29. jún je sviatok dvoch najvýznamnejších apoštolov sv. Petra a Pavla. Ich rozdielne silné charaktery a ich odlišná apoštolská funkcia a zameranie, no v službe toho istého Ježiša Krista a jeho evanjelia, poznačili natrvalo základnú štruktúru kresťanstva, zvlášť Katolíckej cirkvi. Apoštol Peter je základom viery, jednoty a pôvodnej tradície. Apoštol Pavol je zasa smelý uskutočňovateľ obnovy, ktorú priniesol Kristus, a neúnavný bojovník za kresťanský univerzalizmus.Boží Duch sa prejavuje v celých dejinách Cirkvi touto dvojitou cestou Petra a Pavla. V Cirkvi sa spája Petrova vernosť pôvodnému s Pavlovou priebojnosťou nového, Petrova autorita s Pavlovou slobodou, Petrova pravda a jednota s Pavlovou univerzálnosťou a prorockým dynamizmom.
Apoštol PETER
Peter, pôvodným menom Šimon, pochádzal z galilejského mestečka Betsaida. Bol ženatý a v čase Ježišovho pôsobenia býval v Kafarnaume pri Genezaretskom jazere. Jeho žena sa v evanjeliách nikdy nespomína. Spomína sa iba jeho testiná, teda matka jeho manželky.
Šimon, spolu so svojím bratom Ondrejom bol rybárom. Odtiaľ ho Ježiš vyzval, podobne ako aj iných, (brata Ondreja i Zebedejových synov Jakuba a Jána), aby ho nasledovali. Podľa evanjelií Peter bol ženatý a býval v Kafarnaume. Tam „prišli do domu Šimonovho, kde jeho testiná ležala v horúčke“ (Mt 8,14-15).
Matúšovo evanjelium zaznamenáva, že Peter bol poverený vedením cirkvi samým Ježišom. „Blahoslavený si Šimon syn Jonášov ... A ja ti hovorím: Ty si Peter (po aramejsky Kéfas = skala, po grécky Peter) a na tejto skale vystavím svoju cirkev. ... Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva.“ (Mt 16, 18-19) Toto meno vyjadruje úsile, ktoré dostal od Ježiša - pevnosť a neochvejnú vernosť Bohu a jeho Mesiášovi.
Prvá polovica Skutkov apoštolských prezrádza, že po Nanebovstúpení Pána bol Peter nesporný vodca mladej cirkvi. Riadil voľbu Judášovho nástupcu, vyniesol rozsudok nad Ananiášom a Zafirou, otvoril cirkev pre pohanov, keď dal pokrstiť Kornélia bez obriezky, a na zasadaní apoštolov v Jeruzaleme, čo historici pokladajú za prvý cirkevný snem, (v roku 49 alebo 50) úspešne presadil liberálnu politiku voči pohanom. (Pohania, ktorí uverili v Ježiša, boli prijatí do spoločenstva bez toho, aby museli prejsť židovskou obriezkou). Na tomto sneme sa výslovne spomínajú menom Peter, Jakub mladší, Pavol a Barnabáš a je veľmi pravdepodobné, že tam bol aj apoštol Ján.
Peter pôsobil v Antiochii, Korinte a Ríme, kde aj zomrel mučeníckou smrťou. Menej istý je rok Petrovej smrti. Historici sú presvedčení, že Peter zomrel už roku 64 pri prenasledovaní, ktoré nariadil cisár Nero po požiari mesta Ríma. Podľa starého podania bol ukrižovaný, a to na vlastnú žiadosť, dolu hlavou, lebo sa nepokladal za hodného zomrieť tak ako jeho Majster.
Apoštola Šimona-Petra pochovali na menšom pohansko-kresťanskom pohrebisku na východnom úpätí vatikánskeho pahorku. Dnes na tomto mieste stojí Bazilika sv. Petra.
Apoštol Pavol
Apoštol Pavol, pôvodným hebrejským menom Saul, gr. Paulos) alebo Pavol z Tarsu. Pochádzal zo zámožnej židovskej rodiny z kmeňa Benjamin, ktorá mala rímske občianske právo. Bol vychovaný ako farizej, dostalo sa mu však zrejme aj grécke vzdelanie. Písal po grécky a citáty zo Starého zákona preberal z jeho gréckeho prekladu. Neskôr študoval v Jeruzaleme u slávneho rabína Gamaliela I. a sám sa stal rabínom. Vyučil sa aj remeslu a bol tiež výrobcom stanov. Saul bol horlivým vyznávačom židovskej viery a z poverenia veľkňaza prenasledoval kresťanov, väznil ich a mučil. Mnohí kresťania z Jeruzalema pred prenasledovaním ušli, niektorí sa uchýlili do Damasku, kde obracali na kresťanskú vieru tamojších obyvateľov. Saul sa vybral do Damasku pochytať kresťanov a priviesť ich do Jeruzalema. Pred príchodom do Damasku mal videnie, po ktorom sa obrátil na kresťanskú vieru. Odtiaľ pochádza príslovie Obrátenie Šavla na Pavla.
Pavol bez meškania s preňho typickou horlivosťou začína hlásať Ježiša a dokazuje o ňom, že je Božím Synom a sľúbeným Mesiášom. Pavol očakáva, že jeho obrátenie bude dostatočným dôkazom pre Židov, aby uverili v Krista. Ale sklame sa. Odchádza na juh, do púšte, kde sa tri roky duchovne prehlbuje a zoceľuje pre náročné apoštolské úlohy a ťažké životné boje. No keď sa vráti do Damasku, jeho kázanie znovu naráža na ťažkosti. Vtedy odchádza do Jeruzalema, aby sa zoznámil s apoštolom Petrom. Pritom spoznal i apoštola Jakuba, Ježišovho príbuzného. Takto nadviazal Pavol priame spojenie s apoštolmi, predovšetkým s Petrom.
Kresťania sa báli Pavla a nedôverovali mu. Musel sa ho ujať Barnabáš, ktorý dobre poznal celý jeho prípad, a preto ho odporúčal jeruzalemskej cirkevnej obci.
Medzitým sa začala sľubne rozvíjať kresťanská obec v Antiochii, a to nielen medzi Židmi, ale aj medzi pohanmi. Zväčša pohanská a silne medzinárodná Antiochia určila aj smer jeho ďalšej apoštolskej činnosti, a to hlásanie Kristovej blahozvesti medzi pohanskými národmi.
V Pavlovej rozsiahlej apoštolskej činnosti, tak ako ju poznáme zo Skutkov apoštolov a z jeho listov, možno rozlišovať tri veľké misijné cesty, ktoré Pavol uskutočnil v rokoch 45-58. Na týchto cestách hlásal evanjelium v mnohých mestách na ostrove Cypre, v Malej Ázii, ďalej v Grécku a na ostrovoch v Egejskom mori. Niektoré miesta navštívil viac ráz.
Roku 64, keď cisár Nero nariadil prenasledovanie kresťanov v Ríme, sa sťažilo postavenie Cirkvi aj v rímskych provinciách. V tomto období Pavla zatkli a uvrhli ho do väzenia v Ríme. Podľa svedectva najstaršej kresťanskej tradície apoštol Pavol bol sťatý mečom roku 67 na mieste nazývanom "ad Aquas Salvias", na južnom okraji Ríma v blízkosti Ostijskej cesty (Via Ostiense). Dnes tam stojí Bazilika sv. Pavla.
R. Ondruš/TK KBS
