TK KBS

Dnes je utorok 21. 05. 2019   Meniny má Zina       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Top témy
Všetky
Pápež v Bulharsku a Severnom Macedónsku

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília pápeža Benedikta XVI. na Kvetnú nedeľu 2009
P:3, 05. 04. 2009 11:10, ZAH



Drahí bratia a sestry, drahí mladí!

Spolu so vzrastajúcim zástupom pútnikov vystúpil Ježiš na Veľkú noc do Jeruzalema.
V poslednej etape cesty, blízko Jericha, uzdravil slepého Bartimeja, ktorý ho oslovením „Syn Dávidov“ prosil o zmilovanie. Teraz, keď je už schopný vidieť, s vďačnosťou sa zaradil do skupiny pútnikov. Keď si v bráne Jeruzalema Ježiš nasadol na osla, zviera symbolizujúce Dávidov kráľovský majestát, medzi pútnikmi spontánne vypukne radostná istota: On je Dávidov Syn! A tak pozdravujú Ježiša mesiánskym zvolaním: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!, a pridajú: „Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach“ (Mk 11,9) Nevieme, čo si pod Dávidovým kráľovstvom, ktoré prichádza, predstavovali pútnici naplnení entuziazmom. Ale my, skutočne sme pochopili zvesť Ježiša, Syna Dávidovho? Pochopili sme, čo je to za Kráľovstvo, o ktorom rozprával, keď vypovedal pred Pilátom? Chápeme, čo znamená, že toto Kráľovstvo nie je z tohto sveta? Alebo azda túžime po tom, aby bolo z tohto sveta?

Svätý Ján nám vo svojom Evanjeliu, po opise Ježišovho vstupu do Jeruzalema, prináša sériu Ježišových slov, v ktorých nám vysvetľuje podstatu tohto nového druhu kráľovstva. Pri prvom čítaní týchto textov môžeme rozlíšiť tri odlišné zobrazenia Kráľovstva, v ktorých sa vždy iným spôsobom odráža to isté tajomstvo. Ján nám rozpráva predovšetkým o tom, že medzi pútnikmi, ktorí počas sviatkov „chceli adorovať Boha“, boli i niekoľkí Gréci (porov. 12,20). Buďme pozorní na fakt, že skutočným objektívom týchto pútnikov bolo adorovať Boha. Toto perfektne súvisí s tým, čo Ježiš hovorí pri príležitosti vyhnania kupcov z chrámu: „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ (Mk 11,17) Skutočným účelom púte musí byť stretnutie sa s Bohom; jeho adorovanie a takto treba dať na správny poriadok hlboký vzťah nášho života. Gréci sú osoby, ktoré hľadajú Boha, ich život je cestou k Bohu. Teraz, prostredníctvom dvoch grécky hovoriacich Apoštolov, Filipa a Ondreja, prosia Pána: „...chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21) Veľké slová. Drahí priatelia, kvôli tomuto sme sa tu zhromaždili: Chceme vidieť Ježiša. Za týmto účelom sa minulý rok vybrali tisíce mladých ľudí do Sydney. Istotne, mali mnohé očakávania od tejto púte, ale hlavný účel bol: Chceme vidieť Ježiša.

