„Narodil sa nám Spasiteľ sveta“ (Rímsky misál) „Narodil sa nám Spasiteľ sveta“! Tejto noci sme si v našich chrámoch opäť vypočuli túto radostnú zvesť, ktorá i keď prechádza stáročiami, uchováva si svoju nedotknutú sviežosť. Je to nebeské posolstvo, ktoré nás vyzýva aby sme sa nebáli, lebo prepukla „radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2, 10). Je to zvesť nádeje, ktorá oznamuje, že tej noci pred viac než dvetisíc rokmi sa „v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 11). Vtedy znela pastierom na betlehemských vŕškoch, dnes nám, všetkým obyvateľom tohto nášho sveta, anjel Vianoc opakuje: „Narodil sa Spasiteľ! Narodil sa vám! Poďte, poďte sa mu pokloniť!“
Má však ešte význam nejaký „Spasiteľ“ pre človeka tretieho tisícročia? Je ešte potrebný Spasiteľ pre človeka, ktorý dosiahol Mesiac a Mars a chystá sa dobyť vesmír; pre človeka ktorý bez obmedzení skúma tajomstva prírody a dokonca dokáže dešifrovať úžasné kódy ľudského genómu? Potrebuje Spasiteľa človek, ktorý vymyslel interaktívnu komunikáciu, ktorý naviguje vo virtuálnom oceáne internetu a vďaka najnovším a najrozvinutejším masmediálnym technológiám urobil zo Zeme, z veľkého spoločného domu, malú globálnu dedinu? Človek dvadsiateho prvého storočia sa dnes predstavuje ako sebaistý tvorca svojho osudu, nadšený výrobca nepochybných úspechov.
Zdá sa, ale nie je tomu tak. Ešte stále sa aj v tomto svete hojnosti a bezbrehého konzumu zomiera od hladu a smädu, na choroby a biedu. Ešte sú tu ľudia, ktorí sú otrokmi, vykorisťovaní a urážaní vo svojej dôstojnosti; sú tu obete rasovej a náboženskej nenávisti, obmedzovaný netoleranciou diskrimináciou, politickými zásahmi a fyzickým alebo morálnym obmedzovaním slobodného vyznávania vlastnej viery. Sú tu ľudia, ktorí musia pozerať na svoje telo a telá svojich blízkych, zohavené používaním zbraní, terorizmom a každým druhom násilia, a to v dobe keď sa všetci odvolávajú a hlásajú pokrok, solidaritu a mier pre všetkých. A čo povedať o tých, čo sú zbavení nádeje a nútení zanechať vlastný dom a svoju vlasť, aby inde hľadali životné podmienky, hodné človeka? Čo robiť, aby sme pomohli tým, ktorí sú klamaní lacnými prorokmi šťastia, ktorí sú krehkí vo vzťahoch a neschopní prijať stálu zodpovednosť za svoju prítomnosť a za svoju budúcnosť, ktorí sa nachádzajú v tuneli samoty a často končia ako otroci alkoholu alebo drogy? Čo si myslieť o tom, kto si vyberie smrť a myslí si pritom, že ospevuje život?
Ako tu nepočuť, že z hlbín tohto plesajúceho i zúfalého ľudstva stúpa naliehavé volanie o pomoc? Sú Vianoce: dnes vstupuje do sveta „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9). „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (tamže 1, 14), ako hlása evanjelista Ján. Dnes, práve dnes Kristus znova prichádza „medzi svojich“ a tomu, kto ho prijme, dáva moc „stať sa Božími deťmi“; ponúka teda príležitosť vidieť Božiu slávu a mať účasť na Láske, ktorá sa v Betleheme stala pre nás telom. Dnes, aj dnes „sa nám narodil Spasiteľ sveta“, lebo vie, ako ho potrebujeme. Napriek všetkému pokroku človek zostal taký istý aký bol vždy: v napätej slobode medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou. Je to práve tam, v jeho najhlbšom vnútri, ktoré Biblia nazýva „srdcom“, kde má človek neustálu potrebu aby bol „spasený“. A v súčasnej postmodernej epoche potrebuje Spasiteľa azda ešte viac, lebo spoločnosť v ktorej žije sa stala ešte zložitejšou a ešte úkladnejšími sú hrozby pre jeho osobnú a morálnu integritu. Kto ho môže ochrániť ak nie ten, kto ho miluje až do tej miery, že na kríži obetoval svojho jednorodeného Syna ako Spasiteľa sveta?
