TK KBS

Dnes je štvrtok 21. 02. 2019   Meniny má Eleonóra       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  február  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728   

  Top témy
Všetky
SDM Panama
Pápež v SAE

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Spomienka na profesora Jána Komorovského (rozhovor)
P:3, 21. 03. 2012 12:45, DOM



Bratislava, 21. marca (TK KBS) – Vo veku nedožitých 88 rokov zomrel v utorok 20. marca v Trenčíne Ján Komorovský, popredný slovenský religionista. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s profesorom Komorovským, ktorý pripravila minulý rok (1/2011) pre časopis Viera a život Andrea Eliášová, jeho bývalá študentka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Pán profesor, v slovenskej vede a kultúre ste známy ako slavista s osobitným zreteľom na rusistiku, ďalej ako literárny vedec, folklorista, etnograf, mytológ. Toto smerovanie napokon u vás vyústilo do religionistiky ako vedného a akademického odboru, ktorý ste založili a dnes na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave žije plným životom na Katedre porovnávacej religionistiky, pod vedením vášho odchovanca nastávajúceho profesora Milana Kováča. Pre vedeckú a kultúrnu verejnosť je to čosi pozoruhodné. Už v roku 1957 vám vyšla folkloristická porovnávacia práca Kráľ Matej Korvín v ľudovej prozaickej slovesnosti a o dva roky neskôr ste museli post odborného asistenta Katedry ruského jazyka a literatúry z ideologicko-politických dôvodov opustiť. Ako sa to všetko vlastne zbehlo?

„Vedné disciplíny, ktoré ste spomenuli, mali akiste svoj pôvod predovšetkým v tom, že som slavistiku chápal ako celistvý interdisciplinárny odbor. V tomto ohľade mi bol vzorom český slavista profesor Lubor Niederle svojimi Slovanskými starožitnosťami, k tomu sa pripájali moderné metódy bádania, najmä semiotika. U mňa disciplíny organicky vyvierali jedna z druhej. Na Katedre ruského jazyka a literatúry som prednášal starú ruskú literatúru, historické reálie, kultúru a ruský folklór a niekedy som musel zájsť aj do archeológie a etnografie. Na môj vedecký rast a zameranie však osobitne vplývali aj osobné životné osudy. V roku 1959 bola v Bratislave zrušená Vysoká škola pedagogická, a jej pracovníci, napospol komunistické kádre, mali prejsť na Filozofickú fakultu UK. Prirodzene, tamojší nekomunistickí profesori, docenti a odborní asistenti im museli uvoľniť miesta. Okolo dvadsať pracovníkov fakulty, medzi nimi aj ja, sme boli prepustení. Na krátky čas sa mi v Bratislave podarilo uchytiť vo Vydavateľstve poľnohospodárskej literatúry, kde som zastával miesto redaktora. Po roku som si našiel zamestnanie bližšie k domovu, v Závodoch K. J. Vorošilova v Dubnici nad Váhom, neskôr premenovaných najprv na Strojárske a metalurgické závody, potom na Závody ťažkého strojárstva, kde som pracoval na úseku ochrany priemyselných práv. V priebehu ôsmich rokov sa mi tam podarilo rozvíriť vynálezcovské hnutie, zastupoval som vynálezcov v konaní na Patentovom úrade v Prahe. Priemerne štyrikrát do roka som cestoval do Prahy na rokovania s patentovými referentmi úradu a v tamojšej knižnici som celý týždeň robil patentové prieskumy. Spravidla som pol dňa venoval služobnej práci, popoludní som sledoval svoje osobné odborné záujmy a ciele. Tie roky práce patentára som nikdy nepokladal za stratené a nikdy som neľutoval, že som musel pracovať vo výrobnom sektore. Bola to pre mňa skvelá škola logického myslenia, keď som musel v opise vynálezu vymedziť jeho znaky, definovať jeho podstatu podľa zásad logiky jednou vetou, ktorá mi niekedy vyšla aj na celú stranu. Bola to pre mňa aj škola životných skúseností a nových vedomostí, lebo technika bola dovtedy pre mňa celkom cudzím svetom. Bolo pre mňa novinkou, že železo sa môže unaviť alebo že do automatickej linky je zabudovaná pamäť.“

Predsa však, vzhľadom na váš ďalší vedecký rast možno povedať, že vás patenty celkom nepohltili a mohli ste sa venovať aj svojim vedeckým problémom a záujmom.

