Monitoring médií zo dňa 11.07.2018

- Trump nominoval tvrdého konzervatívca (Denník N)
- V rozprávke najlepšie! (Pravda)
- Vaše správanie je odporné, mali by ste sa hnusiť sami sebe (SME)
- Emeritný pápež Benedikt XVI. sa stále venuje teologickej činnosti (Rádio Lumen)
- Pápežská nadácia pomáha trpiacim kresťanom po celom svete (Rádio Lumen)
- Dni Božej milosti v Marianke (Rádio Lumen)
- Odpustová slávnosť v zaniknutej obci Zvala (Rádio Lumen)
- Zbierka školských potrieb v Košiciach (Rádio Lumen)
- Medzinárodný dohovor o právach rodiny (Rádio Lumen)
- Sporný zákaz hazardu v Bratislave sa dostane na Najvyšší súd (Rádio Lumen)
- Ako excentrický prezident sužuje katolícku krajinu (postoj.sk)
- Rozdelená spoločnosť? (úvaha o potrebe viesť dialóg) (Týždeň)
- Hrôzy osmičiek pre cirkev: „Bojujeme len proti vysokej hierarchii.“ (dalito.sk)
- ANALÝZA M. KOPCSAYA: Žaloba na Havrana a hra na bohov (teraz.sk)





Trump nominoval tvrdého konzervatívca

Denník N

Po zverejnení Trumpovej nominácie na Najvyšší súd – Bretta Kavanaugha – je reálne, že sa Najvyšší súd USA vychýli ešte viac v prospech konzervatívcov
Americký prezident Donald Trump oznámil meno sudcu, ktorého nominuje na pozíciu v najvyššom súde.„Je mojou cťou a privilégiom nominovať sudcu Bretta Kavanaugha na Najvyšší súd USA. V Amerike nie je nikto, kto by bol na túto pozíciu kvalifikovanejší a kto by si ju viac zaslúžil. Brett Kavanaugh je jedným z najlepších a najbystrejších právnikov našej doby. Má bezchybné referencie, neprekonateľnú kvalifikáciu a dokázanú oddanosť spravodlivosti,“ povedal Trump. Meno posledného deviateho sudcu najdôležitejšieho súdu v USA sa s napätím očakávalo po tom, čo odchod do dôchodku ohlásil dlhoročný sudca, 81-ročný Anthony Kennedy. Ten bol počas svojho 30-ročného pôsobenia považovaný za ideologicky nevyhraneného sudcu, ktorý sa často priklonil aj k liberálnejších verdiktom v citlivých veciach, ako boli potraty či práva LGBT. Jeho hlas bol často jazýčkom na váhach v 9-člennom najvyššom súde, kde sú štyria liberálnejší a štyria konzervatívnejší sudcovia.
BUSHOV PORADCA
To sa s príchodom Kavanaugha môže zmeniť. Je silným kresťanom, navštevoval jezuitskú strednú školu. Vyštudoval právo na University of Yale a neskôr pracoval pre právnika a neskôr federálneho sudcu Kennetha Starra. Podľa neho je pomenovaná Starrova správa, ktorá opisuje intímny vzťah bývalého prezidenta Billa Clintona a stážistky Moniky Lewinskej. Kavanaugh v 90. rokoch pracoval aj pre Anthonyho Kennedyho, ktorého má na najvyššom súde nahradiť. V roku 2000 sa stal členom predvolebného štábu Georgea Busha ml. Bol odporcom opätovného prepočítavania hlasov na Floride. Najvyšší súd zastavil tento spor a Bush sa stal prezidentom. Po víťazných voľbách pracoval Kavanaugh v Bushovej vláde ako právnik, neskôr sa stal jeho poradcom a tajomníkom štábu. Od roku 2006 pôsobí ako sudca odvolacieho súdu federálneho obdvodu hlavného mesta Washington. „Pán prezident, ďakujem vám. V priebehu tohto procesu som bol priamym svedkom vášho uznania mimoriadne dôležitej úlohy amerického súdnictva. Doteraz žiaden iný prezident sa nerozprával tak podrobne, respektíve nerozprával s toľkými ľuďmi z viacerých zázemí, aby sa usiloval získať informácie o nominácii na najvyšší súd. Som vám vďačný a poctený vašou dôverou,“ povedal Kavanaugh po zverejnení oficiálnej nominácie.
PROTI POTRATOM A LGBT
Kavanaugh v roku 2009 v časopise Minnesota Law Review obhajoval to, aby americkí prezidenti boli v čase vykonávania funkcie oslobodení od kriminálneho vyšetrovania a súdnych procesov. Podľa niektorých analytikov to mohlo Kavanaughovi pomôcť k nominácii, keďže je pravdepodobné, že najvyšší súd sa bude zaoberať aj vyšetrovaním ruského zasahovania do amerických prezidentských volieb v roku 2016. Ešte striktnejšie názory má v citlivých otázkach, ako napríklad manželstvá párov rovnakého pohlavia či interrupcie, ktorých je odporcom. Je priaznivcom doslovného výkladu americkej ústavy, čo by mohol byť problém pre odporcov držania strelných zbraní. Fanúšikovia ich držby sa totiž odvolávajú práve na explicitný výklad ústavného práva, ktorý ju dovoľuje na sebaobranu.
POST NA DESAŤROČIA
Trumpovho kandidáta ešte musí jednoduchou väčšinou schváliť 100-členný senát. V ňom síce majú republikáni väčšinu, ale keďže republikánsky senátor John McCain sa pre chorobu zasadnutí niekoľko mesiacov nezúčastňuje, nie je výsledok hlasovania jasný. Ide o veľa, pretože najvyšší súd je najvyššou inštanciou pri sporných zákonoch medzi federálnymi štátmi a vládou. Rozhoduje o takých otázkach, ako sú potraty, trest smrti, imigračná politika, rasová diskriminácia. Deviati členovia tohto orgánu majú funkciu celoživotne. Vzhľadom na relatívne nízky vek by Kavanaugh mohol byť na tomto poste desaťročia. Kavanaughova prítomnosť by politickú orientáciu celého súdu pravdepodobne posunula doprava, keďže konzervatívni sudcovia budú mať väčšinu 5:4.
TOMÁŠ KOLÁR
PROFIL
Brett Kavanaugh (53)
Vyštudoval právo na University of Yale. Pracoval pre právnika a neskôr federálneho sudcu Kennetha Starra. V roku 2000 sa stal členom predvolebného štábu Georgea Busha ml. Od roku 2006 bol sudcom odvolacieho súdu federálneho obdvodu hlavného mesta Washington.


[Hore]
--------------------------------------

V rozprávke najlepšie!

Pravda

Všade zle, v rozprávke najlepšie! Keď Pán chodil po svete s trinástimi apoštolmi, zrazu im uprostred putovania po krajine došiel chlieb. Pán im riekol: „Nájdite si každý nejaký kameň." Všetci apoštoli si našli poriadne balvany, iba Peter zodvihol taký maličký, malilinkatý kamienok. Pokračovali v putovaní, všetci obťažkaní nákladom, okrem Petra, ktorému sa kráčalo ľahko. Prišli do jednej krajiny, hľadali miesto, kde by mohli kúpiť nejaký chlieb, ale nikde nič. „Tak", povedal Pán, „premením tieto kamene na chlieb." Tak aj urobil a všetci zrazu mali v rukách obrovské pecné chleba, ale Peter, ktorý niesol malý kamienok, našiel v dlani iba kúsok striedky a cítil, že mu trhá srdce. „Pane, a ja, ako sa mám najesť?" „Ach, braček, prečo, prečo si si vzal iba taký kamienok? Ty máš malý kamienok, oni veľké chleby!" Pokračovali v putovaní a Pán znovu povedal, aby sa každý zohol po kameň. Vtedy si Peter, mudrlant, naložil na chrbát balvanisko, ktorý ledva niesol, a tak kráčal, horko-ťažko sa vliekol, zatiaľ čo ostatní pútnici si veselo vykračovali s ich neveľkými kameňmi. A tu Pán povedal apoštolom: „Chlapci, trochu si s Petrom zašpásujeme."
Prišli do jedného mesta, kde sa to len tak hemžilo pekárňami a vo všetkých sa práve dopekal chlieb. Apoštoli odhodili svoje kamene. Potom prišiel svätý Peter, ktorý ledva vliekol svoje balvanisko, a keď videl hojnosť chleba, zalomcovala ním taká zlosť, že mu na chlieb prešla chuť. To bola jedna z rozprávok, ktoré zozbieral Italo Calvino. Takmer vo všetkých svätý Peter ťahá za kratší koniec. On je ja, je my. Páči sa mi, ako si Ježiš chce zažartovať. Aj s nami všetkými zavše akoby niekto žartoval! Trápime sa, potíme, vlečúc balvan, ktorý nás napokon ani nenakŕmi, všetko naše trápenie často vyjde nazmar alebo na posmech! Alebo aj naopak, maličkosti sú dôležité. Vždy, a aj naopak, aj malé šutríky, aj balvany, maličké aj nevýrazné, z toho sa skladá náš život. Aj po slovenských vŕškoch a chatrčiach chodili svätý Peter s Pánom, naše slovenské rozprávania sú však troche iné. Možno vážnejšie. V Taliansku hocikde svätý Peter vystupuje ako niekto, kto niečo vyparatí, ostatní sa na ňom smejú, ešte aj Ježiš si z neho uťahuje... Krajina a prostredie svedčia o jemnom, starobylom vkuse. Krajina je v oboch prípadoch nevľúdna, nehostinná, zaprášená, stromy strážia rieky, prepchatá chudobnými ľuďmi. Nečudo, že takmer všetci v rozprávkach, tuším kdekoľvek na svete, by ju radšej vymenili, a seba si predstavujú niekde v knižnici, v štukovanom výklenku či alkovni. Vždy si predstavujú bohatstvo, len bohatstvo si nikdy nepredstavuje ich... Nauč nás radovať sa z maličkostí! Takmer vo všetkých prípadoch! A vôbec, nebuďme prieberčiví. Dvor s chudákmi vždy rátal. Krátke jednoduché, veľmi jemne do puku sa rozvíjajúce a rozvité vety. Podmet, prísudok, prípadne dáky predmet. Dáky dobrý skutok. Rozprávky blúdia, a ten, čo ich prečíta, im v každom okamihu rozumie... Autor: Veronika Šikulová


