Ján Karásek
Na cestu autom z Bratislavy do Belehradu si treba vyčleniť čas okolo siedmich hodín. Napriek neveľkej vzdialenosti našincovmu srdcu Srbsko nie je extra blízke. Jedným z faktorov, ktorý to spôsobil, je ten, že táto južná krajina historicky inklinovala k pravosláviu, kým Slovensko ku katolicizmu. Pocit spolupatričnosti sa vytrácal už oddávna. Tak či onak, v minulosti Balkánci zanechali svoje stopy. Jedna je však hlbšia viac než iné. ,,Málokto vie, že za uctievanie šaštínskej bohorodičky môžeme vďačiť šľachtičnej Angelike Bakičovej a v neposlednom rade tiež jej sestre Margarite. Obe sú príkladom prestupu na katolícku vieru, obe sa stali jej významnými propagátorkami," pripomína profesorka Marta Botiková z Katedry etnológie Univerzity Komenského v Bratislave. Sochu Sedembolestnej Panny Márie ako naplnenie sľubu za vyslyšanie v rodinných trápeniach dala v roku 1564 zhotoviť majiteľka šaštínskeho panstva Angelika Bakičová. Otvorila tým tradíciu dnes všeobecne známeho pútnického miesta.
Únos krásnej Zuzany
Ak by sme chceli sledovať stopy Srbov v mierne bulvárnom tóne, narazili by sme na milostnú aféru: krásna Zuzana Forgáčová mala ešte iba pätnásť rokov, keď sa musela vydať za despotického Františka Révaya. Zväzok sprevádzali žiarlivostné výstupy i tyrania baróna. Po deviatich rokoch bezdetného manželstva na scénu vstupuje Révayov bratranec Peter Bakič, ktorý sa do krásavice zahľadel viac, ako bolo treba. Zuzanu unáša pod rúškom noci z Holíča k sebe na Plavecký hrad. Trójska vojna v záhoráckom štýle sa mohla začať. ,,Bol to veľký renesančný problém, otázka nevery, v hre bol aj rozvod," pripomína udalosť etnologička. Vzťah Bakiča a Forgáčovej pritiahol pozornosť celého Uhorska, klebetili o ňom cirkevní hodnostári i poslanci snemu, zaoberali sa ním aj súdy. ,,Nepreukázalo sa, do akej miery mali títo dvaja ľudia k sebe blízko. Rozvod sa nekonal." Sťahovanie Srbov do krajiny pod Tatrami je podstatne staršieho dáta. Prvá vlna sa odohrala ešte za vlády uhorského kráľa Mateja Korvína a súvisí s jeho snahami o obnovovanie armády. Takzvaní čajkári boli vojakmi riečneho loďstva na Dunaji. Preplavovali sa ako strážcovia uhorskej hranice na rýchlych lodiach špeciálnej konštrukcie ešte v období pred jedným z najdôležitejších vojnových stretov druhej polovice 16. storočia. Bitka pri Moháči znamenala vypáčenie brán pre osmanskú inváziu. Druhá vlna sa zdvihla o storočie neskôr. Vtedy bolo zase treba chrániť Viedeň a znovu to bolo srbské vojsko, ktoré do obranného systému zorganizoval panovník Ferdinand Habsburský. ,,Je dobré vedieť, že kontakt, aj keď nebol veľký, existoval," uvádza Botiková. ,,Popri Dunaji Srbi vytvárali sieť opevnení i na Záhorí, pod Malými Karpatmi i smerom na Skalicu, Holíč a k moravskej hranici."
Vlny až po balkánske vojny
Ukážkovým príkladom sily srbskej komunity je mesto Komárno, ktoré tvorí osobitnú kapitolu osídľovania. Tento typ komárňanskej pevnosti je vo vojenstve považovaný za nový obranný systém súvisiaci s technickým zdokonaľovaním a mal zabezpečovať efektívnu obranu proti osmanským nájazdom. Vojsko je už zo svojej podstaty pohyblivým elementom. Neusádza sa. Keď však k takejto situácii prišlo, k srbskej skupine sa pridávali ženy, obchodníci, remeselníci, vedno s nimi kňazi a posilňovala sa nábožnosť. Komunita protitureckej pevnosti sa rozrastala a metamorfovala do novej podoby. V Komárne sa končila cesta dreva zo slovenských hôr, prekvital tiež obchod s obilím. V meste nastala silná, ale nie násilná maďarizácia, Srbi sa postupne asimilovali. Boli ochotní dokonca zriecť sa aj svojho pravoslávneho vyznania a prijať novú vieru. Botiková k tomu poznamenáva: ,,S bohatou vrstvou sa to tak vždy deje, keďže chce vždy patriť k vládnucej elite." Jedno z ďalších sťahovaní sa datuje k polovici 17. storočia po ustálení hraníc Uhorska s Osmanskou ríšou. K severnej hranici sa presúvali vojaci bojujúci na habsburgovskej strane. ,,Nasledovali ešte ďalšie vlny, ale čísla im radšej nedávajme, lebo sa príliš zapletieme do historických faktov," upozorňuje etnologička, ,,určite však nesmieme zabúdať na balkánske vojny po rozpade Juhoslávie." Spôsobili pohnutie sa emigrantského prúdu. Jeho časť tvorili mladí Srbi, ktorí odmietali slúžiť v armáde alebo len proste utekali pred vojnovým besnením. Podstatnú zložku tvorili naši krajania, dovtedy usadení v Dolnej zemi. Áno, Slováci, lebo dejinný tok plynul aj opačným prúdom.