Vzhľadom na túto požiadavku, čo povedal a urobil Ježiš v tom momente? Z Evanjelia jasne nevyplýva, či prišlo k stretnutiu medzi tými Grékmi a Ježišom. Ježišom pohľadom smeruje oveľa ďalej. Jadrom jeho odpovede na požiadavku tých dvoch osôb je: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24) To znamená: teraz nie je dôležitý rozhovor, viac alebo menej krátky, s niekoľkými osobami, ktoré sa potom vrátia domov. Ako zrnko obilia odumreté a vzkriesené prídem totálne novým spôsobom, za hranicami momentu, stretnúť sa so svetom a s Grékmi. Prostredníctvom vzkriesenia Ježiš prekračuje hranice priestoru a času. Ako Zmŕtvychvstalý je na ceste k priestrannosti sveta a histórie. Áno, ako Zmŕtvychvstalý ide ku Grékom a rozpráva sa s nimi, zjavuje sa im tak, že oni, vzdialení, stávajú sa blízkymi a práve v ich jazyku, v ich kultúre je jeho slovo podávané ďalej novým spôsobom a tiež novým spôsobom pochopené – prichádza jeho Kráľovstvo. Môžeme tak rozpoznať dve podstatné charakteristiky tohto Kráľovstva. Prvá je, že toto Kráľovstvo prechádza cez kríž. Pretože sa Ježiš totálne daruje, ako Zmŕtvychvstalý môže patriť všetkým a všetkým sa sprítomniť. Vo svätej Eucharistii prijímame ovocie odumretého zrnka obilia, rozmnoženie chlebov, ktoré pokračuje až do konca sveta a po všetky časy. Druhá charakteristika hovorí: Jeho Kráľovstvo je univerzálne. Napĺňa sa antická nádej Izraela: tento Dávidov kráľovský majestát nepozná viac hraníc. Rozprestiera sa „od mora až k moru“ – ako hovorí prorok Zachariáš (9,10) – teda, že objíma celý svet. Toto je ale možné iba preto, že to nie je kráľovský majestát politickej moci, ale sa zakladá jedine na slobodnom priľnutí lásky – lásky, ktorá zo svojej strany odpovedá na lásku Ježiša Krista, ktorý sa daroval všetkým. Myslím, že sa musíme vždy nanovo učiť obidvom veciam – predovšetkým univerzálnosti, katolíckosti. Ona znamená, že nikto nemôže predložiť za absolútne seba samého, svoju kultúru, svoj svet. To od nás vyžaduje, aby sme sa všetci prijímali navzájom, vzdajúc sa niečoho nášho. Univerzálnosť pojíma tajomstvo kríža – prekonanie samých seba, poslušnosť spoločnému slovu Ježiša Krista v spoločnej Cirkvi. Univerzálnosť je vždy prekonávaním samých seba, vzdaním sa niečoho osobného. Univerzálnosť a kríž idú spolu. Iba tak sa vytvára pokoj.

Slovo ohľadne odumretého zrnka obilia je ešte súčasťou Ježišovej odpovede Grékom, je to jeho odpoveď. Následne ale formuluje ešte raz základný zákon ľudskej existencie: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Jn 12,25) Kto chce mať svoj život pre seba, žiť iba pre seba, pritiahnuť všetko k sebe a ukoristiť z toho všetky možnosti – práve taký stratí život. Ten sa stane nudným a prázdnym. Iba v zanechaní samých seba, iba v nesebeckom darovaní „ja“ v prospech „ty“, iba v „áno“ vyššiemu životu, vlastnému Bohu, sa tiež náš život stane priestorným a veľkým. Takto tento základný princíp, ktorý určuje Pán, v poslednej analýze je jednoducho identický s princípom lásky. Láska skutočne znamená zanechať samých seba, darovať sa, nechcieť vlastniť samých seba, ale sa stať slobodnými od seba: neskláňať sa pred sebou – čo zo mňa bude -, ale sa pozerať dopredu, smerom k inému – smerom k Bohu a ľuďom, ktorých mi On posiela. A tento princíp lásky, ktorý definuje ľudskú cestu, je ešte raz identický s tajomstvom kríža, s tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania, čo stretávame v Kristovi. Drahí priatelia, je asi relatívne ľahké akceptovať toto ako veľkú základnú víziu života. V konkrétnej realite sa ale nejedná iba o jednoduché rozpoznanie princípu, ale o prežívanie jeho pravdy, pravdy kríža a zmŕtvychvstania. A pre toto, ešte raz, nestačí jediné veľké rozhodnutie. Istotne je dôležité odvážiť sa jeden raz k veľkému základnému rozhodnutiu, odvážiť sa k veľkému „áno“, ktoré od nás Pán požaduje v istom momente nášho života. Ale veľké „áno“ rozhodujúceho momentu v našom živote – „áno“ pravde, ktorú nám Pán predkladá – musí byť potom dennodenne opäť dobyté v situáciách dní, v ktoré vždy nanovo musíme zanechať naše ja a dať sa k dispozícii, keď cítime, že sa chceme naopak vo svojom vnútri opäť naviazať na naše ja.
K správnemu životu patrí tiež obeta, odriekanie sa. Kto sľubuje život bez tohto stále nového darovania sa, klame ľudstvo. Neexistuje vydarený život bez obety. Ak sa ohliadnem za mojím uplynutým osobným životom, musím povedať, že práve tie momenty, v ktorých som povedal „áno“ odriekaniu, boli veľkými a dôležitými.