„Áno. V Prahe som vo voľnom čase často navštevoval knižnicu Clementína pri Karlovom moste a študoval som tam. V budove Patentového úradu na rohu Václavského námestia a Jindřišskej ulice sa nachádzalo Poľské kultúrne stredisko s predajňou kníh. Tu som objavil vedeckú literatúru, ktorá ma razom preniesla do vedného odboru, ktorý u nás v nomenklatúre vied ešte nemal miesta, a štátna materialistická a ateistická ideológia a propaganda ho neuznávala. Z mojich ciest do Prahy som si odnášal domov nové a nové knihy z religionisiky, už nielen z Poľského kultúrneho strediska, ale aj z obchôdzok po pražských antikvariátoch. Po niekoľkých rokoch som mal doma celkom slušnú príručnú knižnicu religionistickej literatúry, ponáral som sa do prác M. Eliadeho, R. Pettazzoniho, R. Ottu. G. van der Leeuwa, G. Menschinga, W. Schmidta, N. Soederbloma, J. G. Frazera, H. von Glasenappa, W. Jamesa, Geo Widengrena a i. Nahliadol som, že religionistika a jej odnož – mytológia, boli veľmi blízke mojmu syntetizujúcemu mysleniu.“

K akým záverom ste sa v tomto smere dopracovali?

„Jestvuje veľa definícií náboženstva, čo samo osebe hovorí, že pojem náboženstva je ťažké vymedziť. Osobne, ale nie definitívne, som chápal náboženstvo ako človeku vrodený elementárny sklon upínať sa z profánnej biosféry a noosféry k transcendentnému, absolútne posvätnému Bytiu, ktorým je Boh. Ak niekto absolutizuje profánne parciálne hodnoty, dopúšťa sa modloslužobníctva, ktoré je vari najväčším hriechom ľudí našich čias, zbožňujúcich národ, štát, rasu, kapitál, pokrok, sex a pod.“

Ako vás pre „vedecké napredovanie“ a zvolenú orientáciu ovplyvnilo a sformovalo prostredie, v ktorom ste vyrástli?

„Prirodzene. Rodičia, čiastočne aj dedinské prostredie starých rodičov s početným príbuzenstvom a trenčianska škola školských sestier Notre Dame, ako aj styky s trenčianskymi dominikánmi ma formovali v náboženskom duchu. No už v chlapčenských rokoch som u starých rodičov vo Veľkých Bierovciach rád čítaval Hlasy z domova a misií, v ktorých ma osobitne zaujala postava muža s briadkou, obklopeného drobnými človiečikmi v džungli pri rieke Ituri v Kongu. Ten muž bol páter Pavol Šebesta Slezák zo Spoločnosti Božieho slova, a zároveň misionár a etnológ viedenskej etnologickej školy pátra Wilhelma Schmidta SVD, a tí človiečikovia boli pygmeji Bambuti. Mal som šťastie vidieť a počuť pátra Šebestu, keď asi v roku 1933 v našej škole premietal „svetelné obrazy“ zo svojich misijných a bádateľských ciest k trpasličím populáciám v Kongu, na Filipinách a k Semangom na Andamánskych ostrovoch. Neskôr, keď som bol ako vysokoškolák popri štúdiu na Filozofickej fakulte zamestnaný v Slovenskej akadémii vied a umení v tamojšej knižnici, sa mi dostal do rúk časopis Anthropos, ktorý redigoval a vydával P. Wilhelm Schmidt SVD. Osobitne ma zaujali jeho práce venované otázke pôvodu idey Boha a teória pramonoteizmu.“

Vaše základné vedecké práce sú postavené na porovnávacej metóde. Čo vás k tomu viedlo, keďže, ako vieme, ešte v prvej polovici päťdesiatych rokov to bola ideologicky dosť ošemetná záležitosť. Podľa názoru sovietskeho komunistického ideológa Ždanova sa porovnávacia metóda pokladala za prejav kozmopolitizmu, takže vedci sa radšej komparatistickým prácam vyhýbali.