Vypúšťanie rojov
Zložitý proces osídľovania sa ťahal naprieč storočiami a úzko súvisel s vytláčaním Osmanov. Začala ho ich porážka v bitke pri Viedni v roku 1683 a následné podpísanie Satmarského mieru o takmer tri desaťročia neskôr. Bajúzatí Turci sa stiahli do svojej ríše. Zostali po nich neobrobené pustatiny. ,,Žiaden zemepán nepotrebuje pôdu neprinášajúcu úžitok. Takýto danajský dar sa ušiel od cisárskeho dvora barónovi Hadruckerovi, ktorý sa vyznamenal v boji proti Turkom ako mecén armády," objasňuje etnologička. Sedliakov na Dolnej zemi zostal len obmedzený počet, veď osmanská expanzia vytlačila šľachtu a majetné obyvateľstvo hore na Slovensko. Tu zase ľudia pociťovali útlak nielen v duchovnom slova zmysle. Nevoľníci sa útekom na juh dostávali k zemepánom, ktorí sa tešili príchodu robotných ľudí a boli k nim podstatne štedrejší. Poskytovali im drevo napríklad na výstavbu kostola, oslobodzovali na istý čas od platenia daní. Za výhodné podmienky platili Slováci drinou a kosila ich malária. Nemuseli zotrvávať dlhšie, než bolo vopred dohodnuté, no migrácia mala postupujúci charakter, ktorý nesie aj svoje pomenovanie - ,,vypúšťanie rojov". Staršie generácie zostávali a mladšie sa posúvali ďalej. Dochádzalo k etapovitej migrácii. Srbská Vojvodina je síce najvýraznejším regiónom našich krajanov, no zďaleka nie jediným. Na Dolnej zemi stále zostávajú sídla, v ktorých začuť materčinu nie je vôbec žiaden problém.
Železná opona a izolácia
Druhá svetová vojna predurčila aj nové geopolitické usporiadanie. Na Balkáne sa chopil moci muž menom Josip Broz Tito. Jeho predstava budovania socializmu bola diametrálne odlišná od plánov Sovietskeho zväzu. Slovensko a Juhoslávia nemierili na seba jadrovými hlavicami, no zďaleka sme neboli ani vernými spojencami. Nedalo sa hovoriť o železnej opone, no v každom prípade o izolácii. V druhej polovici dvadsiateho storočia učebnice zemepisu mlčali o krajanstve a zahraniční Slováci neboli práve v kurze. ,,Juhoška" pre našinca znamenala predovšetkým sen o mori, ktorý sa mohol splniť len za pomoci devízového prísľubu. Pád železnej opony vyvolal zemetrasenie, po ktorom sa znovu prepisovali hranice. Zrútil sa východný blok a spolu s ním i Juhoslávia. Po jej rozpade vzbĺkla séria balkánskych vojnových konfliktov. Zároveň sa ľuďom, dovtedy uväzneným v komunistickom režime, otvorila možnosť vycestovania. A to nielen za morom, ale aj za prácou. ,,Vo Vojvodine sa srbské obyvateľstvo majorizovalo. Už aj na Dolnej zemi zachytávame u krajanov srbský prízvuk, ale tento fakt nič nemení na veci, že si stále zachovávajú svoju identitu," hovorí Botiková. Srbskú reč čoraz častejšie počuť aj na Slovensku, predovšetkým na tom západnom. Jej nositeľmi sú ľudia, ktorých sem za prácou vyhnala nelichotivá ekonomická a politická situácia doma. Ale to už je úplne iná kapitola, ktorú bude písať iná história.
