Monitoring médií zo dňa 08.08.2018

- Aby ste sa milovali navzájom (Pravda)
- Kiska vymenoval štyroch rektorov (SME)
- Štyria (staro)noví rektori (Šport)
- Prezident vymenoval nových rektorov (STV Jednotka)
- A. Kiska vymenoval rektorov (TA3)
- Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej cirkvi podporí Sýriu (Rádio Lumen)
- Požehnanie kaplnky Lurdskej Panny Márie v Dolných Štitároch (Rádio Lumen)
- Dobrovoľníci P18 ušetrili organizátorom 75-tisíc eur (Rádio Lumen)
- Prezident odovzdal menovacie dekréty štyrom rektorom vysokých škôl (Rádio Lumen)
- Letná akadémia mladých v augustiniánskom kláštore v Košiciach (Rádio Lumen)
- Pápež ocenil "rozhodné" kroky čilských biskupov vo vyšetrovaní zneužívania (postoj.sk)
- Cirkev zúri: Pobúrila ich šteklivá kampaň na podporu cestovného ruchu v Litve (Čas.sk)
- Tetovaní stredovekí pútnici (Týždeň)
- Búrlivák (Plus 7 dní)





Aby ste sa milovali navzájom

Pravda

Čo je to tá láska? A a ako veľmi sa dá ľúbiť? Na cudzích ľudí používať iné metre ako na vlastných, lebo bližšia je košeľa ako kabát??? A ako veľmi nás má rád Boh? Sme si všetci pre ním rovní? Alebo rovnejší sú rovnejší? Je to, čo cíti človek trebárs ku psíkovi, tá istá láska akú cíti k deťom, k mame alebo k milému? A k Bohu? Môže sa niekto zamilovať trebárs do lúky? Do stromu, ktorý obracia vietor? Do jabĺčka? Do obrazu? Do básne? Do toho, ako uvažuje spisovateľ, ktorý už možno ani nežije? Sto frajerov, jeden muž. Druhýkrát sa nám inak podlamujú kolená ako prvý? A čo potom ten muž? Hovorila som raz malému synovi, aby sa slušne správal na návšteve, aby nevykrikoval, a on ma utešil - ale mama, veď mňa má každý rád! Pocit taký dôležitý pre detstvo, iba vtedy totiž človek „drzačí" a na otázku, ako povieš, keď ti niekto niečo dobré dá, odpovie, že stačí!!! Detstvo neďakuje, detstvo je a láska k nemu patrí ako to dobré, ktorého, pravdaže, ľuďom nestačí!
A potom narastieme a zrazu sa nám máli. Aj dobrého, aj lásky, ešte aj na Boha šomreme, že aký svet to pre nás pripravil! A že keby naozaj bol, tak by predsa urobil toto alebo hento. Ešte dobre, že my nie sme on! Alebo dobre, trochu sme všetci On. A iný príbeh, znovu o Bohu... Vyzliekli si šaty, aby sa im ľahšie hádzali kamene do svätého Štefana. Báli sa, že im ich zatiaľ niekto ukradne, tak ich dali strážiť Šavlovi z Tarzu a dávali Štefanovi do nosa! Nič sa nestalo, povedal svätý Štefan, ale my vieme, „stalo sa"! Parafrázujem jednu z básní Jozefa Mihalkoviča. Neskoršia zmena ŠavIa na Pavla, mučeníka, mohla byť odpustením, ale aj trestom, v oboch prípadoch s odvolávkou na jeho život. Nie je les bez šelestov, hovorí Mihalkovič v inej básni. Pavol sa zmenil, ľudia sa predsa menia a môžu zmeniť, vždy je čas, hoci sa hovorí, že z vlka sa jahňa nikdy nestalo. Jahňa nie, ale verný a dobrý pes! V tomto šelestiacom lese, vo svete, ktorý dnes má šelest na srdci aj na jazyku, je stretnutie s textom o umučení svätého Štefana nádejou na zmenu, ktorá nemusí prísť hneď, dokonca ani mať podobu, akú si myslíme, že by mala či mohla mať, niečo treba nechať aj na Pána Boha, načúvať šelestom, vlkom, vtákom aj psom, nič v zlom, človek je niekedy riadny zver! Čítame si so synom z iného, teraz českého básnika Jakuba Demla, ktorý bol kňaz. Píše o svätých, ktorí veľmi pre svoju vieru trpeli, keď ich mučili. Niektorí však bolesť necítili a čudovali sa. Jeden z nich počas mučenia zakričal: „Kto to za mňa trpí?" Z davu prizerajúcich sa vtedy ozval hlas: „Blahoslavený ten, za koho trpíš!" Citát pripúšťa viac výkladov, podobne ako naše evanjelium o láske, a preto večer o Demlovi debatujeme znovu, hľadáme v knižke spomenutý úryvok a syn vraví, že si rozhovor trpiaceho s tým z davu pamätá naspamäť a cituje úryvok skomoliac ho: - Kto to za mňa trpí? - Ten, za koho trpíš! V duchu sa usmievam, lebo viem, že keď je láska naozajstná, je to presne tak a podľa toho nás spoznajú. Veronika Šikulová spisovateľka