„Také obavy som nemal. Určitú oporu som mal v maďarskom akademikovi Tiborovi Kárdosovi, ktorý bol prítomný pri obhajobe mojej práce o kráľovi Matejovi Korvínovi v ľudovej prozaickej slovesnosti na pôde Národopisného ústavu SAV, i v akademikovi G. Ortutayovi, s ktorým som konzultoval. Hneď od počiatku mojej vedeckej dráhy som sa venoval štúdiu a práci na úseku porovnávacej folkloristiky. Osobitne ma uchvacovala historicko-porovnávacia koncepcia ruského učenca staršej školy A. N. Veselovského i komparatistické práce jeho pokračovateľa V. M. Žirmunského, s ktorým som bol v písomnom styku a venoval mi niekoľko svojich publikácií. V knižnici môjho profesora A. V. Isačenku som objavil jeho mimoriadne cenné vydanie Historickej poetiky Veselovského z roku 1940, a keď Alexander Vasilievič videl môj veľký záujem o jeho osobnosť a dielo, knihu mi veľkoryso s venovaním daroval. V roku 1955 som s vedeckými pracovníkmi Národopisného ústavu SAV v rámci výskumu družstevnej dediny absolvoval na Horehroní prvý folkloristický terénny výskum, ktorého výsledky som použil v práci Kráľ Matej Korvín v ľudovej prozaickej slovesnosti z roku 1957. Skúsenosti z porovnávacej folkloristiky mi umožňovali pochopiť kreatívne postupy v mytológii, ktorá neraz tvorila súčasť rôznych, najmä archaických náboženských štruktúr a v nejednom ohľade pripomínala folklór.“

Ktorú svoju prácu pokladáte za prvý základný príspevok do religionistiky?

„Keď mi v r. l971 pražské vydavateľstvo Orbis ponúklo napísať úvodnú stať do publikácie Světové mytologie, autorského kolektívu maďarských odborníkov, mal som už hotovú religionistickú koncepciu, v línii ktorej som napísal do tejto publikácie štúdiu Mytológia ako náboženstvo a folklór. Po rokoch mi pán profesor Ján Heller, prednášateľ religionistiky na Komenského evanjelickej bohosloveckej fakulte v Prahe povedal, že túto štúdiu odporúčal svojim študentom ako učebný text. Na úseku porovnávacej mytológie mi neskôr vyšlo niekoľko prác.“

Nestavali sa vám teda v tomto smere do cesty ideologicko-politické prekážky?

„Moja religionistická koncepcia vyjadrená v štúdii k orbisovskému vydaniu bola zahalená do etnograficko-fokloristických pojmov, takže straníckym ideológom nebila do očú. Pánovi profesorovi Hellerovi sa také prekážky nekládli, lebo religionistika sa pokladala za predmet štúdia na teologickej fakulte. Ináč to však bola doba, ktorá religionistike ako svetskej vednej disciplíne nežičila. Štátna ideológia používala všetky mocenské prostriedky, aby náboženstvo z vedomia ľudí vypudila. Násilie sa zdôvodňovalo tým, že marxizmus je jediná naozajstná vedecká metóda, ktorá presne predvída zánik náboženstva, a preto treba vývin týmto smerom všetkými prostriedkami napomáhať. No to, čo sa ľuďom celé roky usilovali vtĺkať do hláv ako výsledky dialektického historicko-materialistického bádania náboženstva a osobitne kritiky kresťanstva, nemalo nič spoločné so serióznou vedou. Komunistickej strane nešlo o snahu pochopiť podstatu náboženstva, lež propagandou a agitáciou vnášať do vedomia ľudí taký zmätok, aby sa v ňom dalo loviť. Ateistická literatúra obmieňala vedecky nepodložený názor, že kresťanstvo vzniklo ako synkretický konglomerát starovekých mýtov a názorov starovekých filozofických škôl. Historická postava Ježiša Krista sa mytologizovala, odvodzovala sa od kultu zomierajúcich a ožívajúcich bohov starovekého pohanského panteónu. Vcelku sa náboženské vierovyznania a cirkevné spoločenstvá trpeli natoľko, nakoľko boli ochotné spolupracovať s ateistickým režimom na vlastnej likvidácii.

Ako je známe, mytologická škola a v nej mytologická interpretácia postavy Ježiša Krista, nemala dlhé trvanie. Po vodcovi organizácie sovietskych „bezbožníkov“ Jaroslavskom nezostávalo veľa oficiálnych militantných propagandistov ateizmu. Najviac, v tomto smere vynikol Kryveľov, ktorého brožúry sa u nás horlivo prekladali a rozširovali. Kedy vlastne nastal obrat?

„Obrat nastal vtedy, keď v r. 1968 vyšla v Moskve kniha Kublanova Nový zákon – Hľadania a nálezy. Autor sa v nej postavil proti mytologizujúcim teoretikom vzniku kresťanstva a nastolil požiadavku prísne vedeckého skúmania historických prameňov, najmä antických spisovateľov a objavených kumránskych zvitkov. Aj keď sa z oficiálnej strany v propagácii ateizmu ďalej pokračovalo, k slovu sa hlásila historická škola, vyšli knihy Iriny Svencickej Apokryfné spisy prvých kresťanov a Od obce k cirkvi.“

Aký dopad mali tieto zmeny u nás, v Československu?