Nejde o jediný útok kardinála Burkeho na LGBTI menšinu. Pred niekoľkými rokmi v jednom rozhovore vyhlásil, že rodičia nemajú dovoliť svojim deťom kontakt s homosexuálmi, ktorí sa zapájajú do „zlých, hriešnych a vnútorne neusporiadaných vzťahov". Dlhodobo vystupuje aj proti politikom, ktorí neodmietajú interrupcie. Podľa neho by nemali mať možnosť pristupovať na bohoslužbách k svätému prijímaniu. Kardinál Burke patrí medzi najkonzervatívnejších predstaviteľov katolíckej cirkvi. V minulosti zastával viaceré významné pozície vo Vatikáne. Bol napríklad sudcom Apoštolskej signatúry (najvyšší odvolací súd katolíckej cirkvi, pozn. red.), neskôr aj jej prefektom, či členom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí (kongregácia, ktorá sa stará o liturgiu a s ňou spojené sakrálne umenie a hudbu, pozn. red.). Pápež ho z týchto funkcií odvolal. Oficiálny dôvod nie je známy, no špekuluje sa, že to mohlo byť práve pre Burkeho tvrdé vyjadrenia. Organizátori festivalu opisujú kardinála ako človeka, ktorý patrí k najzanietenejším zástancom tradičného katolíckeho učenia o manželstve a rodine. Podľa programu bude v piatok na prednáške v bratislavskom divadle Malá scéna obhajovať stanovisko, že „celoživotná manželská vernosť je napriek svojej náročnosti jedinou cestou zodpovedajúcou pravej láske a milosrdenstvu". Jeho vystúpenie bude mať formu prednášky, súčasťou nebude žiadny názorový oponent. Po prednáške bude nasledovať iba diskusia s moderátorom a publikom.
„Protest organizujeme preto, lebo tento kardinál príde na návštevu Slovenska a uskutoční tu verejnú prednášku. Nie je to teda čisto náboženská záležitosť, ale je úplne zjavné, že je tu pokus o ovplyvňovanie verejnosti a jej názorov," upozornil aktivista Peter Weisenbacher z Inštitútu ľudských práv, ktorý je iniciátorom tichého protestu. Ako vysvetlil - tichý preto, lebo rešpektujú rôznorodosť názorov. Riaditeľ festivalu Juraj Šúst sa nazdáva, že na protesty nie je dôvod. Kardinálove vyjadrenia nepovažuje za nenávistné, podľa neho sú v súlade s katolíckym pohľadom. „Chápem to tak, že radí rodičom, aby vnímali kontext, v ktorom sa ich deti pohybujú, aby nepopierali klasickú sexuálnu morálku, podľa ktorej je sexualita morálna v kontexte manželstva," nazdáva sa riaditeľ festivalu. Problém nemá ani s radikálnym postojom k interrupciám. „Čo je nenávistné na tom, ak povie, že politici, ktorí podporujú interrupcie, teda zabíjanie nenarodených detí, nie sú v stave ísť na prijímanie, to znamená, že sú v stave ťažkého hriechu? Ja v tom nič nenávistné nevidím," dodal Šúst. Kardinálove názory sú však podľa Weisenbachera problematické najmä v dvoch oblastiach - ženské práva a práva LGBTI menšiny. Čo sa týka ženských práv, ide o kňazove vyhlásenia o interrupciách. Weisenbacher poukazuje, že tým Burke nepriznáva ženám možnosť rozhodovoť o vlastnom tele a tiež im upiera prístup k adekvátnej zdravotnej starostlivosti. „V oblasti práv LGBTI menšiny sú jeho výroky až homofóbne a nenávistné, pretože nazýva gejov, lesby a ich vzťahy zlom, dokonca vyzýva ľudí, aby sa s nimi nestýkali. Často používa emocionálne a expresívne slová a v zásade patrí k fundamentalistickej časti katolíckej cirkvi. No ľudské práva sú univerzálne a platia pre všetkých, aj pre ženy, aj pre LGBTI ľudí," uzavrel Weisenbacher.