Nakoniec, svätý Ján vo svojej kompozícii Pánových slov na Kvetnú nedeľu prijal tiež upravenú formu Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade. Predovšetkým je tu deklarované: „Teraz je moja duša vzrušená.“ (Jn 12,27) Tu sa zjavuje Ježišovo preľaknutie, obšírnejšie ilustrované ďalšími tromi evanjelistami – jeho preľaknutie sa z moci smrti, z priepasti zla, ktorú On vidí a do ktorej musí zostúpiť. Pán trpí tými istými úzkosťami ako my, sprevádza nás skrze poslednú úzkosť až na svetlo. Potom v Jánovi nasledujú dve Ježišove otázky. Prvá vyjadrená iba podmieňovacím spôsobom: „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou?“ (Jn 12,27). Ako ľudské bytie, i Ježiš cíti popud pýtať si, aby bol uchránený od teroru utrpenia. I my sa môžeme modliť týmto spôsobom. I my môžeme lamentovať pred Pánom ako Jób, predstavujúc mu všetky naše otázky, ktoré sa v nás vynárajú, keď vidíme nespravodlivosť vo svete a ťažkosti nášho samého ja. Pred ním sa nemusíme utiahnuť do zbožných fráz, do fiktívneho sveta. Modliť sa vždy znamená tiež bojovať s Bohom a ako Jakub mu môžeme povedať: „Nenechám ťa, pokiaľ ma nepožehnáš!“ (Gn 32,27) Ale potom príde rad na druhú Ježišovu otázku: „..., osláv svoje meno!“ (Jn 12,28). V synoptikoch – evanjelistoch znie táto otázka nasledovne: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42). Nakoniec, Božia sláva, jeho panstvo, jeho vôľa je vždy dôležitejšia a skutočnejšia ako moje myslenie a moja vôľa. A toto je podstatou našej modlitby a nášho života: pochopiť tento skutočný poriadok reality, intímne ho akceptovať; dúfať v Boha a veriť, že robí správnu vec; že jeho vôľa je pravda a láska, že sa môj život stane dobrým, ak sa naučím priľnúť k tomuto poriadku. Ježišov život, smrť a zmŕtvychvstanie sú pre nás zábezpekou, že môžeme skutočne dôverovať Bohu. A týmto spôsobom sa realizuje jeho Kráľovstvo.

Drahí priatelia! Na konci tejto liturgie, mladí ľudia z Austrálie odovzdajú Kríž svetových dní mládeže ich vrstovníkom zo Španielska. Kríž je na ceste z jedného konca sveta na druhý, od mora k moru. A my ho sprevádzame. Postupujme s ním na ceste a tak nájdeme našu cestu. Keď sa dotkneme kríža, ba keď ho nesieme, dotýkame sa Božieho tajomstva, tajomstva Ježiša Krista. Tajomstva, že Boh tak miloval svet – nás – že daroval svojho jednorodeného Syna za nás (porov. Jn 3,16). Dotknime sa prekrásneho tajomstva Božej lásky, jedinej skutočne spásonosnej pravdy. Ale dotknime sa i základného zákona, konštitučnej normy nášho života, teda faktu, že bez „áno“ krížu, bez putovania deň čo deň v spoločenstve s Kristom, život sa nemôže vydariť. Čím viac sa pre lásku veľkej pravdy a veľkej lásky – pre lásku pravdy a Božej lásky – môžeme niečoho vzdať, tým väčší a bohatší sa stane náš život kto si chce svoj život zachovať pre seba, stratí ho. Kto daruje svoj život, dennodenne v malých gestách, ktoré sú súčasťou veľkého rozhodnutia, ten ho nájde. Toto je náročná pravda, ale tiež hlboko krásna a oslobodzujúca, v ktorej chceme krok za krokom vstúpiť počas putovania kríža naprieč kontinentmi. Kiež Pán žehná túto púť, túto cestu.
Amen.

(preklad: Dušan Kolenčík)



( TK KBS, dk; pz ) 20090405001   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1397 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019