[Hore]
--------------------------------------

Vaše správanie je odporné, mali by ste sa hnusiť sami sebe

SME

Film o prevýchove homosexuálov v táboroch kresťanskej terapie zaujal mladé publikum.
KARLOVE VARY. Prečo som lesba? Asi preto, že som od detstva veľa športovala. Pozerala som s otcom každý večer futbal, drukovala jeho obľúbenému tímu. Alebo som si len pomýlila lásku s obdivom. Myslela som si, že som sa zaľúbila do spolužiačky, a pritom som len chcela byť taká úžasná ako ona. Na niektorých miestach v Spojených štátoch vznikli kresťanské tábory, kde sa mladí homosexuáli spovedajú cirkevným autoritám a podstupujú terapiu s odvážnym cieľom. Nájsť dôvod svojho dekadentného správania a zbaviť sa svojej túžby po sexe s rovnakým pohlavím.
Homosexualita neexistuje
Základ je uvedomiť si, že homosexualita neexistuje. Existuje len hriech, do ktorého sa nepozorní mladí ľudia namočia, ak si neuvedomujú širšie súvislosti svojej úchylky. Aj reverendom sa to stáva, tiež chodili do gay klubov, ale kolegovia im prišli na pomoc a dnes môžu ísť príkladom. Americká režisérka Desiree Akhavan síce kresťanské liečenie neabsolvovala, ale v 90. rokoch prešla procesom coming outu. Vo filme Prevýchova Cameron Postovej rozpráva o tom, aké bolestivé to môže v tínedžerskom veku byť. Vedúci tábora mladých „učeníkov“ nebijú, fyzicky im neubližujú. Len sa ich snažia presvedčiť, že ich správanie je odporné a že by sa mali hnusiť sami sebe.
Boli chvíle keď pochybovali
Hlavná hrdinka Cameron Post je niekedy náchylná tomu aj uveriť. Na kresťanskú terapiu nešla dobrovoľne. Rodičov už nemala, rozhodla za ňu teta a zhrození rodičia spolužiačky, s ktorou ju prichytili. V tábore sa stretla s tínedžermi, ktorí pochádzali z rôznych prostredí, sociálnych, náboženských aj etnických, v zásade však mali všetci niečo spoločné. Boli slušne vychovaní, citliví, krehkí. Neverili, že z ich sexuálnej orientácie ich niečo vylieči, na to boli príliš inteligentní, ale boli chvíle, keď o sebe predsa len pochybovali a rozmýšľali, či by sa učeniu nemali poddať.
Terapia na smiech
Na festivale v Sundance získal film Prevýchova Cameron Postovej Cenu poroty. Hrali ho aj na festivale v Karlových Varoch, kde sa stal hitom mladého publika. Režisérka Desiree Akhavan vystihla zraniteľnosť mladých bytostí, ich svet nakrútila s nehou. Predstavila ich ako zdravé bytosti, ktoré majú ohromnú silu. Cítia terapeutický efekt priateľstva, povzbudzuje ich, keď vedia, že nie sú sami. Napriek tomu trpia tým, že sú autoritami citovo týraní a musia ticho bojovať, aby touto traumou neboli poznačení na celý život. Dnes už mnoho kresťanských táborov s týmto cieľom v Spojených štátoch zaniklo, napokon, toto je príbeh zo začiatku 90. rokoch. Niektoré však ešte zostali. Povzbudivé je, ako mladé české publikum reagovalo, keď sa na film na festivalovom plátne pozeralo. Neprepadlo depresii. Citlivo reagovalo na boj, ktorý zvádzala Cameron, ale na terapeutických metódach sa už veselo smialo. Kristína Kúdelová


[Hore]
--------------------------------------

Emeritný pápež Benedikt XVI. sa stále venuje teologickej činnosti

Rádio Lumen

Emeritný pápež Benedikt XVI. sa ešte stále venuje teologickej činnosti. Najnovšie číslo medzinárodného teologického časopisu Communio prináša jeho príspevok na tému kresťansko-židovského dialógu. V článku Milosrdenstvo a povolanie bez nárekov sa Benedikt XVI zaoberá prehĺbením obsahu dokumentu, publikovaného v roku 2015 komisiou Svätej stolice pre náboženské vzťahy so židovstvom. Ponúka zamyslenie o pokoncilovom zrušení takzvanej teórie nahradenia a o koncepte nikdy nezrušenej zmluvy. Úvod k článku napísal predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov, kardinál Kurt Koch. Benedikt XVI. sa domnieva, že dve tézy, že Izrael nie je nahradený cirkvou a že zmluva nikdy nebola zrušená, sú vo všeobecnosti správne, i keď v mnohých ohľadoch nie sú dostatočne presné a potrebujú ďalšiu kritickú reflexiu.

[Hore]
--------------------------------------

Pápežská nadácia pomáha trpiacim kresťanom po celom svete

Rádio Lumen

Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej cirkvi v minulom roku prijala dary za takmer 125 miliónov eur. Nadácia, ktorá má od minulého roka svoju kanceláriu aj na Slovensku, podporila vďaka týmto peniazom viac ako 5300 projektov v sto štyridsiatich deviatich krajinách sveta. Pápežská nadácia u nás známa ako Kirche in Not sa dlhodobo snaží využívať finančné prostriedky čo najefektívnejšie. V súlade s týmto predsavzatím použila viac ako osemdesiat percent finančných prostriedkov priamo na výdavky spojené so svojím poslaním. Dôkazom, že potreby sú veľké je aj to, že pápežská nadácia musela v minulom roku odmietnuť každý štvrtý projekt. Viac povie redaktor Pavol Hudák: „Diela Pápežskej nadácie ACN - Pomoc trpiacej cirkvi podporilo viac ako štyristotisíc súkromných darcov. Nadácia má kancelárie v dvadsiatich troch krajinách. Riaditeľka tej slovenskej Martina Hatoková hovorí, že pápežská nadácia podporila stavebné práce, pomohla utečencom, podporila kňazov, misionárov, či kontemplatívne rády, ale aj tlač publikácií a kresťanské masmédiá.“
Martina Hatoková, Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej cirkvi Slovensko: „Vďaka Bohu sme mohli podporiť 1212 stavebných projektov. Je to podpora a rekonštrukcia kaplniek, kostolov, katedrál, rôznych cirkevných inštitúcií a budov. Vďaka všetkým našim darcom a dobrodincom už aj zo Slovenska sme mohli darovať milión päťstoštyritisíc omšových milodarov, čiže sme podporili na svete každého desiateho kňaza.“
Pavol Hudák: „Martina Hatoková dodáva, že pápežská nadácia asi tretinou peňazí podporila projekty v Afrike.“
Martina Hatoková: „Je to potom Blízky východ, to je 21 percent celého nášho finančného objemu, potom je to Ázia, Latinská Amerika, krajiny strednej a východnej Európy a potom všetko ostatné. Teší nás, že sme mohli podporiť viac ako trinásťtisíc bohoslovcov, mohli sme toho roku darovať 424 áut, 257 motocyklov, 429 bicyklov, 4 nákladné autá, tri autobusy a tri člny.“
Pavol Hudák: „Pápežská nadácia pomáha trpiacim kresťanom po celom svete už viac ako sedemdesiat rokov. Centrálu má v Nemecku.“
Martina Hatoková: „V nemeckom Königsteine. Celkovo záštitu preberá Svätý otec. Naším prezidentom je kardinál Mauro Piacenza.“
Pavol Hudák: „Pápežská nadácia si dáva každý rok svoje informácie o hospodárení potvrdiť aj jednou z najväčších audítorských spoločností na svete.“