V oblasti práv LGBTI menšiny sú jeho. výroky až homofóbne a nenávistné, pretože nazýva gejov, lesby a ich vzťahy zlom. Peter Weisenbacher Inštitút ľudských práv
Autor: Katarína Filová
Zverstvá vojakov z druhej svetovej vojny pripravili o životy aj desiatky civilistov. Jednou z obetí bola dievčina z Vysokej nad Uhom. ,,Ako mladé dievča si chránila čistotu. Zažiarila tým, že si povedala: nechcem zhrešiť. A neobávala sa dôsledkov," hovorí košický arcibiskup Bernard Bober. ,,V dnešnej dobe sa hovorí o korupcii a o vraždách, to sú vážne defekty spoločnosti. My jednotlivci nevieme vytvoriť veľké veci. Ale skladaním mozaikových kamienkov môžeme vytvoriť nejaký obraz. Treba medzi nami hľadať ľudí, ktorí sú čistí charakterovo. To skrýva obraz Anny Kolesárovej," dodáva arcibiskup. Cirkevní hodnostári pracovali na procese beatifikácie Anky od roku 2004. Posudky vypracovala teologická i historická komisia. ,,V rámci procesu blahorečenia bolo vypočutých 38 svedkov a spracovaných 650 strán dokumentov, ktoré vážili 12 kíl," prezradil vicepostulátor Juraj Jurica, ktorý viedol diecézny tribunál s 15 členmi. Pápež František 7. marca 2018 súhlasil s udelením titulu blahoslavená. Ceremónia sa bude z kapacitných dôvodov konať na košickom štadióne Lokomotíva 1. septembra. ,,Privítame všetkých, ktorí sa budú chcieť na tejto slávnostnej ceremónii zúčastniť," povedal riaditeľ Ján Urban. Autor: ee
Ružomberok, mesto s bohatou históriou ležiace uprostred hôr, je administratívnym centrom dolného Liptova a vďaka významnej polohe aj križovatkou obchodných ciest. Rozvojom obchodu, remeselnej výroby a priemyslu sa mesto postupne menilo a stalo sa centrom spoločenského a kultúrneho života severného Slovenska.
Návštevníkov láka nielen príroda s početnými turistickými chodníkmi, ale i samotné centrum mesta, kde sa nachádza množstvo historických pamiatok. Centrálna časť mesta je vyhlásená za pamiatkovú zónu. Medzi významné historické dominanty mesta patrí Kostol sv. Ondreja, piaristický kláštor, kláštorný Kostol sv. Kríža a radnica, ktoré sa nachádzajú na Nám. A. Hlinku. Pýchou mesta sú balustrády s Mauzóleom A. Hlinku. Historickou dominantou pešej zóny mesta je Kultúrny dom Andreja Hlinku. Pri prechádzke mestom nie je možné opomenúť Synagógu, Galériu Ľ. Fullu, Liptovské múzeum, Skautské múzeum a mnohé ďalšie. Mimo historického centra nájdete v Hrabovskej doline množstvo atrakcií ako lezeckú lanovú dráhu, zipline, aquazorbing, člnkovanie a kabínkovú lanovku, ktorá vás dopraví do obľúbeného lyžiarskeho strediska Malinô Brdo, ktoré sa v lete mení na Bikepark - stredisko v zjazdovom bicyklovaní. Z Malina Brda sa môžete zviezť horskými kárami alebo terénnymi kolobežkami späť do Hrabovskej doliny. Neďaleká Čutkovská dolina ponúka návštevníkom množstvo atrakcií. Okrem oddychovej zóny s tradičnými slovenskými kolibami ponúka aj množstvo atrakcií nielen pre deti, ako je zábavný park Obrovo, zipline, lukostreľba či rekreačný rybolov. Náučný chodník Známa neznáma vás prevedie dolinou k neznámemu Jeleniemu a Jamišnému vodopádu či k tiesňave.
Pre nadšencov cyklistiky je k dispozícii množstvo značených trás alebo tematická cyklistická trasa CykloKorytnička z Ružomberka do Korytnice (23 km), ktorá pretína malebné údolia Revúckej doliny po stopách úzkokoľajovej železničky. Ružomberok ponúka množstvo zážitkov, ktoré si treba jednoducho vychutnať.
Ako oslávi Ružomberok výročie udelenia mestských výsad? Od januára 2018 v Ružomberku prebieha množstvo kultúrno-spoločenských aktivít. Dvojdňový bohatý kultúrny program do neskorých nočných hodín sľubuje XXXII. Ružomberský jarmok, ktorý sa v znamení osláv 700 rokov mesta uskutoční 1. a 2. júna 2018 na Námestí A. Hlinku. Týždenný festival športu Ružomberok v pohybe, ktorý bude v rôznych športoviskách mesta a ktorého cieľom je spropagovať pohyb a zapojiť čo najviac ľudí, hlavne detí, bude 4. až 9. júna v Ružomberku. Prvý polrok aktivít radnice a spolupracujúcich organizácií zavŕši KorýtkoFest, zážitkové podujatie pri príležitosti 110. výročia železničnej trate Ružomberok - Korytnica. Súčasťou bude aj kultúrny program, detské atrakcie, jazda historickým vlakom Hurvínek a spoločná jazda bicyklom do Korytnice.
Všetkých vás srdečne pozývame na sprievodné podujatia v duchu 700 rokov Ružomberka.
