Vatikán (11. októbra, RV) - Pravidelná stredajšia generálna audiencia Benedikta XVI. sa dnes konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Zišlo sa na nej asi 35 000 veriacich z rôznych častí sveta. V katechéze sa Svätý Otec zameral na život a pôsobenie ďalších dvoch z 12 apoštolov – Šimona Kananejského a Júdu Tadeáša. Ako prvý prišiel na rad Šimon, ktorého vo Svätom písme nájdeme pod dvomi rôznymi označeniami.„Zatiaľ, čo Matúš a Marek ho označujú „kananejský“, Lukáš ho označuje „zelóta - horlivec“. V skutočnosti sú obe označenia rovnocenné, pretože znamenajú tú istú vec: v hebrejčine slovo „qaná“ znamená „byť žiarlivý, zanietený“ a dá sa to povedať jednak o Bohu, ktorý je žiarlivý na ľud, ktorý si vybral (por. Ex 20,5) a jednak o ľuďoch, ktorí dokážu byť horliví v službe jedinému Bohu s plnou odovzdanosťou, ako Eliáš (por. 1Kr 19,10). Je teda celkom možné, že aj keď tento Šimon nepatril k Zelótom, bol prinajmenšom charakterizovaný ako zelóta-horlivý pre židovskú identitu, pre Boha, pre jeho ľud a pre Boží zákon. Ak sa veci majú tak, Šimon sa kladie ako protipól voči Matúšovi, ktorý naopak, ako mýtnik, vyšiel z prostredia, pokladaného za celkom nečisté. Jasný znak toho, že Ježiš povoláva svojich učeníkov a spolupracovníkov z najrozličnejších spoločenských a náboženských vrstiev, bez akéhokoľvek obmedzenia. Zaujímajú ho ľudia, nie spoločenské zaradenia alebo etiketa! Krásne je, že v skupine jeho stúpencov, z ktorých bol každý iný, všetci spolu koexistovali, prekonávajúc prekážky: bol to v podstate sám Ježiš, v ktorom sa všetci zjednotili. Z toho jasne vyplýva ponaučenie pre nás, ktorí sme často náchylní k podčiarkovaniu rozdielov a necháme sa unášať čarom rôznych postavení, zabúdajúc, že v Ježišovi Kristovi sa nám ponúka sila na nápravu našej konfliktnosti.“
Druhým apoštolom, ktorého pôsobenie Svätý Otec opísal vo svojej audienčnej katechéze, je Júda Tadeáš, ktorého – takisto ako Šimona – nachádzame v Písme pod dvomi menami.
„Zatiaľ, čo Matúš a Marek ho nazývali jednoducho „Tadeáš“ (Mt 10,3; Mk 3,18), Lukáš ho označuje „Júda Jakubov“ (Lk 6,16; Sk 1,13). Prezývka Tadeáš je neistého pôvodu a vysvetľuje sa buď ako aramejské slovo „taddá“, ktoré označuje „srdce“ a mohlo by znamenať „veľkorysý“, alebo je to skratka gréckeho mena „Teodóro, Teódoto“. Po tomto apoštolovi ostalo málo stôp. Iba Ján opísal jednu jeho otázku voči Ježišovi počas poslednej večere: „Júda, nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?" A Ježiš mu odpovedá: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,22-23). Nepriama Ježišova odpoveď potvrdzuje veľmi dôležitú pravdu: plné zjavenie Ježiša jeho učeníkom nie je vonkajšie, ale vnútorné; je podmienené láskou učeníkov voči Ježišovi, láskou nielen citovou, ale skutočnou, ktorej výsledkom je poslušnosť voči Ježišovmu slovu a preto pozdvihuje milého učeníka k Otcovi. Napokon Otec a Ježiš prichádzajú bývať nastálo k učeníkovi.“
Ako pápež Benedikt XVI. uviedol v katechéze, Júdovi Tadeášovi sa v minulosti pripisovalo autorstvo jedného z listov Nového zákona, ktoré boli označované za „katolícke“ pretože boli adresované veľkému okruhu príjemcov.
„Boli v podstate určené priamo „tým, čo sú povolaní, v Bohu Otcovi milovaní a zachovaní pre Ježiša Krista“ (v. 1) Hlavným cieľom tejto písomnosti je varovať všetkých kresťanov „blúznivcov“ (por. v. 8), ktorí Božiu milosť berú ako zámienku, aby ospravedlnili svoju nemravnosť a aby zvádzali iných bratov neprípustným príkladom, podporujúc delenie vo vnútri Cirkvi. Júda ich prirovnáva k padlým anjelom a hovorí, že „sa dali na Kainovu cestu“ (v. 11). Okrem toho ich bez zdráhania označuje za „oblaky bez vody, ktoré vietor sem-tam preháňa, jesenné stromy bez ovocia, dvakrát mŕtve a vykorenené, divoké morské vlny, peniace sa vlastnou hanebnosťou, bludné hviezdy, pre ktoré sú pripravené mrákoty tmy naveky“ (vv. 12-13). Naviac hovorí o „bezbožných“ (v. 4), „šomravcoch, nespokojencoch“ (v. 16), podvodníkoch, ktorí „nemajú Ducha“ (v. 19).
Svätý Otec pripustil, že dnes síce nie sme zvyknutí používať takéto polemické vyjadrenia, napriek poetickosti však súčasné formulácie nezlyhávajú v jasnom vyjadrení toho, čo ostáva pre kresťanstvo charakteristickým, ani toho, čo je s ním nezlúčiteľné. Zároveň zdôraznil, že musíme neustále premýšľať a poukazovať na hlavné línie a požiadavky našej kresťanskej identity. Tento prístup si podľa Benedikta XVI. vyžaduje silu, jasnosť a odvahu prijať výzvu, ktorá k viere patrí.
„Pretože text listu pokračuje takto: „Ale vy, milovaní, budujte sami seba na svojej presvätej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Zachovajte sa v Božej láske a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista pre večný život. A s tými, čo pochybujú, majte zľutovanie“ (vv. 20-22) List končí týmito krásnymi slovami: „Tomu však, ktorý má moc uchrániť vás od hriechu a nepoškvrnených postaviť v plesaní pred svoju slávu, jedinému Bohu, nášmu Spasiteľovi, skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva a veleba, vláda a moc pred všetkými vekmi i teraz i po všetky veky. Amen.“ (vv. 24-25)
Na záver katechézy Benedikt XVI. poukázal na inšpiráciu, ktorú ponúkajú Šimon Kananejský a Júda Tadeáš veriacim dnešného sveta. Ich absolútna odovzdanosť dobrote a milosrdenstvu Boha nám môže byť príkladom v neustálom objavovaní krásy kresťanskej viery a v tom, aby sme o nej podávali jasné a silné svedectvo. Po skončení katechézy Svätý Otec pozdravil veriacich v niekoľkých jazykoch a na záver udelil všetkým prítomným apoštolské požehnanie. Nasledovalo posvätenie sochy svätej Terézie Benedikty z Kríža (Edith Steinovej), ktorá je spolu so sv. Brigitou Švédskou a sv. Katarínou Sienskou spolupatrónkou Európy.