[Hore]
--------------------------------------

Dni Božej milosti v Marianke

Rádio Lumen

Načerpať Božiu milosť a posilniť sa vo viere. Aj z týchto dôvodov prichádzajú veriaci do Marianky na deň Božej milosti. V bazilike narodenia Panny Márie je pre nich každý mesiac pripravený duchovný program s adoráciou, svätou omšou, či modlitbou za uzdravenie duše i tela. Dni božej milosti inicioval pred niekoľkými rokmi kňaz Ivan Barus, terajší správca farnosti Dojč na Záhorí. Z rozhovorov a spovedí totiž zistil, že mnohí ľudia potrebujú okrem sviatostí aj osobitné duchovné sprevádzanie v boji so zlými duchmi. Pokračuje Ján Heriban: „Ľuďom, ktorí prežívajú zranenia alebo sú pod vplyvom mimoriadneho pôsobenia zlého, veľmi pomáha Božia milosť. Otec Ivan Barus hovorí, že ho o tom presviedča každodenná pastoračná prax. Dni Božej milosti majú podľa neho veriacim pomôcť, aby v boji s pokušeniami vydržali.“
Ivan Barus, kňaz: „Vidím, že Pán to začal veľmi žehnať, lebo naozaj požehnal ako aj počet tých ľudí, ktorý prichádza a vidím, že veľmi veľmi potrebujú Božiu pomoc. Keby ju nemali, tak viem, že napríklad majú silnejšie pokušenia, upadnú do hlbších vecí.“
Ján Heriban: „Včera veriaci osobitne prosili o uzdravenie schopnosti milovať. Ivan Barus pripomína, že celé naše náboženstvo je založené na láske k Bohu a blížnym. Preto ak nemilujeme, nemôžeme žiť svoju vieru.“
Ivan Barus: „U svätých, čo som sa dočítal, tak všetko, celý náš život je natoľko hodnotný, nakoľko sme milovali Boha a blížneho. Svätý ... ten povedal, že je zbytočná každá jedna hodina môjho života, keby som nemiloval Boha a blížneho. No a preto tá dnešná téma, lebo myslím, že toto je najnosnejšie kvôli tomu, aby sme raz získali nebo.“
Ján Heriban: „Obnoviť svoj vzťah k Bohu a prosiť ho o pomoc, prišli na známe pútnické miesto aj Gabriela a Adriana.“
Gabriela: „Viacej krát sme boli. Akonáhle môžeme, tak prídeme, hoci nebývame v Bratislave.“
Adriana: „Aj samotný páter Ivan je svedectvo, že naozaj Boh žije. Aj všetko to od neho preberáme potom. A nás to inšpiruje.“
Ján Heriban: „V Marianke sa pravidelne konajú aj otvorené duchovné obnovy, ktoré vedie tiež otec Barus. Najbližšia bude cez víkend dvadsiateho a dvadsiateho druhého júla s témou Ako zvládať konflikty a útoky vo vzťahoch a na pracoviskách.“


[Hore]
--------------------------------------

Odpustová slávnosť v zaniknutej obci Zvala

Rádio Lumen

Rodáci zo Stariny sa stretli na odpustovej slávnosti v zaniknutej obci Zvala na mieste pôvodného murovaného chrámu, zasväteného svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi. Archijejerskú svätú liturgiu slávil vladyka Milan Chautur, košický eparcha a rodák z Veľkej Poľany spolu s kňazmi z okolitých farností. Vladyka vyzdvihol životný príbeh apoštola Petra, ktorý aj napriek tomu, že Ježiša zaprel, svedčil o ňom až dokonca svojho života mučeníckou smrťou. Prítomným veriacim pripomenul aj významné výročia päťdesiat rokov od obnovenia cirkvi od chvíle, kedy prebrali pôvodný chrám, stojaci vo Zvale naspäť do svojich rúk gréckokatolíci, ktorí počas rokov prenasledovania tiež svedčili o svojej viere, na čele s blahoslavenými biskupmi a mučeníkmi. Po archijerejskej liturgii nasledovalo krátke poďakovanie rodákov vladykovi za jeho prítomnosť počas stretnutí, pri ktorých vysluhuje sviatosť zmierenia, slávi liturgie a trávi s nimi čas. Stretnutie zakončila modlitba panychídy za už zosnulých rodákov.

[Hore]
--------------------------------------

Zbierka školských potrieb v Košiciach

Rádio Lumen

Všetko, čo môžu deti v škole pri štúdiu využiť, môžete odovzdať počas celého leta do zbierky školských potrieb. Tú vyhlásila Slovenská katolícka charita v spolupráci s Arcidiecéznou charitou Košice. Hovorí jej riaditeľ Cyril Korpesio:
„Hovorilo sa niekedy o tom, že najohrozenejšou skupinou sú dôchodcovia, dnes to už nie je pravda. Ak si chce mladá rodina založiť svoju rodinu a mať deti, tak je obrovský problém, ak sú obidvaja nezamestnaní, alebo aj obaja pracujú a majú minimálnu mzdu. To je veľmi ťažké. To, keď prijímam ľudí do roboty, tak mi mnohí odchádzajú po polroku, po roku, a povedia, že pán riaditeľ, neviem s takýmto platom vyžiť.“
Redaktorka:
„Vyzbierané veci poputujú rôznym prijímateľom.“
Cyril Korpesio:
„Naša stredná vrstva je tým zdvíhaním minimálnej mzdy zlikvidovaná. Už sú len viac-menej chudobní a ešte chudobnejší, a potom sú tí bohatí a bohatší. Tá stredná vrstva, ktorá bola niekedy pred pätnástimi, možno aj pred desiatimi rokmi taká silnejšia, tá postupne vymizla. Ľudia radšej odchádzajú do zahraničia, ako by tu mali živnostníčiť, alebo živoríčiť.“
Redaktorka:
„Pomôcky môžete odovzdať okrem Krízového centra pre matky s deťmi aj v Domove pokojnej staroby na Južnej triede v Košiciach a v špecializovanej sociálnej poradni na Bočnej ulici. Vlani sa podarilo vyzbierať viac ako 13-tisíc kusov školských pomôcok.“


[Hore]
--------------------------------------

Medzinárodný dohovor o právach rodiny

Rádio Lumen

V Bruseli dnes predstavili medzinárodný dohovor o právach rodiny. Mal by byť akýmsi protipólom proti kontroverznému Istanbulskému dohovoru. Vysvetľuje europoslanec Branislav Škripek z európskeho kresťanského politického hnutia.
Branislav Škripek, poslanec Európskeho parlamentu: „Som veľmi rád, že ponúkame správny a univerzálny politický text a záleží na tom, aby sme znovu dôkladne definovali, čo znamená rodina a aby sme nedovoľovali, aby tento pojem bol prekrúcaný do akýchkoľvek podôb, pretože takýchto politických ponúk dnes prichádza stále viac a stáva sa akousi módou, že politici definujú kultúrne, etické a morálne normy v politických dokumentoch a legislatívnych dokumentoch. Je teda dôležité, aby sme mali takúto konvenciu, takýto dohovor o právach rodiny, ktorá môže krajinám pomôcť definovať a ochraňovať manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy.“
Lucia Pálešová: „Branislav Škripek upozornil, že existuje veľký tlak na predefinovanie pojmu manželstvo, čo sa mnohí politici snažia presadiť aj cez kontroverzné dokumenty ako napríklad Istanbulský dohovor.“
Branislav Škripek: „Aj v ňom existuje skutočne toxická ideológia, ktorá vlastne zabraňuje mnohým vládam členských štátov, aby Istanbulský dohovor o boji voči násiliu na ženách vlastne aby ho podporili. Dostávame sa do takej ťažkej dilemy. Bojovať proti násiliu voči ženám, podporiť ten dokument, ale zároveň nedobrovoľne podporovať myšlienky, ktoré sú v prudkom protiklade voči našim presvedčeniam, voči našej viere a princípom, ale zároveň keď to nepodporíme, tak budeme nazývaní šovinistami, bigoťákmi, alebo nepriateľmi žien.“


[Hore]
--------------------------------------

Sporný zákaz hazardu v Bratislave sa dostane na Najvyšší súd

Rádio Lumen

Sporný zákaz hazardu v Bratislave sa dostane na Najvyšší súd. Potvrdil to primátor mesta Ivo Nesrovnal. Radnica už dostala písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu, ktorý zákaz hazardu zrušil. Primátor informoval petičný výbor, že mesto podá voči rozsudku sťažnosť. Starostovia mestských častí, ako aj pracovná skupina mestských poslancov postup schválili. Rovnako sa na krok mesta pozerá aj iniciatíva Zastavme hazard. Asociácia zábavy a hier očakáva, že najvyšší súd len potvrdí verdikt krajského. Informuje Ján Heriban: „Uznesenie krajského súdu pôsobí podľa primátora Nesrovnala účelovo a jeho odôvodnenia sú všeobecné, bez opory v zákone. Mesto preto podá kasačnú sťažnosť so svojimi argumentmi a požiada Najvyšší súd, aby rozhodol do pol roka.“
Ivo Nesrovnal, primátor Bratislavy: „Musíme robiť procesy tak, ako ich pozná zákon, uripravuje zákon a mesto postupuje zákonným spôsobom. Informoval som členov v petičnom výbore o obsahu toho rozhodnutia, ktorý sme dostali a hovorili sme o spoločnom postupe, ako budeme postupovať ďalej a jedným z týchto krokov je samozrejme kasačná sťažnosť.“
Ján Heriban: „Postup mesta víta aj iniciatíva Zastavme hazard. Peter Beňa za ňu dodáva, že v celom procese sú nejasnosti.“
Peter Beňa, iniciatíva Zastavme hazard: „Bolo veľmi zaujímavé, že samotný krajský súd úplne preformuloval vlastne samotnú sťažnosť prokuratúry, čiže je tam veľmi veľa otáznikov v samotnom rozsudku. Čiže je určite opodstatnené, aby sa mesto sťažovalo.“
Ján Heriban: „V to, že zákaz herní na území hlavného mesta zostane zrušený, verí Asociácia zábavy a hier. Hovorkyňa Dominika Lukáčová považuje konanie primátora Nesrovnala za lacnú kampaň pred voľbami.“
Dominika Lukáčová, hovorkyňa Asociácie zábavy a hier: „Ja neviem, čo pán primátor ešte chce. Prehral všetko, čo mohol. Upozornila ho na to prokuratúra, prehral súd a ešte stále tvrdí, že on ide niečo robiť a bojovať v tejto veci. Jeho možnosti sú už nulové.“
Ján Heriban: „Primátor Nesrovnal sa s členmi petičného výboru stretne ešte raz a to pred samotným podaním sťažnosti. Zároveň potvrdil, že mesto využije všetky právne prostriedky, aby zákaz hazardu ostal platný. O prípadnom ďalšom postupe bude mesto informovať po skončení súdneho konania.“