Vlkolínec, 25 rokov v UNESCO (1993 - 2018)
Klenotom Ružomberka je Vlkolínec, ktorý je vďaka svojej jedinečnej zachovanej celistvej architektúre zapísaný od r. 1993 do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí, s nenarušenou a zachovalou zástavbou zrubových domov a terasovitých políčok. Obec leží v juhovýchodnom výbežku Národného parku Veľká Fatra, v bočnom údolí Revúckej doliny, zo severu je chránená masívom Sidorova (1 099 m n. m.) v nadmorskej výške 718 m. Okolie Vlkolínca tvoria úzke pásiky polí a pasienkov s vzácnou flórou a faunou. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, salašníctvom, chovom dobytka a drevorubačstvom. Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1376, kde sa spomína ako jedna z ulíc mesta Ružomberka a dodnes je stále jeho súčasťou.
Dominantou osady je drevená zvonica (r. 1770). Vzácnymi budovami sú Kostol Navštívenia Panny Márie (r. 1875) a zrubová studňa (r. 1860). V osade je aj muzeálny objekt - Roľnícky dom s expozíciou pôvodného bývania, galéria s umeleckými predmetmi (bývalá škola). Čoskoro bude otvorený Dom UNESCO Vlkolínec. V súčasnosti je obec stále živá s počtom 18 stálych obyvateľov, ktorí bývajú v šiestich domoch z celkového počtu 55 domov. Ostatné obydlia využívajú ľudia z celého Slovenska prevažne na rekreáciu.
Počas letného obdobia sa vo Vlkolínci organizujú rôzne kultúrno-spoločenské aktivity. Najväčšou je Nedeľa vo Vlkolínci, ktorá bude 29. júla 2018. Najobľúbenejšie sú vystúpenia populárnych umelcov, ľudových súborov a prezentácie remeselníkov. Ak máte radi históriu, pokojnú atmosféru Vlkolínca jednoducho musíte zažiť na vlastnej koži.
BRATISLAVA. Roky sa robili, ale nikde ich nebolo vidieť. Potraty cudziniek na Slovensku oficiálne neexistovali, ich ročný počet sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. Všetko sa zmenilo minulý rok, keď ich množstvo narástlo v štatistike Národného centra zdravotníckych informácií takmer päťstonásobne. Stalo sa to po sérii článkov spred dvoch rokov v denníku SME o potratovej turistike Poliek do levickej súkromnej kliniky Mediklinik. V Poľsku sú interrupcie prakticky zakázané, a tak mnohé z Poliek vyhľadávajú v prípade potreby kliniky v zahraničí. Ukázalo sa to aj počas reportáže SME v Leviciach v apríli 2016, keď pred Mediklinikom parkovali len autá s poľskymi evidenčnými číslami. Klinika zároveň ponúkala zákroky cudzinkám aj na svojej webovej stránke. V oficiálnych štatistikách sa pritom v roku 2016 objavili len tri záznamy o umelom prerušení tehotenstva cudzinkám. Predstaviteľov zariadenia si po sérii článkov na podnet ministerstva zdravotníctva predvolal hlavný lekár nitrianskej župy Ľubomír Ševčík. Práve župa udeľuje zdravotníckym zariadeniam povolenie na činnosť a takisto im môže dávať pokuty, za nenahlasovanie potratov to je 663 eur.
Enormný nárast
Vo vlaňajšej štatistike už počet umelých prerušení tehotenstva cudzinkám výrazne narástol. Na Slovensku sa vykonalo rekordných 1408 zákrokov, z toho až 1392 v Levickom okrese, v ktorom pôsobí aj Mediklinik. Okrem neho tam pôsobia ďalšie dve nemocnice – župná v Leviciach a nemocnica v Šahách. Jeden z jej konateľov SME v roku 2016 povedal, že nemocnica ročne vykonáva dve-tri interrupcie, ale nie cudzinkám. O tom, že väčšina z nahlásených interrupcii žien zo zahraničia bude zrejme pripadať na Mediklinik, svedčí vyjadrenie jedného z lekárov levickej nemocnice spred dvoch rokov. „Oni sú na to zameraní,“ povedal pod prísľubom anonymity. Redakcia však jeho meno pozná. So šéfom Medikliniku Zoltánom Csendesom sa SME nepodarilo spojiť. Pevnú linku, ktorú recepčná poskytla redakcii, nedvíhal. Do uzávierky neodpovedal ani na e-mailom zaslané otázky. Na konci apríla 2016, keď ho SME konfrontovalo priamo v klinike, sa však k problematike potratov Poliek odmietol vyjadriť. „My sa nevyjadrujeme k tejto téme,“ uviedol. Ministerstvo už v roku 2016 sľúbilo, že potratovú turistiku preverí a skontroluje situáciu v Medikliniku. „Kontaktovali sme spoločnosť. Prišli s právnym zástupcom na stretnutie. Dali prísľub, že všetko budú robiť,“ spomína na rokovanie nitriansky župný lekár Ševčík. Župa z toho dôvodu zariadeniu napokon nedala pokutu.