[Hore]
--------------------------------------

Kiska vymenoval štyroch rektorov

SME

BRATISLAVA. Prezident Andrej Kiska v utorok v Prezidentskom paláci v Bratislave odovzdal vymenovacie dekréty štyrom rektorom vysokých škôl. Rektormi sa stali Samuel Abrahám z Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií, Jaroslav Demko z Katolíckej univerzity v Ružomberku, Vladimír Hiadlovský z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Lucia Kurilovská z Akadémie Policajného zboru v Bratislave. (tasr)

[Hore]
--------------------------------------

Štyria (staro)noví rektori

Šport

Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska dnes vymenoval štyroch rektorov vysokých škôl. Rektorom Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií sa stal Samuel Abrahám, ktorý v roku 2006 stál pri jej založení. Na čele Katolíckej univerzity v Ružomberku bude stáť Jaroslav Demko, ktorý po štyroch rokoch nahradil teológa Jozefa Jaraba. Svoje ďalšie funkčné obdobie na čele Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (UMB) začne ekonóm a univerzitný pedagóg Vladimír Hiadlovský a rektorkou Akadémie policajného zboru sa opäť stala Lucia Kurilovská. Autor: PETER DODEK

[Hore]
--------------------------------------

Prezident vymenoval nových rektorov

STV Jednotka

Prezident Andrej Kiska vymenoval štyroch rektorov vysokých škôl. Rektorom bratislavskej Medzinárodnej školy liberálnych štúdií sa stal politológ Samuel Abrahám. Do čela Katolíckej univerzity v Ružomberku prezident vymenoval Jaroslava Demka. Ďalšie funkčné obdobie na čele Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici začne ekonóm a univerzitný pedagóg Vladimír Hiadlovský. Rektorkou Akadémie Policajného zboru zostáva Lucia Kurilovská.


[Hore]
--------------------------------------

A. Kiska vymenoval rektorov

TA3

Prezident Andrej Kiska v prezidentskom paláci odovzdal menovacie dekréty štyrom rektorom vysokých škôl. Rektormi sa tak stali Samuel Abrahám z Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií, Jaroslav Demko z Katolíckej univerzity v Ružomberku, Vladimír Hliadlovský z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Lucia Kurilovská z Akadémie policajného zboru v Bratislave.

[Hore]
--------------------------------------

Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej cirkvi podporí Sýriu

Rádio Lumen

Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej cirkvi sa rozhodla vyčleniť pre Sýriu mimoriadny balík v hodnote tri milióny eur. Nadácia podporí štyridsať projektov zameraných na obnovu, rekonštrukciu aj vzdelávanie. ACN sa rozhodla odpovedať na zúfalú prosbu katolíckych aj pravoslávnych komunít v Sýrií. Viac informácií má Pavol Hudák, redaktor: „Sýria trpí nielen kvôli vojne, ale aj v dôsledku ekonomických sankcií. Krajinu opustili už aj dve tretiny kresťanov a miestny biskup hovorí dokonca o tom, že ak sa situácia nezlepší, môže sa stať, že v krajine žiadni kresťania ani neostanú. Pokračuje Ivana Šalgová zo slovenskej kancelárie Pápežskej nadácie ACN - Pomoc trpiacej cirkvi.“
Ivana Šalgová, slovenská kancelária Pápežskej nadácie ACN - Pomoc trpiacej cirkvi: „Na tieto zúfalé prosby katolíckych aj pravoslávnych komunít v Sýrii zareagovala Pápežská nadácia ACN tým, že schválila nový balík štyridsiatich projektov a zameraných na obnovu, rekonštrukciu a vzdelávanie. Na tieto projekty sa ACN rozhodla vyčleniť viac ako tri milióny eur. Tieto projekty sú zamerané na budúcnosť krajiny.“
Pavol Hudák: „Pápežská nadácia chce podľa Ivany Šalgovej pomôcť štvrtinou projektov práve vzdelávaniu, ktoré si mnohí v krajine nemôžu dovoliť.“
Ivana Šalgová: „Sú to štipendijné programy, ktoré v najbližších mesiacoch podporia 1215 žiakov, 437 univerzitných študentov v Homse a 105 univerzitných študentov v Damasku. A bude to tiež podpora vzdelávania pre deti z čisto chudobných damaských rodín a bude to tiež vzdelávanie detí, trpiacich rôznymi chorobami alebo sirôt. Čiže ide tu prevažne o ľudí, ktorí by možno za iných okolností opustili Sýriu a boli by to opäť kresťania, ktorí by opustili svoju krajinu preto, lebo nemajú nádej na lepšiu budúcnosť. A schválené projekty sa budú venovať aj deťom a mladým ľuďom, ale taktiež aj celým rodinám na také prekonávanie traumy, keďže vojenský konflikt v Sýrii trvá už sedem rokov.“
Pavol Hudák: „Medzinárodná Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej cirkvi pomohla Sýrii už za sedem rokov sumou viac ako dvadsaťpäť miliónov eur.“