„Rozhodné vystupovanie zástancov historickej školy v Sovietskom zväze povzbudilo aj vedcov v Československu k neohrozenejšiemu úsiliu o dosiahnutie vedeckej pravdy. V júni v roku 1985 Kabinet pro studia řecká, římská a latinská ČSAV usporiadal v Dome vedeckých pracovníkov v českých Libliciach konferenciu na tému Problémy kresťanstva. Zborník referátov z konferencie vyšiel v r. 1986, a vzbudil pozornosť aj medzi teológmi z cirkevných kruhov. V teologickom časopise Duchovný pastýř v r. 1988 bola uverejnená obsiahla recenzia zborníka, ktorá konferenciu vysoko hodnotila ako významné vedecké podujatie. Hoci v niektorých príspevkoch ešte bolo badať vplyv mytologického smeru, prevažná časť referátov svedčila o jeho definitívnom prekonaní, konečnom víťazstve historickej pravdy. Ale to už nastupovalo obdobie gorbačovovskej „perestrojky“.

Napriek ideologickým ťažkostiam v sovietskych podmienkach vyskytovali sa aj pozitívne prípady hľadania pravdy na úseku bádania v oblasti náboženstiev?

„Musím poznamenať, že aj vtedy, napriek nepriaznivým podmienkam, sa vyskytli vedci, ktorí brali fenomén náboženstva nesmierne vážne. Taký odborník na antickú kultúru a náboženstvo, ako bol Piotr Fiodorovič Preobraženskij, autor významného diela Tertulián a Rím, sa stal obeťou stalinských represálií. Medzi ruskými religionistami z radov etnografov boli takí, ktorí mali rozhodné prvenstvo v terénnom výskume prvotných náboženských foriem národov na Sibíri a v Strednej Ázii. Prvotným náboženským formám venoval pozornosť S. A. Tokarev. Významnú činnosť vyvíjalo centrum pre výskum buddhizmu v Novorossijsku na Sibíri. Pravoslávny kňaz protojerej Alexander Meň napísal celú sériu kníh o náboženstvách sveta, ktoré anonymne vydával na Západe v ruskom katolíckom vydavateľstve v Bruseli. Napriek tomu, že písať pozitívne o zakladateľovi ruskej náboženskej filozofie V. Solovjovovi bolo zakázané, profesor Alexej Fiodorovič Losev, klasický filológ a filozof, vo vysokom veku slepý, nadiktoval kapitálne dielo Vladimír Solovjov a jeho doba, ktoré však vyšlo až po autorovej smrti, v roku 1990.“

A aká bola situácia u nás, v Československu?

„Pri všetkej protináboženskej propagande aj kultúrna politika komunistickej strany a vlády v Československu nemohla celkom ignorovať stav vedy vo svete, a bola nútená privoliť na vydávanie vedecky komentovaných textov náboženského obsahu, ako bol Korán v preklade Ivana Hrbeka, zo starozákonných spisov Pět svátečních svitků v preklade, s úvodom a poznámkami Stanislava Segerta, hinduistické pamiatky Bhagavadgíta a Ramájanam, pamiatka guatemalských Indiánov Quiché – Popol Vuh, ďalej Mýty staré Mezopotamie, Konfuciove Hovory, Laoc´ O Tau a ctnosti, na Slovensku vyšiel výber z patristiky a scholastiky, spis renesančného kardinála Mikuláša Kusánskeho O učenej nevedomosti, výber z klasických kníh konfucianizmu v preklade M. Čarnogurskej, starojaponské Kódžiki v preklade V. Krupu, tiež jeho vydanie Polynézskych mýtov a iné, k tomu početné štúdie orientalistov o hinduizme, buddhizme a islame. Možno teda paradoxne povedať, že už za komunistickej éry strana a vláda netušili, že sa vytvárajú predpoklady pre systematické religionistické bádanie, a napokon, aj založenie vedného odboru religionistiky.

Pán profesor, prezraďte teda, ako ste vlastne „dostali“ religionistiku na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského?A čo všetko ste museli pritom podstúpiť?