[Hore]
--------------------------------------

Ako excentrický prezident sužuje katolícku krajinu

postoj.sk

Tisícky mŕtvych vo vojne s drogovými kartelmi, stanné právo na moslimskom ostrove, podpora antikoncepcie a homosexuálnych zväzkov, urážky na adresu Obamu aj pápeža. Toto všetko stihol počas dvoch rokov v úrade filipínsky prezident Rodrigo Duterte.
Stalo sa to pred dvoma rokmi na jeseň. Nový filipínsky prezident Rodrigo Duterte sa vracal zo svojho východoázijského turné, počas ktorého dourážal amerických predstaviteľov a deklaroval svoj obdiv k Číne.
„Počas letu z Tokia do Manily všetci spali a chrápali, kým ja som pozoroval oblohu,“ vrátil sa prezident po prílete do domoviny k nevšednému zážitku. „V tom som začul hlas, ktorý mi vravel: ,Ak neskončíš so svojím hrubým vyjadrovaním, zničím toto lietadlo.´ Na to som sa spýtal: ,Kto si?´ A hlas: ,Samozrejme, že som to ja, Boh.´ Tak som mu teda sľúbil, že viac sa už tak vyjadrovať nebudem,“ šokoval Duterte svojou mystickou skúsenosťou.
Ale bez žartu – ak by Boží hlas svojského prezidenta skutočne napomenul, až také prekvapivé by to nebolo. Duterte totiž neváhal pápeža Františka nazvať bastardom a filipínskych biskupov označiť za pokrytcov.
Svojím štipľavým slovníkom však mieril aj na iné strany – bývalého amerického prezidenta Baracka Obamu označil za sukinho syna a na kritiku zo strany Európskeho parlamentu reagoval vztýčeným prostredníkom.
Sám seba síce počastoval tiež – prirovnal sa k Hitlerovi – ale v tom pozitívnom zmysle. Áno, aj to je podľa Duterteho možné.
„Hitler zmasakroval tri milióny židov, my máme tri milióny závislých od drog... Bol by som šťastný, ak by sa podarilo ich zmasakrovať,“ reagoval Duterte na kritiku USA, EÚ aj filipínskej cirkvi za neriadený, ale o to krvavejší boj proti dílerom drog a ich obetiam.
Európe zároveň nezabudol vytknúť, že zatiaľ čo jemu vytýkajú pár tisícok obetí boja proti drogovej kriminalite, pred dverami starého kontinentu hnije mnohonásobne vyšší počet utečencov.
Boh je hlupák
Kým pred dvoma rokmi sa Dutertemu podľa jeho slov Boh prihováral, dnes už preňho neexistuje.
Koncom júna sa počas jedného z verejných príhovorov, ktoré si užíva ako málokto, pustil do nasledujúcej teologickej úvahy – ako mohol Boh stvoriť Adama a Evu a potom ich nechať padnúť do hriechu, ktoré zničilo ich život v raji? Duterteho záver? Boh je hlúpy.
Na kritiku, ktoré vyvolali jeho slová, reagoval sebevlastným spôsobom – ak mu nejaký človek dokáže existenciu Boha, napríklad nejakým rukolapným svedectvom potvrdzujúcim, že sa s ním rozprával, tak odstúpi z funkcie.
Americký prezident Donald Trump a "filipínsky Trump", ako niektorí prezývajú Rodriga Duterteho pre jeho nevypočítateľné správanie. Foto - TASR/AP
Krkolomné obraty o 180 stupňov nie sú pre Duterteho ničím nezvyčajným – kým minulý rok bol preňho severokórejský vodca Kim Čong-un bláznom, maniakom a, áno, sukiným synom, dnes je preňho – idolom, ktorý ho v mnohom inšpiruje.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že 73-ročný Duterte je len jednou z vtipných, ale v podstate neškodných postavičiek na svetovej politickej scéne. Tisícky obetí krvavej drogovej vojny, ale aj rastúce napätie vo vzťahu s vidieckym obyvateľstvom, moslimami, politickou opozíciou či väčšinovou katolíckou cirkvou ukazujú, že v stomiliónovej ázijskej krajine sa deje čosi vážne.
Šerif prezidentom
Duterte je vo veľkej politike v podstate nováčikom. Do prezidentských volieb, ktoré v máji 2016 nečakane vyhral, vstupoval ako dlhoročný starosta štvrtého najväčšieho filipínskeho mesta Davao. Mesta, ktoré trpelo vysokou kriminalitou, ktorú sa Dutertemu podarilo výrazne znížiť.
Prezidentské voľby mu vyhral jeho imidž nekompromisného šerifa, ktorý ide za svojim cieľom doslova cez mŕtvoly. Filipínčanom nesľuboval ekonomické zázraky, ale bezpečnosť. Zabralo to – vo voľbách získal takmer dvakrát toľko hlasov ako jeho hlavný súper, bývalý minister vnútra Mar Roxas.
Otvorenú vojnu vyhlásil najmä drogovým kartelom, ktoré dlhodobo trápia krajinu. Do boja proti ním nasadil nielen oficiálne bezpečnostné zložky, ale použil aj recept, ktorý sa mu osvedčil v Davau – ozbrojené paramilície.
Ich príslušníci, neraz z radov kriminálnych živlov, dostávajú za zabitie dílera drog 10-tisíc až 15-tisíc pesos (190 – 285 eur) a za zabitie narkomana 5-tisíc pesos (95 eur). Žiadny súdny proces, dokazovanie viny či neviny, smrť priamo na ulici. Premotivovaní pouliční „lovci lebiek“ usilujúci sa o čo najvyšší zárobok tak majú na svedomí nielen mŕtvych dílerov a narkomanov, ale aj tisícky nevinných osôb. Niektoré údaje zo začiatku tohto roka hovoria až o ôsmich tisíckach, vrátane žien či detí.
Šerif Duterte však ukázal svoje svaly aj inde. Podarilo sa mu napríklad presadiť znovuzavedenie trestu smrti, pričom sa zastrájal, že nebude mať problém nechať popravovať kriminálnikov hoci aj každý deň.
Prečítajte si aj Ako sa v katolíckej krajine zakoreňuje Islamský štát
Po minuloročnom útoku niekoľkých stoviek džihádistov na 200-tisícové mesto Marawi na ostrove Mindanao, po ktorom nasledovali niekoľkomesačné krvavé boje s filipínskou armádou, vyhlásil Duterte na ostrove výnimočný stav, ktorý predĺžil až do konca roka.
Situácia je delikátna tým, že Mindanao je domovom väčšiny z päťpercentnej populácie filipínskych moslimov. Od roku 1989 majú síce zabezpečenú čiastočnú autonómiu, prevažne v oblasti vzdelávania a kultúry, no dlhodobo požadujú viac.
Časť obyvateľov sa síce zradikalizovala a pridala sa ku ozbrojeným skupinám, z ktorých niektoré začali paktovať s Islamským štátom a snívať o kalifáte, ale väčšina dala počas útoku džihádistov jasne najavo, že tieto plány odmieta. Napríklad aj pomocou miestnej kresťanskej menšine, ktorá bola ako prvá na muške džihádistov.
Konanie moslimského obyvateľstva ocenil aj 80-ročný filipínsky kardinál Orlando Quevedo a zároveň podporil ich volanie po rozsiahlejšej autonómii. Namiesto nej však moslimovia na ostrove Mindanao dostali od Duterteho výnimočný stav.
Duterte sa verejne pochválil aj tým, že v rámci boja s organizovaným zločinom osobne zastrelil niekoľkých zločincov. Foto - TASR/AP
Napriek všetkému vie „tvrďas“ Duterte ukázať aj svoju láskavú tvár. Napríklad smerom k LGBTI komunite, ktorú vyzval, aby nominovala svojho zástupcu, ktorý sa bude spolupodieľať na príprave zákona umožňujúceho uzatvárať homosexuálne zväzky.
Svoje sociálne cítenie demonštroval aj tým, že šiestim miliónom žien z najchudobnejších vrstiev garantoval bezplatný prístup k antikoncepcii. Zákon, ktorý podpísal, „priznáva filipínskym ženám právo slobodne a zodpovedne rozhodnúť o počte svojich detí“.
Zákon, ktorý inicioval ešte Duterteho predchodca Benigno Aquino, síce katolícka cirkev napadla na najvyššom súde, ten však zrušil len tú časť, ktorá súkromným a cirkevným nemocniciam prikazovala informovať ženy nielen o možnostiach predchádzania, ale aj ukončenia tehotenstva. Teda o potratoch.
Od novej legislatívy si Duterte sľubuje zníženie priemernej natality z 1,7 na 1,4 dieťaťa a zníženie miery chudoby z 22 na 14 percent v roku 2022, kedy sa skončí jeho šesťročné funkčné obdobie.
Okrem toho sa usiluje aj o rozsiahlu reformu ústavy, čo vyvoláva veľké obavy z ďalšieho upevňovania Duterteho moci a posilňovania jeho právomocí. Dobre vie, že stihnúť to potrebuje čo najskôr, kým jeho podpora napriek všetkému stále dosahuje závratné čísla.
Kňazi chcú zbrane
Neprehliadnuteľnou skutočnosťou je, že medzi zabitými v posledných mesiacoch pribúdajú kňazi a pastori. Filipíny sú pritom najväčšou ázijskou katolíckou krajinou – ku katolicizmus sa hlási viac ako 80 percent a ku všetkým kresťanským cirkvám viac ako 90 percent obyvateľstva.
V decembri 2017 na filipínskom ostrove Luzon zabili 72-ročného kňaza Marcelita Paeza, ktorý bol miestnym koordinátorom tzv. vidieckych misionárov – kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa angažujú v službe chudobnému obyvateľstvu na vidieku a obrane ich práv najmä pred ťažobnými spoločnosťami usilujúcimi sa o ich pôdu.
Len deň predtým sa kňazovi podarilo dostať z väzenia aktivistu za práva roľníkov, ktorý si za mrežami odsedel niekoľko mesiacov po tom, čo ho obvinili z napojenia na Novú ľudovú armádu, ozbrojené krídlo filipínskych komunistov. Duterte sa s nimi najprv pokúšal vyjednať ukončenie dlhotrvajúceho ozbrojeného konfliktu, ale po obnovených ozbrojených zrážkach rokovania ukončil a armáde nariadil komunistických povstalcov vyhladiť.
Na tom by nebolo nič až tak zlého, napokon aj USA považujú filipínskych komunistických povstalcov za teroristickú organizáciu, keby Duterte nezačal nálepkou komunista označovať aj roľníkov brániacich svoje pozemky. Z kňazov, ktorí stoja na ich strane, sa tak stali nepriateľské osoby – pre vládu aj pre ťažobné spoločnosti.
Demonštrant sa snaží udrieť veľkú figurínu hlavy filipínskeho prezidenta Rodriga Duterteho počas protestu v Manile. Foto - TASR/AP
Okrem kňaza Paeza bol zastrelený aj 57-ročný protestantský pastor Lovelito Quinones, 37-ročný katolícky kňaz Mark Ventura a naposledy 44-ročný kňaz Richmond Nilo.
Práve Venturova vražda má viacero podobností so zabitím Paeza – rovnako aj on pôsobil na ostrove Luzon a bránil práva drobných roľníkov pred ťažobnými spoločnosťami. Zastrelili ho bezprostredne po doslúžení nedeľnej omše.
Reakciou na tieto vraždy je aj skutočnosť, že už približne 250 kňazov a pastorov prejavilo záujem o vydanie zbrojného pasu, proti čomu sa stavajú miestni biskupi.
Prezident Filipínskej biskupskej konferencie Romulo Valles pripomenul, že kňazi pri výkone svojej služby vždy čelili nebezpečenstvu smrti a namiesto ozbrojovania majú byť pripravení darovať za Krista a svojich blížnych aj vlastný život.
Práve od Vallesa sa očakávalo, že sa mu podarí Dutertemu dohovoriť, aby scivilizoval štýl svojej vlády, ktorú už niektorí pripodobňujú k diktatúre Ferdinanda Marcosa v 60. – 80. rokoch minulého storočia. Arcibiskup Valles totiž stojí na čele arcidiecézy Davao, kde bol Duterte 18 rokov starostom. Jeho úsilie však bolo neúspešné.
Predseda filipínskych biskupov sa spolieha už len na pomoc zhora, preto na budúci týždeň vyhlásil dni modlitieb a pôstu za tých, ktorí sa rúhajú Božiemu menu a vraždami sa previňujú proti spravodlivosti. Aj keď nikoho priamo nemenoval, každému je jasné, na koho tým myslel.
Možno zhora znova zaznie výstražný hlas. Autor: Imrich Gazda