[Hore]
--------------------------------------

Požehnanie kaplnky Lurdskej Panny Márie v Dolných Štitároch

Rádio Lumen

Pri príležitosti obecných dní v Dolných Štitároch sa splnila túžba mnohých veriacich. Po slávnostnej svätej omši nitriansky biskup Viliam Judák požehnal kaplnku Lurdskej Panny Márie. Vybudovala ju obec prosiac tak Pannu Máriu o ochranu pre rodiny, uzdravenie pre chorých, či silu pre trpiacich. Na slávnosti sa zúčastnili okrem miestnych veriacich aj hostia z družobných obcí zo Slovenska a Maďarska.

[Hore]
--------------------------------------

Dobrovoľníci P18 ušetrili organizátorom 75-tisíc eur

Rádio Lumen

Dobrovoľníci národného stretnutia mládeže P18 ušetrili organizátorom okolo sedemdesiatpäťtisíc eur. Približne toľko by stála ich práca, ak by za ňu dostali finančnú odmenu. Suma predstavuje približne pätinu celkového rozpočtu podujatia. Mladí i skôr narodení dobrovoľníci odpracovali zadarmo spolu zhruba dvadsaťsedemtisíc hodín. O hladký priebeh sa zaslúžili napríklad službou pri registrácii, upratovaní, či informovaní. Spolu ich vypomáhalo viac ako päťsto. Najväčší záujem bol na východnom Slovensku, no niekoľko dobrovoľníkov prišlo aj z Českej republiky. Informuje Ján Heriban, redaktor: „Ušetrená suma peňazí vyplýva zo štatistiky organizátorov, ktorú vypracovali po skončení podujatia. Ako koordinovali dobrovoľníkov ešte pred začiatkom stretnutia, rekapituluje Michal Lipiak z komunikačného tímu P18.“
Michal Lipiak, člen komunikačného tímu P18: „Každý dobrovoľník si mal možnosť vybrať jednu z troch skupín. Prioritne sme vyberali dobrovoľníkov, ktorí si pri tých prvých skupinách mali svoju prvú službu, mohli si vybrať jednu z vyše dvadsiatich piatich možností.“
Ján Heriban: „Počas prípravného týždňa až do začiatku hlavného programu prišlo do Prešova postupne päťsto pomocníkov. Každý z nich musel mať minimálne sedemnásť rokov, dobrovoľnícku prax, či odborné znalosti, ak si ich jeho funkcia vyžadovala. Opäť Michal Lipiak.“
Michal Lipiak: „Najväčší počet dobrovoľníkov, nejaká tretina z tej päťstovky pochádzala z košickej arcidiecézy, boli to rozličné farnosti, spoločenstvá, hnutia, organizácie, ktoré sa venujú mladým ľuďom, viacej mladí prišli aj z Čiech pomáhať, ktorí už poznajú tieto podujatia, keďže sa tam konajú každých päť rokov. Veľmi veľa mladých prišlo priamo aj z dejiska konania P18 z Prešova.“
Ján Heriban: „Pomocnú dobrovoľnícku ruku ponúkli okrem mladých aj rehoľníci a starší laici. Prišli z celého Slovenska a niektorí aj so skúsenosťami z predošlých národných, či svetových stretnutí.“
Dobrovoľníčka: „Tretíkrát som zapojená do prípravy. Prvýkrát to bolo v Ružomberku R13, potom Poprad P15 a teraz do tretice P18.“
Dobrovoľník: „Služba je obeta a keďže som už troška k tomu pričuchol pred dvomi rokmi na svetovom stretnutí mládeže so Svätým otcom, tak teraz si chcem vyskúšať tú prípravu.“
Ján Heriban: „Na P18 spustili organizátori oficiálnu slovenskú prípravu na svetové dni mládeže, ktoré budú v januári v Paname.“