„Bolo to dosť zložité. Nadišlo krátke dubčekovské obdobie a na Filozofickej fakulte ma rehabilitovali. Vo februári v r. 1969 som sa po ôsmich rokoch rozlúčil so Závodmi ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom a nastúpil som ako samostatný vedecký pracovník v Kabinete etnológie, ktorý na FF UK založil profesor Ján Podolák. Pracoval som na výskumnej úlohe venovanej tradičnej svadbe u Slovanov, a bol som výkonným redaktorom orgánu slovanských národopiscov, ročenky Ethnologia Slavica, okrem toho som na Katedre etnografie a folkloristiky prednášal o duchovnej kultúre Slovanov, – opäť jeden styčný bod, ktorý ma spájal s religionistikou. V tom čase som sa nečakane dostal prvý raz do Sovietskeho zväzu, o čom som podrobnejšie napísal v článku Niekoľko duchovných zážitkov z mojich ciest do sovietskeho Ruska, uverejnenom vo Verbume za rok 2006. Zúčastňoval som sa na národopisných konferenciách, v roku 1973 som vystúpil na Slavistickom kongrese vo Varšave, napokon som dokončil prácu Tradičná svadba u Slovanov, ktorá taktiež vykazovala početné styčné body s religionistikou. Úspešne prešla oponentúrou a bola postúpená na vydanie univerzitnému vydavateľstvu. Nastúpila však husákovská normalizácia, moja previerka na fakulte dopadla negatívne a v roku 1975 som bol opäť z Filozofickej fakulty UK prepustený. Neostávalo mi iné, ako opäť sa utiahnuť do výrobného sektoru, tento raz do Ústavu mechanizácie odevnej výroby v Trenčíne. Vtedajší dekan FF UK trval na tom, že práce na vydaní Tradičnej svadby u Slovanov treba zastaviť, ale, našťastie, prorektor pre edičnú činnosť prof. Brožík knihu pred útokmi statočne ubránil, takže v r. 1976 šťastne vyšla a stretla sa s priaznivým ohlasom doma i v zahraničí.“

Ocitli ste sa teda znovu v „akademickom vyhnanstve“...

„V Ústave mechanizácie odevnej výroby pri Slovakotexe v Trenčíne sa mi zišli moje dávnejšie skúsenosti, ktoré som získal v Závodoch ťažkého strojárstva. Boli tu pre mňa priaznivé podmienky a doma som mal dosť času venovať sa vedeckej práci a orientovať sa v nej na nábožensko-mytologickú problematiku. V tom čase som pripravil do tlače knihy religionisticko-mytologického obsahu – Amazonky (1983) Prometeus. Mytologické paralely (1986) a Únoscovia ohňa (1986).“

Čo vám priniesol november 1989?

„Po novembri v roku 1989, keď náhle nadišla zmena politickej situácie, na ktorú som čakal tridsať rokov, bez váhania som vypracoval projekt programu štúdia a bádania v odbore religionistiky, a predostrel som ho Ministerstvu školstva, prezídiu Akadémie vied, i rektorátu UK a dekanátu Filozofickej fakulty. V roku 1990 ma na Filozofickej fakulte definitívne rehabilitovali a v komisii mi položili otázku: čo žiadam ako satisfakciu? Odpovedal som: možnosť habilitovať sa a založiť odbor religionistiky. Tak sa aj stalo. Už v akademickom roku 1990 – 1991 a l991 – 1992 som konal prednášky z tohto, u nás nového, vedného odboru sprvu pri Oddelení teórie kultúry na Katedre estetiky a fakultatívne v rámci tzv. všeobecného základu, ktoré navštevovalo okolo sta poslucháčov.“

A ako sa zachovali marxisti?
„Po novembri 1989 v Ústave vedeckého ateizmu a na Katedrách marxizmu-leninizmu došlo k náhlemu zvratu. Z odporcov náboženstva sa chceli stať takmer zo dňa na deň religionisti, pomocou rýchlokurzov. Prirodzene, táto taktika nevyšla. Pozície plne zaujala religionistika ako veda, ktorá si vytýčila za cieľ predstaviť historicky vzniklé náboženské štruktúry v ich najrozmanitejších formách a obsahoch.“

Ako a kde skončila táto odysea?