[Hore]
--------------------------------------

Rozdelená spoločnosť? (úvaha o potrebe viesť dialóg)

Týždeň

Sme rozdelená spoločnosť. No a? Spoločnosť taká bola vždy. Vždy tu bolo nejaké Ja, Ty, My a Oni. Niekde sa ňou však vinie aj ozajstná frontová línia. Kadiaľ presne?
Andrej Bán
Slovensko zajtra? Iba pánboh vie, aké bude. Niečo už o ňom ale azda vieme; vieme, aké bolo a aké je dnes.
Petr Havlík sa vo svojom texte Volební program ANO pýta na to, o čom sníva ulica, keď práve nespí: „Sníva o zdanení cirkevných reštitúcií, sníva o vysokých plotoch proti imaginárnym vojnovým utečencom, sníva o zvyšovaní penzií, miezd, sníva o výstavbe futbalových štadiónov, sníva o nových hokejových halách a skokanských mostíkoch, sníva o lacných potravinách v akciách supermarketov, sníva o lacnej dovolenke v Chorvátsku, sníva o dobrej krkovičke na víkendové grilovanie, sníva o tom, aby susedovi zdochla koza, lebo vraj podvádza s EET, sníva o rehabilitácii normalizačných rokov, keď sa žilo tak akosi akože fajn, sníva o politike bez politiky a manažérskom vedení štátu, sníva o potrestaní všetkých neprajníkov a večných kverulantov, ktorí dokola melú o nejakej demokracii a slobode.“
No, milý Peter, ulica je aj tá „kaviarenská“ na Václaváku a inde v Česku, alebo aj tá „za slušné Slovensko“ v mnohých slovenských mestách. Hovorím o občanoch a občianskej spoločnosti, o ľuďoch, ktorí obhajujú svoje predstavy o demokracii a štáte neanonymne a nahlas. Otrepávať im o hlavu, že nevyhrali voľby, je nefér.
Teraz iný text. Peter Leponi v Denníku N píše: „Už celé desaťročie postupne dávkovaná bezohľadnosť a pažravosť, ktoré ako kyselina kvapka po kvapke rozožiera vieru človeka v to najzákladnejšie slušné konanie, nielenže nekončia, ale naopak, gradujú do výšok, o ktorých sme si mysleli, že sme hádam predsa už len prekonali. Články, ktoré opisujú dianie v našom štáte (je ešte vôbec náš?), sú ako dýka, ktorá neprestáva rezať do živého. Slovensko má za sebou niekoľko vzácnych momentov, ktoré na chvíľu poskytli pocit, že predsa je len šanca zvrátiť dianie v krajine. To, čo však nasledovalo, myslím, predstihlo všetky obavy. Riadenie štátu sa nevrátilo do koľají, ktoré by mohli aspoň vzdialene pripomínať slušnú spoločnosť, práve naopak.“
Našťastie, aj Peter Leponi a jemu podobní sú národ, štát a krajina. Ich hlasy nerozhodovali, nerozhodujú a nebudú rozhodovať o výsledkoch volieb, pretože nesľubujú „chlieb a hry“. Oni vlastne ani nerozdeľujú spoločnosť, sú „iba“ jej intelektom.
„Narastá neistota zo zajtrajška a čoraz viac ľudí netuší, ktorá bije. A hajzli sa radujú.“ Ďalej, M. Z. (zo súkromnej korešpondencie): „Veľmi cítim, ako sa postupne za posledné roky vytráca ľudskosť, napríklad spomedzi nás, ktorí pracujeme ako vyučujúci na VŠ. Už sa neberieme ako kolegovia ochotní spolupracovať a rešpektovať si plody svojej práce, ale najmä ako konkurenti, ktorí sa pred vzájomnou spoluprácou uzatvárajú a medzi katedrami stavajú skôr nepreniknuteľné ‚ploty‘ než dvere a priechody...“ Podobne to vníma (podľa slov Zuzany Piussi) na FAMU aj jej manžel, pedagóg a režisér Vít Janeček, a tak sa rozhodli (s podporou Státního fondu kinematografie) natočiť spoločensko-kritický dokument Univerzity a svoboda s podtitulom Akademický svět je krutější než byznys.
Čosi už o biznise viem. Áno, je krutý a na rozdiel od akademického sveta sa v ňom platí „natvrdo“, občas aj životom. To, čo majú tieto a ďalšie svety spoločné, je zápas o moc a profit. V akých-takých hraniciach férovosti sa tento zápas odohráva vďaka spoločným alebo vynúteným pravidlám. Pravidlám morálky!
***
V čase, keď som dával tento text dohromady, prebehla médiami udalosť, ktorá v médiách príliš nezarezonovala. Stručne a jasne: partia konšpirátorov, dezinformátorov, milovníkov Putina a podobných ľudí (to je môj názor, oni sa tak necítia), vrátane veľvyslanca Slovenskej republiky Petra Weissa sa priživila na vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Z bľabotania sa však za istých okolností stáva rev, ktorý dokáže nepríjemne rozkmitať atmosféru v spoločnosti. Zväčša vtedy, keď si ešte nájde charizmatických lídrov. Napríklad, „otec zakladateľ“, expremiér a exprezident Václav Klaus sa tiež pokúsil rozvíriť stojaté vody (tu alebo tu). Ani tentoraz to nebudem komentovať. Václav Klaus je známy negatívnym postojom k EÚ, liberálnej demokracii, „pražskej kaviarni“, „k tým, ktorí nedokážu vyhrať voľby“, vrátane neziskových organizácií. Ak mám veriť verejným zdrojom, je aj agentom prokremeľských záujmov v Česku a v Európe (pozri napríklad tu). Opakujem: reč je o prokremeľských záujmoch, lebo samotní občania Ruskej federácie si naše sympatie zaslúžia. Veď napokon, nežijú vôbec v „ružovej záhrade“ (na porovnanie života na Slovensku a v Rusku je dobrým príkladom tento text).
Demarkačné línie medzi sympatizantmi rôznych politických vier a politikov sa pomaly stávajú demarkačnými líniami medzi svetmi hodnôt, geopolitických záujmov a konceptov demokracie.
***
Mám sklon veriť téze, že čím viac „plotov“ máme, tým nižšie bude riziko fatálneho konfliktu. Tomáš Radil, ktorý ako štrnásťročný prežil Auschwitz, hovorí o „rozptýlenej“ nenávisti. Keď sa totiž nenávisť sústredí iba na Židov, Rómov či migrantov, pôjde o krk.
„Ľudia, ktorí sú schopní nachádzať inšpiráciu súbežne v buddhizme, judaizme či taoizme, sú prístupnejší vykročiť z ulity v ústrety iným.“ Napokon, v predvojnovom Nemecku si to rozdávali nacisti a Kominterna. V demokratických voľbách ukazovali prieskumy na pomer fifty-fifty. Zvíťazili nacisti – lebo nasadili teror ako prví. V zásade však používali ľudia na oboch stranách frontu rovnaké metódy: disciplínu (Strana má vždy pravdu!), propagandu, násilie na uliciach a čistky vnútri.
Aká je naša situácia v „postmoderne“? Veľa plotov rozložených na tekutých pieskoch. Mnoho výkladov toho istého („fašista“, „novinárska žumpa“, „populizmus“, „vlastizradca“ – tie slová lietajú cez zákopy ako pľuvance). Súbežne narastá neistota zo zajtrajška a čoraz viac ľudí netuší, ktorá bije. A hajzli sa radujú, lebo na takejto pôde sa darí korupcii a organizovanému zločinu.