[Hore]
--------------------------------------

Prezident odovzdal menovacie dekréty štyrom rektorom vysokých škôl

Rádio Lumen

Prezident Andrej Kiska dnes odovzdal menovacie dekréty štyrom rektorom vysokých škôl. Vo svojom príhovore im poprial veľa energie a úspechov v ich práci pri zvyšovaní kvality pedagogickej, výskumnej a vedeckej činnosti. Rektormi sa stali Samuel Abrahám z bratislavskej Medzinárodnej školy liberálnych štúdií, Vladimír Hiadlovský z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Lucia Kurilovská z Akadémie Policajného zboru v Bratislave, ako aj Jaroslav Demko z Katolíckej univerzity v Ružomberku. Ten svoju funkciu prijal s veľkou pokorou a v očakávaní produktívnej spolupráce so všetkými zložkami univerzity.
Jaroslav Demko, rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku: „V prvom rade taká najzákladnejšia vízia je potvrdiť a tak ukotviť univerzitný charakter univerzity, Katolíckej univerzity, to znamená, aby sme mali čo najviac doktorandských programov, aby sme mali akreditáciu na habilitácie, na inauguráciu. Rozšíriť ponuku študijných programov a tak ako som aj vo svojej, teda vo svojom programe uviedol, aj sa pokúsiť snáď o technické smery, ktoré ukazuje sa, že prax žiada.“
Júlia Kavecká: „Jaroslav Demko bol za kandidáta na rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku zvolený deviateho mája. V tejto funkcii ho o pár dní na to potvrdil aj veľký kancelár univerzity, arcibiskup Bernard Bober. Funkcie rektora sa ujme na obdobie štyroch rokov dvadsiateho siedmeho augusta.“


[Hore]
--------------------------------------

Letná akadémia mladých v augustiniánskom kláštore v Košiciach

Rádio Lumen

V augustiniánskom kláštore v Košiciach sa uskutočnila letná akadémia mladých. Zorganizovalo ju centrum pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta ako svoj nový projekt. Skupina vybraných mladých stredoškolákov mala možnosť zakúsiť chvíle intelektuálno-duchovnej formácie vo forme letného kempu zameraného na tému Hľadanie. Okrem prednášok, chvíle rekreácie a modlitby a pestrého spoločenského programu, navštívili účastníci známy archeologický areál v Nižnej Myšli a absolvovali výklad o symbolike východnej liturgie.

[Hore]
--------------------------------------

Pápež ocenil "rozhodné" kroky čilských biskupov vo vyšetrovaní zneužívania

postoj.sk

Pápež František ocenil v pondelok opatrenia, ktoré plánujú podniknúť čilskí biskupi v záujme pomoci s vyšetrovaním podozrení z pohlavného zneužívania, ktoré šokovali rímskokatolícku cirkev v Čile.
Informuje o tom agentúra Reuters.
Medzi plánované opatrenia čilských biskupov patrí dosiahnutie dohody s vyšetrovateľmi o plynulej výmene informácií. Pápež v liste adresovanom čilskej cirkvi napísal, že kroky podniknuté minulý týždeň na konkláve boli "realistické a konkrétne". Zároveň vyjadril presvedčenie, že opatrenia povedú k "rozhodujúcim" rozdielom. Pápežov list zverejnili médiá v pondelok, píše Reuters.
Po týždeň trvajúcom konkláve požiadali čilskí biskupi o odpustenie a v piatkovom vyhlásení uviedli, že zlyhali v pomoci a v spojení s obeťami "závažných hriechov a nespravodlivosti", ktorej sa dopustili kňazi a duchovní.
Čilskí vyšetrovatelia preverujú hlásenia o pohlavnom zneužívaní biskupmi, ako aj ďalšími duchovnými a laickými zamestnancami, ktoré prichádzali od roku 2000. Niektoré z týchto prípadov však siahajú až do 60. rokov 20. storočia.
Podľa údajov zverejnených na tlačovej konferencii v hlavnom meste Santiago sa vyšetrovanie týka 158 príslušníkov cirkvi, obetí v ňom vystupuje 266 - z toho je 178 detí a tínedžerov, 31 dospelých a 57 osôb nezisteného veku.
Vyšetrovatelia minulý týždeň uviedli, že vyzvali vládu v Santiagu, aby oficiálne požiadali Vatikán o informácie o deviatich čilských duchovných a laických zamestnancoch miestnej cirkvi, ktorých obviňujú z pohlavného zneužívania detí. TASR