Výhodný biznis
Ak by všetkých takmer 1400 interrupcií cudziniek za Levický okres pripadalo na Mediklinik, za minulý rok by len na tejto činnosti výrazne zarobil. Ešte v roku 2016 mal na webe cenu za zákrok 370 eur, po zverejnení článkov Mediklinik informácie stiahol. Keby sa odvtedy cena nezvýšila, tak pri vlaňajšom vykázanom počte 1392 interrupcií by len na Poľkách zariadenie zarobilo vyše pol milióna eur. Mediklinik sa okrem gynekológie venuje aj ďalším ziskovým činnostiam ako plastická chirurgia či ortopédia. Počet umelých prerušení tehotenstva na Slovensku dlhodobo klesá. V roku 2016 interrupciu podstúpilo 6491 žien s trvalým pobytom v krajine, vlani to bolo už iba 6102 zákrokov.
Ján Krempaský
DNES: MICHAL HAVRAN teológ a spisovateľ
Už štvrť storočia máme problémy hovoriť bez zbytočného pátosu o západnosti. Počas protestov Za slušné Slovensko vystúpil na košickom námestí milý a láskavý kňaz Gombita. Hovoril o neprijateľnosti popravy Jána a Martiny, o rozklade našej spoločnosti a nevyhnutnej náprave. Na záver dodal, že my Slováci, o ktorých urobil Vec zásadnú skladbu, vraj môžeme priniesť akúsi duchovnú obrodu skazenému – ako inak – Západu, že sme vlastne duchovnou zásobárňou našej civilizácie a bez nás by sa Západ morálne zosypal. Táto povera o morálnej a duchovnej nadradenosti Stredoeurópanov má viacero podôb.
Generácia disidentov bola presvedčená, že naším prínosom k budúcnosti Európy bude skúsenosť s komunizmom. Mysleli zrejme niečo iné ako to, čo dnes pozorujeme vo všetkých krajinách bývalého sovietskeho bloku. Namiesto túžby vybudovať funkčné a racionálne štáty na princípoch slobody a férovosti žijeme v krajinách, kde sa už tridsať rokov odohráva proces, ktorý nemá s obnovou ducha zákona a nejakej duchovnosti nič spoločné. Predstavitelia slovenských cirkví a náboženských spoločností zverejnili dva mesiace po vražde list, v ktorom vyzývajú na vyšetrenie zločinu, no aj do takého dokumentu sa im podarilo, akoby zo zotrvačnosti, pripojiť problematické pasáže o morálnej nadradenosti. Disidenti dozaista mysleli niečo iné ako ustálenie komunistických mravov v novom prostredí a keď Ján Pavol II. hovoril o našej časti Európy ako o druhých pľúcach kontinentu, celkom určite tým nemyslel naše obradníctvo, slabosť pre bezobsažné rituály a modloslužobníctvo. Náš príspevok, nech mi pán farár Gombita odpustí, k duchovnej obnove Západu, nie je žiadny. Letmý prehľad západoeurópskej tlače alebo prieskumov tamojšej verejnej mienky o nás je extrémne nepriaznivý. Samozrejme, že nemusí byť správny a často vzniká skratkovito, no v zásade nás vnímajú ako ľudí s pochybnými úmyslami, ilegálnych obchodníkov so zbraňami, pasákov, obchodníkov so psami – čisto slovenská špecialita, v lepšom prípade lacných kamionistov.
Západ pred osvietenstvom
Duchovná kríza a obnova Západu zároveň nie je starou byzantskou poverou o skazenosti a dekandencii miest a ľudí na západ od Viedne. Je produktom západného myslenia konzervatívnych kruhov, má svojich duchovných otcov u Spenglera, Carlyla, Maurrasa a Guénona, ľudí, ktorí za skazené a úpadkové považujú všetky politické slobody nadobudnuté počas osvietenstva. Duchovnou obnovou Západu myslia návrat do stavu pred popravou francúzskeho panovníka, do čias stavovskej a aristokratickej spoločnosti, obdobia, kde neexistujú občania a občianky, ale iba bezmenné osoby vo feudálnych vzťahoch. Takýto Západ, esencializovaný na moc monarchie, sme však všetci v Európe odmietli, niektorí síce máme pri moci dynastie, no ich úloha je v systéme demokratických inštitúcií zdegradovaná na ornamentálne funkcie ako v Británii alebo na pozíciu ombudsmana ako v Španielsku. Náboženské politické povery zase tvrdia, že Západ bol duchovný, keď boli plné kostoly. Lenže napriek plným kostolom neboli feudálne spoločnosti morálnejšie, v žiadnom prípade neboli spravodlivé a solidaritu zabezpečovalo pár rádov a vynútené náboženské povinnosti. Pod obnovou Západu si teda nemôžeme predstavovať poľských a slovenských kňazov, ktorí svojou charizmou naplnia španielske alebo talianske kostoly, ani obnovenú moc cirkvi bez protiváhy v podobe inštitúcií alebo voľnomyšlienkarstva, ale návrat k zákonnosti. S ňou majú problém v Európe všetci. Sarkozyho čaká proces, na Malte zavraždili novinárku, fínsky novinár hovorí o štátnej firme Patria. Vratkový kapitalizmus sa stal pre istú skupinu ľudí najlepším zdrojom príjmov a súdy a polície akoby boli nemohúce. Prečo by sme však my mali platiť pokuty za zlé parkovanie alebo faktúry za čokoľvek, keď vidíme, že sa dá roky vyhýbať súdom za miliónove sumy, že sa dá takmer všetko vybaviť.