„Salvator noster – náš Spasiteľ“, Kristus je aj Spasiteľom dnešného človeka. Kto umožní v každom kúte našej Zeme zaznieť dôveryhodným spôsobom tomuto posolstvu nádeje? Kto sa pričiní, aby bolo uznávané, zaručené a napomáhané integrálne dobro ľudskej osoby ako podmienka pokoja, rešpektujúc každého muža a ženu v ich vlastnej dôstojnosti? Kto tu pomôže pochopiť, že s dobrou vôľou, rozumnosťou a miernosťou je možné predísť tomu aby sa znepriatelení ešte viac nezatvrdzovali a naopak, priviesť ich k spravodlivým riešeniam? So živým záujmom myslím v tento sviatočný deň na oblasť Blízkeho východu, poznačenú mnohými a vážnymi krízami a konfliktmi a túžim aby sa otvorila perspektív spravodlivého a trvalého mieru, rešpektujúc neodňatelné práva národov, ktoré ju obývajú. Vkladám do rúk Božského betlehemského dieťaťa nádejné znaky obnovy dialógu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, ktorých svedkami sme boli v týchto dňoch a nádej v ich ďalší povzbudivý rozvoj. Verím, že po toľkých obetiach, ničeniach a neistotách prežije a bude sa rozvíjať v dialógu s kultúrami a náboženstvami a v otvorenosti pre druhých demokratický Libanon.
Apelujem na tých, čo majú v rukách osudy Iraku, aby skončilo kruté násilie, ktoré kropí krvou túto krajinu a aby každému jej obyvateľovi bola zaistená normálna existencia. Prosím Boha, aby bolo na Srí Lanke vypočuté v oblastiach vojny volanie národov po budúcnosti v bratstve a solidarite; aby sa v Darfure a všade v Afrike ukončili bratovražedné konflikty a aby boli čím skôr odstránené rany na tele tohto kontinentu, aby sa skonsolidovali procesy zmierenia, demokracie a rozvoja. Nech Božské Dieťa, Knieža pokoja, dožičí, aby vyhasli ohniská napätia, ktoré zneisťujú budúcnosť aj v iných častiach sveta, tak v Európe, ako v Latinskej Amerike.
„Salvator noster – náš Spasiteľ“: toto je naša nádej, toto je zvesť, ktorej Cirkev dáva zaznievať aj v dnešné Vianoce. Vtelením – ako pripomína Druhý vatikánsky koncil – sa Boží Syn istým spôsobom spojil s každým človekom (porov. Gaudium et spes, 22). Preto Vianoce – narodenie Hlavy je aj narodením tela, ako pripomína pápež svätý Lev Veľký. V Betleheme sa narodil kresťanský ľud, Kristovo mystické telo, v ktorom je každý jeho člen intímne spojený s druhým v úplnej solidarite. Náš Spasiteľ sa narodil pre všetkých. Musíme ho hlásať nielen slovami ale celým naším životom, dávajúc svetu svedectvo jednotných a otvorených spoločenstiev, v ktorých vládne bratstvo a odpustenie, prijatie a vzájomná služba, pravda, spravodlivosť a láska.
Spoločenstvo, spasené Kristom. Toto je pravá povaha Cirkvi, ktorá sa živí jeho slovom a jeho eucharistickým telom. Len ak znovu objaví prijatý dar, môže Cirkev svedčiť všetkým o Kristovi Spasiteľovi; činí tak s nadšením a zanietením, plne rešpektujúc každú kultúrnu a náboženskú tradíciu; činí tak s radosťou, vediac že ten, ktorého hlása, nám neberie nič, čo je autenticky ľudské, ale privádza to k svojmu naplneniu. V skutku Kristus prichádza zničiť iba zlo, iba hriech. Ostatné, všetko ostatné povznáša a zdokonaľuje. Kristus nás nezbavuje toho ľudského, ale prostredníctvom neho; nespasil nás od sveta, ale prišiel na svet, aby sa svet spasil jeho prostredníctvom (porov. Jn 3, 17).
Milí bratia a sestry, kdekoľvek sa nachádzate. Nech ku vám dôjde toto posolstvo radosti a nádeje: Boh sa v Ježišovi Kristovi stal človekom, narodil sa z Panny Márie a dnes sa znova rodí v Cirkvi. On prináša všetkým lásku Nebeského Otca. On je Spasiteľ sveta! Nebojte sa, otvorte mu srdcia, prijmite ho, aby sa jeho kráľovstvo lásky a pokoja stalo spoločným dedičstvom všetkých. Požehnané Vianoce!
