vďaka tomu sa ich prínos javil ako rozhodujúci, keď biskupom ozrejmovali predmet diskusií.“
Vždy ste si mysleli, že Dom Helder Camara by mohol byť hlasom chudobných na koncile. Poznali ste ho veľmi dobre, akým bol človekom?
„Dom Helder bol osobou zložitou a súčasne rozporuplnou. Plachý, ale podnikavý a všadeprítomný. Myslím si, že žiaden iný biskup na koncile nedošiel vo svojom úsilí diecézneho pastiera tak ďaleko - teda k napísaniu asi 290 obežníkov (s pomôckami, ktoré si je dnes len veľmi ťažké predstaviť) brazílskym spolupracovníkom, ktorých nazýval ´jeho rodinou´. Príkladná bola aj jeho účasť na koncile, prežíval ju v činnosti v pozadí a za oponou, nikdy nevystúpil na verejnosti, ale tiež v duchovnej askéze s dlhými bdeniami, v modlitbe za to, aby mal koncil úspech a Cirkvi priniesol plody. Ale koncil bol pre neho jedno veľké predstavenie, ktoré zahŕňalo celý svet a nie iba ten cirkevný.“
Ale v rovnakom období ste spoznali ďalšieho koncilového otca, veľmi odlišného: mladého dakarského biskupa Marcela Lefebvrea...
„Už vtedy sa objavila symbolická postava Mons. Lefebvrea, aj keď pomerne diskrétnym spôsobom, a až od roku 1970 radikalizuje svoju pozíciu usadiac sa v Écône vo Švajčiarsku. Spoznal som ho v Ríme, keď som bol študentom vo francúzskom seminári Kongregácie Ducha Svätého, kde sa mal stať generálnym predstaveným. Potom ako navštívil výstavu o Afrike, ktorú som zorganizoval, sa ma opýtal, či nerozmýšľam o vstupe do nejakej misionárskej kongregácie. Podotýkam, že Mons. Lefebvre podpísal všetky koncilové dokumenty, najmä tie o liturgii a ekumenizme, s výnimkou dvoch textov, vrátane toho o náboženskej slobode.“
S odstupom päťdesiatich rokov, aké je dedičstvo koncilu, ktoré možno odovzdať mladým?
„Myslím si, že ešte aj dnes sú hermeneutickou cestou k pochopeniu dôležitosti a hodnoty koncilu slová Jána Pavla II. a Benedikta XVI.: Koncil ostane ´spoľahlivým kompasom pre tretie tisícročie´. Iste, môže sa zdať, že koncil sa vzďaľuje od nášho horizontu, ktorý, poviem pravdu, nie je viac tým istým. Ale skúmaním jeho prijatia, vychádzajúc z jeho poznania a jeho ducha, vedie súčasnú Cirkev častejšie k cieľovej, ako tej pôvodnej línii. Čas, ktorý nás oddeľuje od týchto udalostí a od pokoncilových udalostí, nám umožňuje prijať ešte viac, ale pravdepodobne iným spôsobom, milosť, prostredníctvom ktorej sa zrodil. Druhý vatikánsky koncil je teraz skôr v rukách jeho synov, než jeho otcov, z ktorých väčšina je už mŕtva.“