***
Slovensko zajtra? Iba pánboh vie, aké bude. Niečo už o ňom azda vieme; vieme, aké bolo a aké je dnes. Hovorím „azda“, pretože vnímanie problémov a rizík je príliš pestré – podľa vier (vrátane politických) alebo podľa optík. V zásade sa dá veriť trendom podporeným empíriou, a výzvam, ktoré podľa týchto trendov ohrozujú vývoj a predstavujú aktuálne riziká a šance vývoja.
Výzvy! To sú riziká a cesty ich eliminácie, šance a cesty ich využívania + časové oneskorenia. Napríklad cesta od Mečiara a mečiarizmu k roku 1998 bola dlhá. A napriek tomu je „Slovakia first“. Orbán, Zeman či Trump si na svoju hviezdnu hodinu museli počkať.
A teraz sa už naozaj budem opakovať: Každá demokratická spoločnosť je rozdelená. To iba tá totalitná je ako dobre utesnený tlakový hrniec. Každú demokratickú spoločnosť držia na nohách a v pohybe konflikty. No tlakový hrniec sa tvári nehybne až dovtedy, kým ho pretlak nerozhodí. V dialógoch cez ploty (alebo v obyčajných rozhovoroch) sa hľadajú riešenia problémov alebo sa aspoň uvoľňuje pretlak. Mám pod tým na mysli dialóg vier a argumentov, emócií a rozumu.
„Propaganda a marketing prenikajú každodennosťou.“ Napríklad medzináboženský dialóg je vo verejnom diskurze pomerne frekventovaný jav. Politické ideológie sú rodné sestry náboženských vier, ak odhliadneme od ekonomických a mocenských záujmov politikov, čo býva neraz hlavný motív ich verejného angažovania. K tomu drobná poznámka: začiatkom 90. rokov som bol na jednej küngovskej konferencii o medzináboženskom dialógu v Nemecku (Hans Küng je totiž jedným z protagonistov medzináboženského dialógu). Všetci účastníci, predstavitelia svetových náboženstiev, hovorili o svojej „paradigme“, teda o viere. Boli to paralelné monológy. Küngovské tam bolo to, že spolu sedeli v jednej miestnosti a hovorili medzi sebou navzájom priateľsky!
Nastal medzičasom posun, ktorý by sa dal chápať ako naozajstný dialóg, čiže stieranie demarkačných línií? Naplnil sa sen Hansa Künga o „minime“ globálneho étosu – o kultúre nenásilia?
Asi je to tak, že dialóg naďalej prebieha, no výhradne na rovine intelektuálneho diskurzu. Na praktickej rovine je to problém. Tu ide totiž skôr o reflexiu osobnej skúsenosti. Napríklad môjho priateľa K. P. naštval postoj ultraortodoxného rabína, a tak sa odcudzil inštitúcii, ktorú reprezentoval. Navyše, keď si jeho dcéra vzala za muža moslima, otvorili sa títo konkrétni veriaci oboch náboženstiev sebe navzájom. Píšem o jednom príklade, hoci takých poznám viacero.
Je zrejmé, že tých, ktorí využili „ducha postmodernej doby“ a „poskladali“ si vlastný model spirituality, „vlastného Boha“, ako hlása Ulrich Beck v rovnomennej knihe, je medzi nami dosť. Ak teda existuje čosi ako ozajstný medzináboženský dialóg, potom ho na elementárnej rovine predstavuje zrejme individuálna reflexia. A ľudia, ktorí sú schopní nachádzať inšpiráciu súbežne v buddhizme, judaizme či taoizme, sú prístupnejší vykročiť z ulity v ústrety iným.
A ešte súvislosť s dialógom politických ideológií: pribúdanie takzvaných neštandardných politických strán a politikov, antisystémových voličov, politicky nezakotvených ľudí, „zlá povesť“ politiky, stieranie rozdielov medzi pravicou a ľavicou, renesancia extrémov – toto všetko sú priekopy medzi ideológiami, ktoré sú čoraz plytšie, a odlišnosti elektorátu čoraz výraznejšie. Ľudia si skladajú svoju politickú spiritualitu ad hoc, od volieb k voľbám.
***
Sociologizujúce pohľady na rozdelenú spoločnosť trpia štatistickou nivelizáciou. V demokratickej spoločnosti platí: čo človek, to indivíduum. Napokon, aj ten plný tanier a obsah peňaženky je vždy iný. Pamätám sa napríklad na výrok jedného môjho mimoriadne bohatého známeho, ktorý si odevy kupuje v second-hande a tvrdí, že človek potrebuje pre život iba dve veci. Hádajte ktoré?
A tu sa mi hodí zacitovať z finále môjho nedávneho dialógu s Matejom:
Ja: Slová ako dobro a zlo, pravda a lož... sú zahmlené. Propaganda a marketing prenikajú každodennosťou. Zvnútornená morálka je navigácia touto džungľou. Možno to tak bolo vždy. Žijeme však teraz.
Matej: Stojím nad morálkou…
Ja: Čím sa v živote riadiš? Vo vzťahoch, napríklad? V konaní?
Matej: Tak nejaký kódex som si spravil, ale nazvať to morálkou... človek sa na seba musí pozerať v zrkadle.
„Dialóg medzi kultúrami, ideológiami, náboženstvami, národmi a morálna navigácia sú prevenciou pred nárazom.“ Ja: Čo más v kódexe?
Matej: Niektoré veci sú také banality, že je hanba spomínať ich: nerob druhým, čo nechceš, aby oni robili tebe a opačne, pomáhať, na tom sa azda všetci zhodnú... Ale už menej sa zhodnú na tom, či je lepšie, keď ja prídem o korunu alebo sused o sto, na eutanázii, bohu, potratoch, na tom. či na krajinu majú národ domorodci alebo celý svet a že či to, čo platí pre jedného, má platiť pre všetkých. Kategorických imperatívov sú kvantá. A čo nie je banalita a odlišuje ma to od druhých ľudí, mi zasa aj pohládza ego. A čo ti pohládza ego, nie je žiadna morálka.
Ja: Stará rabínska múdrosť hovorí, že toto je celý Zákon. Ostatné sú iba komentáre. Myslím tým vetu: „Nerob druhým, čo nechceš, aby oni robili tebe.“
***
Takže čo so Slovenskom? Povedal som už, že iba pánboh vie, aké bude zajtra. Námestia (hoci už nie také plné) vzývajú slušné Slovensko, kresťanský aktivista František Mikloško sa spolieha na Prozreteľnosť, evolučný biológ Laco Kováč, naopak, tvrdí, že evolúcia nepustí. V každom prípade medzi týmito dvoma krajnosťami som Ja, Ty, Oni, My. Treba prijať svet taký, aký je, rozdelený, a čeliť jeho výzvam. Je to dobrá stratégia pre prítomnosť. A zajtra? Robiť to isté. Prorokom by som príliš neveril.
***
Dialóg medzi kultúrami, ideológiami, náboženstvami, národmi a morálna navigácia sú prevenciou pred nárazom prirodzene rozdelenej spoločnosti na kritickú hranicu (pretože pestrosť je fajn, pokiaľ sa pohybuje v hraniciach tolerovanej nezhody). Kde je tá kritická hranica? Začína sa tam, kde paľbu slov začínajú suplovať ostré náboje a kde sa platidlom stáva krv.
P.S.: Keď si tento text ešte predtým, ako som ho poslal do redakcie .týždňa, prečítala moja manželka, opýtala sa ma: „Hovoríš o Slovákoch alebo o Čechoch?“ O jedných, o druhých a aj o ďalších, ktorí žijú tu i tam a inde. Všetci sme My, iba každý trochu inak.
Za kritické poznámky k textu ďakujem Jurajovi Kalinovi a Antonovi Vydrovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.fedor Gál