Vratkový kapitalizmus
Rozklad sa začína tam, keď ľudia nepovažujú svoje povinnosti ku spoločnosti za občianske cnosti. V tomto zmysle je scestné uvažovať vôbec na niečím takým ako o svetle prichádzajúcom z Východu. Každý, kto bol aspoň raz v súčasnom Rusku, vie, že tamojšia spoločnosť už neexistuje, rozpadla sa na triedy, že politiku a biznis ovládajú ľudia, ktorí sú si sami sebe právom, zatiaľ čo obyčajný Rus nemá okrem práva na konzum nič, čo by ho ochránilo. Svetlo z Východu, mosty na Východ, špeciálne postavenie Slovenska a európskeho stredu sú nebezpečnými ilúziami založenými na šarlatánskom výklade pokrvnosti medzi Slovanmi a snoch o panslávskej únii. Dvíhajú sa hlasy hovoriace, že nám hrozí únos na Východ. A také, ktoré tvrdia, že tam sme. Lenže nám dnes predsa nejde o to zakonzervovať súčasný stav, pretože nemôžeme byť spokojní ani s vývojom v Spojenom kráľovstve, ani s rakúskou situáciou, ani s tým, ako postupuje Madrid voči Barcelone. Slovo Západ sme používali tak často a tak mizerne, že sme úplne stratili schopnosť premýšľať o našich, západných problémoch. Taliansko je politicky rozložené, sever má ťažkosti s fašistami, Nemecko a Francúzsko sú v pokušení odtrhnúť sa s krajinami Beneluxu do pôvodnej únie pár štátov.
Staneme sa lepšími
Potrebujeme obnovu, zásadnú revíziu politických a morálnych hodnôt západnej civilizácie, nemôžeme sa nepozerať na to, čo zlyháva u nás pod zámienkou, že v porovnaní s Putinom sme na tom ešte stále lepšie. Potrebujeme hĺbkový audit našich inštitúcií, demokratickej legitimity volených zástupcov, musíme ľudí presvedčiť, že náš Západ osvietenstva, solidarity, pomoci slabším a úspechov je stále najlepším miestom na zemi, a nie ideologický konštrukt s pevne danými hodnotami, ktoré sme sami porušovali v Iraku. Ak sa Európanom podarí obnoviť ducha práva a spravodlivosti, duchovná obnova príde sama bez toho, aby sme hnali spolu s pokrytcami, malomeštiakmi a obradníkmi ľudí do kostolov. Potom sa staneme lepšími, znížia sa šance, že vraždy sa budú opakovať, my v našej časti Európy azda dokončíme modernizačný projekt osvietenstva, prestaneme hovoriť o Západe ako o posvätnom suverénovi a začneme si kriticky všímať nie iba to, čo nefunguje inde, ale aj to, čo nefunguje u nás, u našich spojencov a priateľov. Autor: MICHAL HAVRAN
V sobotu sa stal prvým ponovembrovým prezidentom, ktorý na vrcholné stretnutie komunistov prišiel. Prezident nedávno poslal pápežovi Františkovi list, v ktorom Dukovu činnosť chválil. Kardinál podľa neho prispieva k odstraňovaniu bariér medzi cirkvou a štátom. čtk
Bernard Bober, košický arcibiskup–metropolita: „Od roku 2004, dá sa tak povedať, že sa zháňali materiály, pripravovala sa, dá sa povedať, taká štúdia o Anne Kolesárovej. Boli to dve skupiny - historická a teologické, ktorá musela posúdiť práve túto udalosť a posunúť na konzultáciu do Ríma.“
Lenka Bodová: "Košická arcidiecéza očakáva, že na blahorečení, ktoré bude v košickom amfiteátri, sa zúčastní 30-tisíc ľudí."