[Hore]
--------------------------------------

Cirkev zúri: Pobúrila ich šteklivá kampaň na podporu cestovného ruchu v Litve

Čas.sk

Predstaviteľov litovského cestovného ruchu kritizuje katolícka cirkev za kampaň so sexuálnym podtónom, ktorá propaguje hlavné mesto Vilnius len pár týždňov pred návštevou pápeža Františka.
Terčom kritiky je plagát ženy ležiacej v zjavne slastnom okamihu na mape Európy a "stískajúcej v ruke Litvu". "Vilnius, bod G Európy," píše sa na plagáte. "Nikto nevie, kde je, ale keď ho nájdete, je to úžasné".
Litovský premiér Saulius Skvernelis uviedol v utorok, že kampaň neprekračuje žiadne medze, aj keď jej načasovanie je "dosť zvláštne" pred pápežovou návštevou v pobaltských republikách v dňoch 22.-25. septembra. František odštartuje turné práve v Litve, kde majú katolíci väčšinu.
Litovskí kňazi sa predtým vyjadrili, že plagát využíva "ženskú sexualitu na reklamu" a podsúva "zlé myšlienky" o Vilniuse. Kampaň sa má spustiť vo štvrtok, dodáva agentúra AP.


[Hore]
--------------------------------------

Tetovaní stredovekí pútnici

Týždeň

Na ulici svätého Juraja v Jeruzaleme sa nachádza skutočne neobvyklý obchod - tetovacie štúdio. Nevyžiadala si ho najnovšia móda, je to rodinný podnik, ktorý na konci 19. storočia založil Jirius Razzouk, koptský tatér pôvodom z Egypta.
.razzoukovci sú asi najznámejšou rodinou, ktorá sa venuje starobylému remeslu kresťanských pútnických tetovaní. Tabuľa nad vchodom obchodu hrdo hlása, že história podniku siaha až do 14. storočia. Predkovia súčasného majiteľa Wassima Razzouka, tetovali nielen kresťanov z Egypta, Sýrie a Arménska, ale azda aj križiakov.
Až do dvadsiateho storočia bolo tetovanie v západnom svete doménou námorníkov, väzňov a zločincov. Málokto by si túto prax spojil s kresťanstvom, no vo východných cirkvách majú náboženské tetovania dlhú históriu, ktorú možno vysledovať až do antiky. Najstaršie zmienky o kresťanoch, ktorí sa nechávali tetovať znakom kríža, pochádzajú zo začiatku 5. storočia. Životopisci biskupa Porfýria z Gazy (347 - 420) napríklad spomínajú troch chlapcov vo veku 6 -7 rokov, ktorých svätec zachránil po páde do studne. Chlapci, členovia malej kresťanskej komunity spolunažívajúcej vtedy v Gaze s početnejšou komunitou pohanov, mali na svojich telách vytetované tri červené kríže - na čele, na ruke a na ramene. Kresťanov, ktorí nechávali svoje deti tetovať znakom kríža, spomínajú aj iní autori: Prokópius z Gazy či Teofilakt Simmokatta.
Podľa historikov mali kresťanské tetovania zrejme dva základné významy. Na miestach, kde kresťanské komunity žili po boku iných náboženstiev, slúžilo tetovanie kríža ako znak: odlišoval ich od moslimov a židov. Koptskí kresťania, ktorí tvoria zhruba 5 až 10 percent egyptskej populácie, si ešte aj dnes nechávajú s hrdosťou tetovať kríž na vnútornú stranu zápästia. Niekedy nechávajú tetovať aj deti od veku jedného roka. V Etiópii je zas bežnou praxou dať si vytetovať kríž na čelo.