„Ukázalo sa, že religionistika má bližšie k etnológii než ku kultúrológii, ktorá vyrástla z pozícií rôznych filozofických smerov a dostala podobu filozofie kultúry. Religionistika, ako som už spomenul, u nás nebola zaradená do nomenklatúry vied a keď išlo o jej zavedenie ako študijného akademického odboru, zapadala skôr do učebného programu etnológie ako jej odnož. A tak v akad. roku 1992/93 sa pri Katedre etnológie otvoril prvý ročník študijného odboru religionistiky v kombinácii s etnológiou. Záujem o toto štúdium prejavilo aj niekoľko poslucháčiek žurnalistiky, ktoré sa tak chceli pripraviť na budúcu prácu v redakciách a vydavateľstvách s náboženským edičným programom. V tom čase som s kolegom Milanom Kováčom založil Slovenskú spoločnosť pre štúdium náboženstiev pri Slovenskej akadémii vied (SAV). No najmä som vypracoval päťročný štúdijný program, ktorý si však sprvu vyžadoval odbornú výpomoc prednášateľov z iných katedier fakulty a vedeckých pracovísk SAV. Hoci bolo treba vždy počítať s externými spolupracovníkmi, jednako bolo nutné čím skôr vybaviť oddelenie religionistiky pri Katedre etnológie personálne, lebo len málo rokov mi ostávalo na definitívny odchod do dôchodku.“

Pripomeňte ešte prosím našim čitateľom, aký je vzťah religionistiky k teológii?

„Medzi religionistikou a teológiou je zásadný rozdiel. Religionistika sa konštituovala ako svetská veda, ktorej úlohou je rovnako objektívne skúmať všetky náboženstvá sveta. Každý náboženský systém má svoj teologický základ, aj keď je zavše podfarbený mytologicky, obrazne. Na druhej strane teológia je veda normatívna a apologetická, lebo zdôvodňuje a obhajuje jeden vieroučný systém. V kresťanskej teológii religionistika tvorí jeden z predmetov fundamentálnej teológie. Niekedy sa hovorí o teológii náboženstiev. Dnešná religionistika sa od teológie líši aj tým, že viac narába pojmami z morfológie sacrum, pracuje s pojmami hierofanie a kratofánie, manifestácie božej moci a pod.

Pán profesor, v 86. roku vášho života ste už desať rokov na zaslúženom dôchodku a religionistika na Filozofickej fakulte UK funguje. Aby mala dlhú životnosť, museli ste jej dať dostatočne pevné základy. Avšak, zrejme máte po prežitých peripetiách dôvod na spokojnosť srdca.

K založeniu a rozvíjaniu odboru religionistiky som v roku 1990 pristúpil s veľkým oduševnením. Vychoval som asi štrnásť doktorandov a nič by mi neboli platné moje idey a ideály, keby som nebol mal vynikajúcich študentov, ktorí by pokračovali v začatom diele a povzniesli odbor na vyšší stupeň rozvoja. Vďaka môjmu pokračovateľovi, vedúcemu Katedry porovnávacej religionistiky docentovi a, ako verím, v blízkom čase profesorovi Milanovi Kováčovi, a pod jeho vedením sa začal realizovať jeho veľkolepý projekt terénych výskumov ľudovej religiozity na Slovensku, osobitne Rómov, výskum pravekých skalných kresieb v Európe. Výskum náboženstva a kultúry Mayov v Mexiku, Guatemale a Hondurase, do ktorého zapojil aj historikov a archeológov na medzinárodnej báze, máme dve odborné religioinistické periodiká – Hieron a Axix Mundi. Aktívne pracuje Slovenská spoločnosť pre štúdium náboženstiev pri SAV. Katedra udržuje čulé kontakty s poprednými religionistickými pracoviskami sveta, na Slovensku medzi mladými ľuďmi vzrastá záujem o bakalárske, magisterské i doktorandské štúdium odboru, v tomto čase má okolo sta poslucháčov. Pravda, úspešných výsledkov je oveľa viac, než je to, čo mám možnosť sledovať od môjho pracovného stola, z môjho rodiska a zároveň mesta mojej emeritúry Trenčína, a čo by sa pri príležitosti 20. výročia založenia odboru religionistiky na Filozofickej fakulte UK dalo vyzdvihnúť. Toho času kolega Milan Kováč prechádza na UK profesorskou inauguráciou a vzhľadom na jeho bádateľské a pedagogické úspechy právom očakávame, že v najbližšom čase mu prezident republiky odovzdá profesorský dekrét. Som šťastný, že na sklonku života môžem zvolať: Vivat, crescat, floreat, Cathedra nostra! Ad multos annos!

Ďakujeme za rozhovor.

Pripravila: Andrea Eliášová



( TK KBS, ae; ml ) 20120321032   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1093 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019