Kardinál Roberto Tucci, taliansky jezuita, koncom 50. rokov minulého storočia šéfredaktor dvojtýždenníka La Civiltà Cattolica, neskôr riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu a dlhoročný hlavný organizátor apoštolských ciest Jána Pavla II. bol členom prípravného výboru 2. vatikánskeho koncilu pre otázky laického apoštolátu a na koncile sa zúčastňoval vo funkcii experta, do ktorej ho vymenoval pápež Ján XXIII. Sám o tom hovorí: „Veľmi mi pomohli štúdiá na Pápežskej univerzite v belgickom Louvene, kde bola teológia dosť rozdielna od tej, ktorá sa vyučovala na univerzitách tu v Ríme ako napr. Gregoriana, Lateran a Angelicum. Formácia vo frankofónnom prostredí mi veľmi pomohla ako expertovi na koncile, a tiež k tomu, že ma belgickí a francúzski biskupi akceptovali a počúvali ako jedného z nich. S humorom nás nazývali tí z „Lovaniense secundum“... narážali tak jasne na 2. vatikánsky koncil“.

Úvodný príhovor pápeža Roncalliho „Gaudet mater ecclesia“ z októbra 1962 ostal pre vás jedným z míľnikov celého koncilu. Prečo? "Pamätám si, že sa ma tieto slová veľmi dotkli. Plakal som. Mal som veľký strach z novosti ekumenického koncilu uprostred dvadsiateho storočia. V príhovore Svätý Otec povedal jasnými slovami, že nechce, aby koncil odsudzoval nejaké herézy, ale očakáva od neho slová milosrdenstva. To, čo urobilo na mňa najväčší dojem bolo, že prvá sesia koncilu pomohla biskupom lepšie pochopiť zmysel toho, prečo sa zhromaždili a aj lepšie sa navzájom spoznať. Nemyslím si, že si všetci uvedomovali historickosť chvíle, ktorú práve prežívali. Ak by niekto skúmal – tak ako ja s pomocou pátra Caprilu – „vota“, teda návrhy koncilových otcov, ktoré biskupi písali z rozhodnutia pápeža Jána XXIII., aby sa vyjadrili k tomu, čo očakávajú od koncilu, zistil by, že neexistovala až taká túžba po zmene, akú nakoniec koncil priniesol. Bolo nato potrebné trochu viac času. Celá prvá sesia slúžila na to, aby sa postupne našla väčšina, ktorá bola za jeho pokračovanie. Pri tomto mi prichádza na myseľ moja posledná audiencia u pápeža Jána, pri ktorej mi povedal, že až posledný týždeň prvej sesie konciloví otcovia naozaj pochopili podstatu jeho úvodného príhovoru. Osobitným spôsobom poukázal na prejavy Montiniho, Lercara a Suenensa. Potom mi svojim milým spôsobom povedal: „Konečne pochopili. Ale chcel som, aby na to prišli sami..."

Jeden z textov, ktorý vám ostal v srdci, je určite pastorálna konštitúcia „Gaudium et spes“. Môžete povedať prečo? "Mal som tú česť byť členom užšej komisie teológov, ktorí sa stretli v Ariccii v roku 1965, aby vypracovali text, ktorý bol potom po nejakých úpravách základom tejto konštitúcie Gaudium et Spes. Veľmi nápomocné boli príspevky Jeana Daniéloua, monsignora Emilia Guana a redemptoristu Bernarda Häringa. Pri zostavovaní 13. schémy zohrali hlavnú úlohu dominikáni Yves Maria Congar a Maria Dominique Chenu. Práve na tohto zapáleného a pevného francúzskeho kňaza sa hodí označenie, že bol „znamením čias“. Congar venoval všetky svoje fyzické a intelektuálne sily do návrhu tohto dokumentu: Bol schopný veľkých prejavov aj napriek vážnym problémom s motorikou. Kvôli svojej teologickej a ekleziologickej hĺbke by si snáď po koncile zaslúžil viac pozornosti."

Medzi členmi tejto úzkej skupiny v Aricci bol tiež mladý pomocný krakovský biskup Karol Wojtyla. Ako si na neho spomínate v tejto súvislosti? "Wojtyla si dokázal svojimi príspevkami počas stretnutia v Aricci získať rešpekt a uznanie aj od nemeckých teológov, ktorí ako vieme, boli najväčšími kritikmi uvedenia tohto dokumentu. Mons. Wojtyla poukázal na problém marxistického ateizmu, ktorý Cirkev musela konfrontovať pozitívnym návrhom, ktorý bol alternatívou tejto ateistickej vízie. Predstavil situáciu v krajinách, v ktorých nebola rešpektovaná sloboda svedomia ani sloboda náboženstva. Upriamil pozornosť na podstatu ľudskej osoby v kristologickom pohľade. Nie je žiadnym tajomstvom, že niektoré jeho citácie sa nakoniec objavili v konečnom texte Gaudium et spes. Konkrétne známe tvrdenie z bodu 22: „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve Vteleného Slova“. Tento 22. bod pastorálnej konštitúcie bol asi najviac citovaný Jánom Pavlom II. až dovtedy, keď sa stal zhrnutím jeho encykliky Redemptor hominis. Pápežský dokument, ktorý – iróniou osudu – som mal povinnosť predstaviť osobne v tlačovom stredisku pred mnohými rokmi..."

Avšak „Gaudium et spes“ bola predovšetkým terčom mnohých kritík, medzi ktorými bola aj tá od mladého Josepha Ratzingera, za jej prílišný optimizmus voči svetu. Môžete vysvetliť prečo? "Keď som neskôr čítal kritiky viacerých nemeckých teológov voči tomuto prílišnému optimizmu, mám teraz na mysli Karla Rahnera a Josepha Ratzingera, veľmi som ľutoval, že na mojom mieste v komisii zodpovednej za redakciu textu Gaudium et spes nebol budúci pápež Benedikt XVI, pretože by to bolo spravodlivejšie. Myslím si, že jeho príspevok do tohto textu – ktorý je už sám osebe dobrý – by ešte vylepšil celok. Určite by zásah mladého bavorského teológa, experta, ktorý pomáhal kardinálovi Fringsovi, lepšie prehodnotil teológiu kríža v celej pastorálnej konštitúcii. Myslím si, že tu sa zrodila kritika nemeckých teológov voči prílišnému optimizmu, pretože sa nevychádzalo z tajomstva kríža."

( TK KBS, RV js; ml ) 20120626017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]