Iný význam, ktorý sa pripisoval tetovaniam, súvisel s ich údajnou ochrannou funkciou. Podobne ako amulety, ktorých používanie medzi kresťanmi na Blízkom východe v staroveku a stredoveku je hojne doložené, tetovania náboženských symbolov či mien svätcov a anjelov, mali priniesť špeciálnu ochranu týchto patrónov. Archeológovia napríklad našli tetovanie s menom Michal a krížom na vnútornej strane stehna ženy zo 7. storočia v Sudáne, ktorej telo bolo náhodou mumifikované.
Tetovanie mohlo byť i znakom zbožnosti a odovzdania sa Bohu. Vantike boli totiž asi najvýznamnejšou skupinou označenou tetovaním či vypáleným znakom otroci, ktorých sa dalo vďaka takej značke ľahko rozpoznať ako majetok toho alebo onoho vlastníka. Kresťania dali tejto praxi vlastný význam, keď sa niektorí z nich začali tetovaniami označovať ako majetok Ježiša Krista. Istý Klementiánus musel počas 5. storočia trpko oľutovať, že si na stehno nechal vytetovať na znak svojej oddanosti ,,Manichejec, učeník Ježiša Krista", pretože ho to podľa kronikára Viktora zVity odhalilo ako manichejca, keď túto náboženskú skupinu prenasledovali Vandali v severnej Afrike.
V neskoršej dobe vznikla prax nechať sa tetovať počas náboženských pútí a na sviatky významných svätcov. Vkoptskom prostredí na to tatéri požívali drevené razidlá, ktoré zobrazovali svätcov s ich atribútmi či scény z kresťanskej tradície. Tatér najprv naniesol atrament na drevoryt a otlačil ho ako razidlo na kožu na mieste, kde si to zákazník prial. Nanesený obraz potom použil ako vodidlo pre tetovaciu ihlu. O tom, že tatéri ponúkajúci špeciálne pútnické tetovania pôsobili aj v Jeruzaleme, vieme z denníkov európskych pútnikov do Svätej zeme, ktorí zaznamenali tento exotický zvyk východných kresťanov. V roku 1697 počas veľkonočnej návštevy Jeruzalema anglický pastor Henry Maundrell pozoroval skupinu východných kresťanov, ktorí pred absolvovaním pobožností najprv zamierili k miestnemu tatérovi, aby svoju púť zvečnili v podobe takzvaného jeruzalemského kríža. Ten je jedným z populárnych motívov, odznakom pútnikov aj v modernom štúdiu Razzoukovcov. Aj v 21. storočí používajú Razzoukovci rovnakú metódu, akú opísal aj Maundrell, len ručné vpichovanie atramentu vymenili za modernú elektrickú ihlu.
Prvotný postoj západných kresťanov k východnej tradícii tetovania počas krížových výprav bol odmietavý. Bola to prax východných cirkví, ktoré predstavitelia tej západnej pokladali za schizmatické. Cirkevní predstavitelia sa na tetovanie pozerali s nedôverou, prípadne ho považovali za doklad kacírstva. Jakub z Vitry, ktorý pri návšteve Egypta v prvej polovici 13. storočia stretol etiópskych kresťanov s krížmi vytetovanými na čele, netušil ako tetovania vznikajú. Veril, že znak vzniká vypaľovaním počas kacírskeho rituálu ,,krst ohňom". Napriek varovaniam kléru je však pravdepodobné, že niektorým križiakom sa myšlienka pamiatky na návštevu Jeruzalema musela pozdávať a jedno či dve tetovania si so sebou odniesli nazad do Európy.
Dnes si v salóne Razzoukovcov nechávajú vyhotoviť tetovanie nielen koptskí a arménski kresťania, ale aj pútnici z Európy či Ameriky. Vďaka novej vlne záujmu o tetovania navyše dnes čoraz väčšiu časť klientely v ich obchode tvoria turisti, ktorí neprišli do Jeruzalema ako pútnici, ale takí, čo si len chcú zo svojich ciest odniesť tradičné koptské tetovanie ako suvenír.
Autor: evina Steinová, medievalistka.