[Hore]
--------------------------------------

Hrôzy osmičiek pre cirkev: „Bojujeme len proti vysokej hierarchii.“

dalito.sk

Je to sedemdesiat rokov od zoficiálnenia proticirkevného boja v Československu (nielen v ňom), ktorý pokračoval ešte štyri desaťročia. Po februári 1948 uchopil moc komunistický režim, ktorý sa prejavil snahou o totálne ovládnutie spoločnosti. Slovenský národ bol vystavený útlaku červenej ideológie, tlačiacej sa k nám zo Sovietskeho zväzu a cez Prahu aj na Slovensko. Jedným z adresátov sa stala cirkev.
„Februárové víťazstvo“ prinieslo priamy dopad na duchovných, veriacich, ich organizácie, školy a spolky, i bežný život cirkví. Uvedomujúc si silný vplyv cirkví sa vládna moc musela angažovať v dohode s nimi, samozrejme tak, aby tým sledovala predovšetkým svoje ciele a záujmy.
A keďže zo všetkých cirkví na Slovensku výrazne najsilnejšia s najväčším vplyvom bola cirkev katolícka, primárny záujem mal štátny aparát o dohodu práve s ňou.
Náboženské otázky mal riešiť Národný front, tvorený z politických strán, ktoré od februára uznali primát komunistickej strany. Ústredný akčný výbor Národného frontu ustanovil Komisiu pre cirkevné a náboženské otázky. Pri každom akčnom výbore boli ustanovení tajomníci. V apríli 1948 sa prvý raz konala samotná konferencia Komisie pre cirkevné a náboženské otázky, na ktorú boli pozvaní niektorí kňazi zo všetkých krajov. Na biskupov sa „zabudlo“. No biskupskí zbor si svoje zastúpenie vynútil. Komisia sa zišla, avšak k žiadnej dohode nedošlo.
Ešte v marci, mesiac po februárovom prevrate, sa konala celoštátna porada katolíckych biskupov z Čiech a Slovenska v Brne, na ktorej sa rozhodli nevydať vyhlásenie o lojalite k novému štátnemu poriadku, o ktoré požiadal nový minister spravodlivosti Dr. Alexej Čepička (zať Klementa Gottwalda) hneď po udalostiach vo februári 1948. V apríli pripravili ordinári memorandum pre komunistickú vládu, ktorého obsahom bolo obmedzovanie základných slobôd cirkvi i samotných veriacich, nespravodlivé zásahy vlády do cirkevných vecí.
ilustračné foto: Richard LiptákKňazi v aktívnej politike
Na výzvu Národného frontu, týkajúcu sa možnosti kandidovania kňazov za poslancov pri nastávajúcich voľbách, odpovedali slovenskí a českí biskupi na porade v máji v Olomouci. Rozhodli sa, že súhlas nedajú. Rehoľníci aj kňazi mali zakázané vstupovať do politických strán, zúčastňovať sa politických akcií, ako aj publikovať politické články bez súhlasu Ordinária. S cirkevnými komisiami mohli o cirkevných otázkach rokovať len „cirkvou poverení zvláštni delegáti“. Niektorí starší kňazi s politickou minulosťou mali záujem vrátiť sa späť do politiky a obracali sa na biskupov so žiadosťou o súhlas ku kandidátke na poslancov.
No samotné biskupské ordinariáty sa usilovali redukovať politickú činnosť svojich duchovných už skoršie. Katolícki biskupi zakázali kňazom v súvislosti s „jednotnou kandidátkou Národného frontu“ akúkoľvek politickú činnosť, no boli aj kňazi, ktorí sa tomuto rozhodnutiu nepodvolil. Alexander Horák ako katolícky kňaz rožňavskej diecézy, podobne ako Jozef Lukačovič, kňaz trnavskej apoštolskej administratúry, pred voľbami agitovali v prospech „kandidátky komunistov a ich verných“. Už ako suspendovaní, v roli štátnych predstaviteľov (A. Horák po voľbách 1948 prijal funkciu povereníka pôšt v Zbore povereníkov; J. Lukačovič bol od marca 1948 povereník v Zbore povereníkov) sa zúčastnili na pohrebe nitrianskeho arcibiskupa Karola Kmeťka v decembri 1948.
V septembri bolo po rozhodnutí slovenských biskupov v kostoloch prečítané memorandum, ktorým československí biskupi reagovali na politiku vedenú voči Rímskokatolíckej cirkvi. Memorandum bolo zaslané vláde a obsahovalo tri časti. Prvá upozorňovala na výčitky, ktoré boli smerované na Rímskokatolícku cirkev pre nevyjadrenie lojality, pričom memorandum vláde pripomínalo prikázanie „dávať Bohu, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárove“. Druhá časť sa zaoberala kňazmi, ktorí boli suspendovaní za svoju politickú aktivitu, a v tretej časti poukazovalo na rokovania medzi štátom a cirkvou.
Zdroj - Katolícke noviny, 1948 Konfiškácia pôdy a jednotné školy Východiskom postoja komunistického režimu nielen v Československu ku katolíckej cirkvi bola ustanovujúca schôdza Informačného byra komunistických strán vo Varšave, v septembri 1947. Katolícka cirkev tu bola označená za reakčnú silu, ktorá prekáža pokroku.
Cieľom komunistických strán bolo zlomiť politický vplyv katolíckej cirkvi. A práve tu sa dohodol krok, smerujúci k tomuto cieľu – konfiškácia cirkevnej pôdy a jej rozdelenie v rámci pozemkovej reformy. Siahnutie na cirkevné majetky následne viedlo k zhoršeniu vzťahov s Vatikánom.
Zdroj - Katolícke noviny, 1947Vládnuca strana pokračovala v spĺňaní svojich predstáv. V apríli školským zákonom sa začala pripravovať cesta pre jednotnú školu, čo zároveň znamenalo koniec pre všetky cirkevné školské inštitúcie. Z tried boli odstránené kríže a súčasne prepustení rehoľní učitelia a profesori.
Ale v tom čase už mala vláda na programe politicky dôležitejšie otázky, týkajúce sa „februárových udalostí“. V marci 1948 prerokovala vláda zákon o jednotnej škole a Ústavodarné valné zhromaždenie ho schválilo. Zákon nadobudol platnosť od 1. septembra 1948. Zaviedol jednotné školstvo, čo znamenalo zánik jestvujúcich cirkevných škôl aj v Čechách. Okrem toho zmenil zaužívaný typ osemročného gymnázia zrušením jeho prvých štyroch ročníkov a zlúčil ich s meštianskymi školami. Samotný školský zákon so sebou priniesol pokles vedomostnej úrovne žiakov.
Zdroj - Katolícke noviny, 1947Drastický komunizmus
Od jesene 1948 štátna moc v snahe dotlačiť cirkvi k dohode začala otvorene používať rôzne formy nátlaku. Bránila vo výkone úradu kňazom, tzv. nežiaducim, neochabovala v snahách úplne zrušiť cirkevné školstvo, začala konfiškovať cirkevný pozemkový majetok, drasticky obmedzila slobodu náboženských prejavov, tlačové možnosti cirkví. Likvidovala organizácie a náboženské spolky, zatýkala a prenasledovala kňazov. Už v apríli 1948 pri pokuse o prechod cez hranice pohraničná stráž zastrelila katolíckeho kňaza Jozefa Rygeľa, ktorý sa pokúšal o útek cez štátne hranice. V Podolínci zatkol príslušník Verejnej bezpečnosti po divadelnom predstavení členov Mariánskej kongregácie režiséra, rehoľného kňaza i redemptoristu v jednej osobe a odviedol ho do väznice.
Zdroj - Archív ÚPN/
Útoky na Cirkev boli vecou premyslenou, takticky dopredu pripravenou, zastrešené frázou: „Bojujeme len proti vysokej hierarchii“. Teda proti biskupom. Už v decembri 1948 vypracovala konferencia biskupov ďalšie memorandum pre prezidenta republiky. Žiadala v ňom okrem ponechania cirkevného školstva a slobody pre katolícku tlač aj zastavenie útokov na Vatikán a na pápeža.
Veľkým úderom pre Katolícku cirkev bola smrť predsedu biskupského zboru, nitrianskeho arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku (december 1948). Smútočný obrad bol aj nakrútený, ale na príkaz Ústredného výboru komunistickej strany sa film nepremietal.
V spoločnosti vládla atmosféra strachu, pocit ohrozenia, a zároveň ilúzia o budovaní novej spoločnosti. V rokoch ktoré nasledovali, začali štátne orgány systematicky sledovať situáciu v jednotlivých cirkvách, s cieľom získať čo najpresnejší prehľad o ich štruktúre, o ich duchovenstve.
Autor: Richard Lipták


[Hore]
--------------------------------------

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Žaloba na Havrana a hra na bohov

teraz.sk

Pred časom predseda SaS Richard Sulík žaloval publicistu a spisovateľa Michala Havrana za to, že ho vo svojom statuse na sociálnej sieti nazval „trápnučkým fašistom“. Neskôr sa stretli v diskusii a aj keď si veľmi neporozumeli, politik nakoniec žalobu stiahol. V princípe sa dá povedať, že ak má niekto na Slovensku problém s tým, čo o ňom v novinách píšu a chce reagovať právnou cestou, vyberá si obvykle jeden z dvoch spôsobov – buď podá občiansku žalobu a prípadne žiada odškodnenie, alebo podá trestné oznámenie pre podozrenie z ohovárania. Havran je však tentokrát, kvôli komentáru v SME “Pošlite Kuffu do cirkusu”, konfrontovaný s niečím úplne iným. Advokátska kancelária Čarnogurský ULC nežaluje autora článku za to, že urazil niekoho konkrétneho – napríklad kňaza Mariána Kuffu. Podala trestné oznámenie vo veci podozrenia z hanobenia národa, rasy a presvedčenia na páchateľa, ktorý napísal predmetný článok a „podpísal sa ako Michal Havran“. Autor vraj hanobí katolícku cirkev, šíri nenávisť voči kresťanstvu a kresťanom. Rozdiel medzi týmito prístupmi je nebotyčný, ak sa smie tento termín použiť bez rizika žaloby. Žalujúci pri vynaložení minimálnej námahy zapojí štátny aparát do vyšetrovania závažného skutku, teda podozrenia z neho. Žalovanému nehrozí pokuta či odškodné, ale rovno basa. A o publicitu je postarané. Preto je takýto spôsob „oponentúry“ voči iným názorom veľmi nešťastným precedensom. Navyše nie je šanca, aby si to obe strany sporu vydiskutovali ako v prvom prípade. O stranách sporu sa vlastne ani nedá hovoriť, keďže vzniká dojem, akoby žalujúcim bola rovno celá kresťanská resp. katolícka obec. Aj preto je dobre, že sa proti trestnému oznámeniu postavili viaceré osobnosti, medzi nimi aj veriaci a duchovní. Aj katolíci (Miro Kocúr) aj evanjelici (Ondrej Prostredník). Nerobia tak z lásky k Havranovi, ale preto, že aj slobodu považujú za posvätnú. A tiež preto, že cirkev by mala byť schopná strpieť kritiku – a to aj v podaní sarkastickom, či výsmešnom. Tým skôr, že príkre slová voči iným skupinám ľudí volí aj samotný Marián Kuffa, ak napríklad prirovnáva homosexuálov k prasatám, ktoré treba referendom zahnať späť do prasačinca. Bývalý minister a kresťanskodemokratický politik Ivan Šimko na sociálnej sieti napísal: „Havran (a za ním mnohí ďalší) by chceli umlčať Kuffu a zasa tí, čo majú radi Kuffu, by chceli umlčať Havrana. Podľa mňa sa budeme musieť vyrovnať s tým, že tu máme aj Havrana aj Kuffu. Čím skôr sa s tým naučíme žiť, tým skôr dokážeme prekonávať konflikty pluralitnej spoločnosti. Alternatívou k tomu je len studená kultúrna vojna, ktorá neprospeje nikomu.“ Celá kauza naozaj odkrýva oveľa všeobecnejší jav, ktorým je neporozumenie medzi konzervatívnou a liberálnejšou časťou spoločnosti. V krajine, kde sa hlási 62 percent populácie ku katolíkom, takmer 6 percent k evanjelikom a necelé 4 percentá predstavujú grékokatolíci, môže mať takéto odcudzenie veľmi negatívne dôsledky. Príčiny pritom treba hľadať na oboch stranách. Presnejšie v ľuďoch na oboch stranách, ktorí sú presvedčení, že ich postoje a hodnoty sú, resp. musia byť postojmi všetkých. Liberáli či neveriaci často na veriacich automaticky (a neraz nevedome) hľadia zvrchu ako na spiatočníkov a tmárov. Ako prízvukovala v rozhovore pre TASR Miriam Lexmann, riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli, veriaci sa v takomto mediálnom i politickom prostredí môžu cítiť vylúčení a preto sú často náchylní hľadať svoj azyl v alternatívnych médiách. A napríklad aj v politických alternatívach ako Putin či Rusko, nech to na prvý pohľad pôsobí akokoľvek nezmyselne a paradoxne.„Liberálom“ – ako sa v konzervatívnych kruhoch nadáva ľuďom neveriacim, či modernejším veriacim – zasa prekáža, ak napríklad katolíci, resp. cirkevné autority pri presadzovaní ochrany života pred narodením nemajú problém spolupracovať s ľuďmi, ktorí si nevážia život po narodení. S ľuďmi, ktorí cynicky popierajú holokaust, alebo dokonca schvaľujú hromadné zabíjanie v plynových komorách. Povedané spolu so signatármi výzvy proti žalobe na Havranov článok: „Ak inštitúcie cirkví len s rozpakmi a rozporuplne reagujú na zneužívanie zložitých etických tém extrémistami, nemôžu sa čudovať, že ich nebezpečný alibizmus niekto pomenuje označeniami, ktoré sa ich dotknú.“ Rozširovanie ľudských práv – pre sexuálne, kultúrne, národnostné či iné menšiny, alebo aj pre ženy a ich možnosť rozhodnúť o vlastnom tehotenstve – môže narážať na prirodzený odpor protichodnej zotrvačnej sily. Hoci tu máme aj také Írsko, ktoré ako katolícka krajina schválilo v referende sobáše homosexuálov a dokonca akceptuje takto orientovaného premiéra. Na Slovensku však – podobne ako v Maďarsku či v Poľsku – dostáva obhajoba konzervatívnych hodnôt nie náhodou výrazný politický podtón v podobe boja proti Bruselu a proti Európskej únii ako zdrojom morálneho rozkladu šíriacim skazu v podobe utečencov, odoberania detí, homosexuálnej diktatúry a Conchity Wurst. Potraty, podobne ako homosexuálne partnerstvá a mnohé ďalšie závažné otázky predstavujú témy, na ktoré nikdy nebudú mať všetci rovnaký názor. Témy, o ktorých sa musí diskutovať poctivo a citlivo, pretože – ak ich do pazúrov uchopia vášne, dezinformácie, či dokonca propaganda – majú obrovský potenciál nezmieriteľne rozdeľovať či dokonca rozvracať spoločnosť. Príklad sme videli už počas neúspešného referenda o rodine v roku 2015. Vtedy sme mohli prvý raz zaznamenať, že sa konzervatívne hodnoty, dokonca i také úctyhodné ako posvätnosť ľudského života, môžu stať slúžkami politickej agendy. V 90. rokoch, keď sa podarilo poraziť antizápadnú, nacionalistickú a nebezpečnú vládu Vladimíra Mečiara, stalo sa tak aj vďaka tomu, že kresťania a liberáli, ba dokonca i ľavica dokázali spolupracovať a klásť dôraz na témy, ktoré boli predmetom širokej zhody. Teda na potrebu vstúpiť do EÚ a NATO, čo bolo životným záujmom Slovenska, rovnako jeho liberálnej, ako aj konzervatívnej časti. Dnes je situácia opačná: Ak rezignujeme na schopnosť hľadať porozumenie, alebo sa počúvať, či sa aspoň tolerovať, keď dialóg nahradia žaloby a zastrašovanie, dôsledkom nemusí byť len spomínaná „studená kultúrna vojna“, ale aj nárast protibruselského, protizápadného či proruského sentimentu. A teda aj tlak na to, aby Slovensko európsky resp. západný priestor opäť opustilo, či prispelo k jeho menšej stabilite a akcieschopnosti. Nedávna púť na Mariánsku horu v Levoči pripomína, že práve viera predstavuje fenomén, ktorý zásadne prispel k nášmu poľudšteniu a zušľachteniu. Je to obrovský potenciál, ktorý pomáha tvoriť spoločnosť v súlade s božími zákonmi. Ale je zjavné, že si jeho silu uvedomujú aj politickí manipulátori, ktorí sa na bohov iba hrajú. Autor: Márius Kopcsay Daniel Forgács

[Hore]
--------------------------------------




(c) TK KBS 2003-2019