[Hore]
--------------------------------------

Búrlivák

Plus 7 dní

Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku! - hotoval sa Andrej Hlinka
Sedemnásteho augusta 1938 vyšlo mimoriadne vydanie ľudáckeho denníka Slovák. Titulnú stranu zaberala veľká podobizeň Andreja Hlinku a text: ,,Do ťažkého smútku oblieka sa slovenský národ. Čierne zástavy vejú nad slovenskou krajinou. Hlboko sklonení pod ťarchou bolesti, ale odovzdaní do vôle Božej hlásime všetkým verným Slovákom a Slovenkám pod Tatrami vo všetkých dieloch sveta, hlásime celému svetu: Vodca slovenského národa Andrej Hlinka dobojoval svoj veľký boj. Dobojoval ho víťazne. Na kolená kľaká slovenský národ, k modlitbe sa spínajú jeho ruky: Tebe, Bože, žil, v Tebe umieral, prijmi Ho milostive. A neopusť Hlinkov národ."
Desaťtisíce smútiacich: Väčší pohreb Slovensko nezažilo. Poslednú rozlúčku s kňazom búrlivákom a kontroverzným politikom stanovili na nedeľu 21. augusta. No už od štvrtka začali do Ružomberka prichádzať ľudia zo všetkých kútov republiky. Mnohí nocovali pod holým nebom. Štátna železničná spoločnosť od 18. do 23. augusta dokonca znížila cenu cestovného na polovicu.
Na niekoľkohodinovom ceremoniáli sa zúčastnili aj vtedajšie politické špičky. Predseda vlády ČSR Milan Hodža, podpredseda Národného zhromaždenia Jozef Sivák, prvý splnomocnený minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár, Hlinkov nástupca na čele strany Jozef Tiso a mnohí ďalší.
Zosnulého najskôr uložili do krypty na ružomberskom cintoríne a po vyše roku zabalzamované telo preniesli do mauzólea v blízkosti ružomberského kostola, kde bolo až do roku 1945. Pred koncom vojny ho pre obavy z možného poškodenia premiestnili do krypty v Dóme svätého Martina v Bratislave, kde ho svedkovia videli ešte v roku 1949. Ďalšie osudy pozostatkov sú zahalené tajomstvom. Iní svedkovia potvrdili, že v roku 1967 bola v krypte už len prázdna sklenená rakva.
Kto, kedy, prečo a kam odviezol telo Andreja Hlinku, je napriek pátraniu na Slovensku i v cudzine stále neznáme. Podľa informácií historičky Aleny Bartlovej, ktorá napísala o Hlinkovi knihu, telo z Dómu svätého Martina údajne odniesli ešte v päťdesiatych rokoch traja kňazi. Ukryli ho vraj niekde v okolí Bratislavy.
Z kňaza politikom: Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej ako siedme z deviatich detí v rodine liptovského pltníka. Na matkino prianie išiel študovať za kňaza. Po vysviacke v roku 1889 pôsobil príležitostne na rôznych miestach Spišskej diecézy a v roku 1892 sa stal farárom v Liptovských Sliačoch. Jeho farníkov však viac priťahovala krčma ako kostol a uprednostňovali pohárik pred kázňami. Vedel, že sám to nezmení, preto si zavolal na pomoc troch misionárov z Moravy. Dokázali malý zázrak. Sedemsto ľudí vstúpilo do spolku striezlivosti prisľúbiac, že viac v živote do krčmy nevstúpia.
Posilnený úspechom sa začal ešte väčšmi venovať osvetovej činnosti, bojoval proti úžere, písal do novín, zakladal gazdovské podporné spolky i čitateľské krúžky a búril proti pomaďarčovaniu Slovákov. To ho napokon priviedlo do politiky.
Z obyčajného dedinského farára sa vďaka rečníckemu talentu a schopnostiam získať si masy vypracoval až na lídra a hlavného ideológa najsilnejšej slovenskej strany v medzivojnovom období. Cesta na tento piedestál však nebola jednoduchá. Podstúpil na nej okrem chvíľ slávy chvíle perzekúcií a väznenia. No nikdy sa nevzdal svojich myšlienok.
Nezlomný burič: Za svoje protimaďarské vystúpenia si Hlinka už ako dvadsaťpäťročný vyslúžil pozornosť uhorských úradov a cirkevnej vrchnosti. No aj obyčajných ľudí, ktorí stáli za ním.
Za to, že napriek nesúhlasu biskupa Párvaya verejne podporoval v parlamentných voľbách slovenského kandidáta Vavra Šrobára, ho suspendovali. Biskup v liste pápežovi označil Hlinku za kacíra, rebela a revolucionára, ktorý popudzuje ľud na podpaľačstvo a krviprelievanie.
Ani svetské inštitúcie nezaháľali. V júni 1906 ho zatkli a za údajné poburovanie Slovákov proti Maďarom postavili pred súd. Hlinka sa však nedal. ,,Mňa nepremeníte! Mňa nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!" vyhlásil na súde, ktorý mu naparil dva roky žalára. Hlinka sa odvolal a rozsudok nadobudol právoplatnosť v novembri 1907.
Odcestoval zatiaľ do Viedne, kde sa snažil zapojiť do svojho sporu s biskupom tamojšiu pápežskú nunciatúru. Vatikán napokon biskupa Párvaya nepodporil. Potom Hlinka odišiel do Prahy, kde ho nadšene privítali českí a moravskí vlastenci, ktorým prednášal o utrpení Slovákov v Uhorsku.
Tragické udalosti z 27. októbra 1907 v jeho rodnej obci zviditeľnili Hlinku aj v zahraničí. Černovčania chceli, aby ich nový kostol vysvätil on. Vrchnosť bola inej mienky. Výsledok - streľba do veriacich, pätnásť mŕtvych a takmer stovka ranených. Hlinkovo meno sa dostalo do povedomia európskej verejnosti.
Po návrate z väzenia sa Hlinka opäť pustil do politickej činnosti a v júli 1913 sa postavil na čelo Slovenskej ľudovej strany. Veľa vody s ňou však nestihol namútiť, lebo prvá svetová vojna politický život v monarchii ochromila.
Opäť v nemilosti: Koniec vojny znamenal koniec monarchie. Vtedy odznel Hlinkov asi najznámejší výrok. Dvadsiateho štvrtého mája 1918 na porade v Martine, kde sa diskutovalo o budúcom vývoji slovenského národa, povedal: ,,Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť."
Hlinka do konca života hlásal, že spolužitie Čechov a Slovákov v jednom štáte je tým najlepším riešením pre obe strany. Súčasne však tvrdo a nekompromisne trval na autonómii Slovenska v rámci Československej republiky. Vo vedení nového štátu však nenachádzal pre svoju myšlienku ani trochu pochopenia.
A tak pri jeho povahe búrliváka, ktorý rád provokoval svojich politických súperov, sa čoskoro opäť ocitol v nemilosti, ba i za mrežami. Za to, že s falošnými dokladmi odcestoval v októbri 1919 na mierovú konferenciu do Paríža, kde žiadal, aby bola podľa znenia Pittsburskej dohody umožnená autonómia Slovenska, si vyslúžil označenie vlastizradcu a uväznenie v Mírove. V rozhovore s americkým diplomatom Stephenom Bonsalom neskôr povedal, že násilnícki Česi nám za niekoľko rokov spoločného štátu spôsobili viac trápenia ako Maďari za tisíc rokov. ,,Teraz vieme, že extra Hungariam non est vita (Mimo Uhorska niet pre nás života). Pamätajte si tieto slová, čas ukáže ich správnosť."
Do Ružomberka sa Andrej Hlinka vrátil až po amnestii prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka koncom apríla roku 1920. Už o rok Hlinka a jeho poslanci opäť vystúpili v parlamente s požiadavkou autonómie. A potom znovu v roku 1930. To už ľudová strana niesla jeho meno a bola čoraz radikálnejšia. Tak ako vyjadrenia jej vodcu: ,,Ja nie som len Andrej Hlinka, ale som tiež národ!"
Hitler vzorom: Podľa vzoru fašistických strán súhlasil Hlinka so založením rodobrany, polovojenských oddielov, ktoré neskôr, už po jeho smrti, dostali jeho meno - Hlinkova garda. Jej príslušníci sa smutne preslávili najmä počas deportácií Židov zo Slovenska a zverstvami pri potláčaní Slovenského národného povstania. Za to však Hlinka zodpovednosť neniesol, hoci mu to často pripisujú. Z rovnakého dôvodu nemal nič spoločné s Hlinkovou mládežou, napodobeninou nemeckej Hitlerjugend.
Na druhej strane, diktátorské metódy mu určite neboli vzdialené a nemecký nacistický vodca sa mu páčil až tak, že na protestnej demonštrácii v Teplej v roku 1936 sa k nemu prirovnal: ,,Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku!" O tom, že to myslel vážne, najlepšie svedčí fakt, že už v septembri 1936 prijala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) za vlastné totalitné usporiadanie spoločnosti a nastolila heslo - Jeden národ, jedna strana, jeden vodca. Na zjazde vtedy vyhlásil: ,,Ako má Taliansko Mussoliniho a Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku."
Sebavedomie mu však nechýbalo ani predtým. Ani diktátorské maniere. Keď československá vláda v roku 1933 nechcela, aby rečnil na manifestácii pri príležitosti 1 100. výročia postavenia Pribinovho kostola v Nitre, povedal: ,,Budem hovoriť v Nitre tam a vtedy, kde a kedy si to národ bude žiadať odo mňa. Ktokoľvek sa postaví proti tomu, okúsi našu slovenskú päsť." Hovoril, že Slovensko bude mať v budúcnosti svoj snem, svoju vlastnú administratívu, svoje súdy a slovenčina bude jediným používaným jazykom v školách a v spoločenskom živote.
Posledné vystúpenie: Hoci v politicky búrlivom lete 1938 už takmer sedemdesiatštyriročného Hlinku veľmi sužovala vážna choroba obličiek, rozhodol sa zúčastniť na veľkých oslavách 20. výročia Pittsburskej dohody v Bratislave, kde opäť odznela požiadavka autonómie. Naplnenia svojho celoživotného sna a jej vyhlásenia 6. októbra 1938 sa však nedožil. Dvadsiateho prvého júla previezli umierajúceho Andreja Hlinku vlakom z Bratislavy do Ružomberka, kde pred 80 rokmi, 16. augusta 1938, krátko pred polnocou zomrel.
RASTISLAV UHLÁR
----
Kontroverzný
Osobnosť Andreja Hlinku ľudí stále rozdeľuje. Napriek tomu je jeho busta v slovenskom parlamente a prezident každoročne udeľuje Rad Andreja Hlinku občanom, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o vznik Slovenskej republiky. Stalo sa tak na základe zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku, za ktorý v roku 2007 hlasovalo 94 poslancov. Podľa prieskumov verejnej mienky so zákonom súhlasila len štvrtina občanov Slovenska.


[Hore]
--------------------------------------




(c) TK KBS 2003-2019