Martin Ďurčo: „Postupne sa pripravuje aj samotný program slávnosti blahorečenia, ktorý bude rozložený do niekoľkých dní. Viac už Ján Urban, riaditeľ arcibiskupského úradu v Košiciach: „Prvý dátum pri samotnom blahorečení je tridsiaty prvý august, kde pri večernej svätej omši v katedrále začne vigília blahorečenia a bude to doprevádzané sprievodným programom. Potom samotná svätá omša slávnostná v procese blahorečenia bude prvého septembra, tá bude na štadióne Lokomotíva, no a popoludní v sobotu prvého septembra by malo byť ešte také radostné vďakyvzdávanie, no a potom v nedeľu druhého septembra bude svätá omša o pol jedenástej v Katedrále svätej Alžbety v Košiciach, kde pri tejto svätej omši budú uložené aj relikvie blahorečenej v katedrále.“
Martin Ďurčo: „Ďalšie informácie o slávnosti blahorečenia Anky Kolesárovej spolu s programom budú priebežne aktualizované na stránke annakolesarova.sk.“
Roco Butiglione, taliansky profesor: „Ján Pavol II. povedal, že rozvedení patria do cirkvi. Môžu asistovať na omši každú nedeľu, dávať kresťanské vzdelanie deťom, pripravovať deti na sviatosti. Rozvedený nestráca kontakt s cirkvou. Odsudzuje sa hriech, ale človek nie je verejne nahlas exkomunikovaný.“
Pavol Hudák: „Exhortácia pápeža Františka Amoris Laetitia posunula vnímanie rozvedených ďalej.“
Roco Butiglione: „Pápež František urobil ďalší krok. Rozvedeným hovorí, choďte na spoveď, nie k svätému prijímaniu. Hovorí o spovedi, nie o eucharistii.“
avol Hudák: „Taliansky profesor Roco Butiglione však hovorí, že pápežova exhortácia neznamená, že rozvedení môžu ísť automaticky k eucharistií. Posun je v tom, že každý prípad rozvedených sa má posudzovať osobitne.“
Roco Butiglione: „Niektorí zástancovia exhortácie Amoris Laetitia ju vidia ako všeobecnú amnestiu pre rozvedených. Takto ju čítajú aj niektorí jej oponenti. To však nie je pravda. Pre Amoris Laetitia boli rozvedení akoby špeciálni hriešnici. Spovedník zváži nielen závažnosť previnenia, ale aj úroveň zodpovednosti. Spovedník sa pokúsi nájsť spôsob úplného spoločenstva s cirkvou.“
Pavol Hudák: „Roco Butiglione na záver zdôraznil, že v cirkvi nemôžeme meniť Božie príkazy a smilstvo vždy ostane ťažkým hriechom. Preto rozvedení ľudia, ktorí žijú v novom zväzku, nemôžu prijímať eucharistiu.“
Kristína Jurčišinová, redaktorka: "Alfie Evans je bojovník, no ide o poslednú kapitolu v prípade tohto výnimočného chlapca. Slová sudca mali byť bodkou za príbehom takmer dvojročného batoľaťa. Podľa lekárov je totiž jeho mozog nenávratne poškodený a dieťa nemá šancu na prežitie, čo bol aj dôvod, prečo ho po rozhodnutí súdu odpojili od prístrojov. Teraz dostáva iba paliatívnu starostlivosť, čo znamená, že mu zdravotnícky personál podáva len lieky proti bolesti. Rodičia Alfieho , dvadsiatnici Tom Evans a Kate Jamesová sú však presvedčení o tom, že lekári vo Vatikáne by ich synovi mohli pomôcť. Otca Alfieho, Toma Evansa, dokonca prijal na osobnej audiencii pápež František. Ten opäť pripomenul, že pánom života od začiatku až do jeho prirodzeného konca je len Boh. Je našou povinnosťou spraviť všetko, aby sme ochránili život, povedal. Rodičia sa teraz rozhodli odvolať na súde, hoci úrady hovoria, že by mali čas radšej venovať ich zomierajúcemu dieťaťu. Jeho otec Tom Evans si však myslí opak."
Tom Evans, otec: "Nevzdávame sa, pretože Alfie ďalej dýcha, netrpí. On bojuje."
Kristína Jurčišinová: "Prípad rozdelil verejnosť i politikov. Talianske ministerstvo obrany pripravilo na prevoz Alfieho lietadlo, ak by ho britské súdy predsa len povolili. Rím chlapcovi dokonca udelil talianske občianstvo v snahe uľahčiť celú situáciu. Podľa britského súdu je však naťahovanie neefektívnej liečby neľudské. Veľká časť verejnosti i odborníkov si však myslí, že rovnako neľudské je nedať rodičom Alfieho Evansa šancu, aby spravili pre svoje dieťa všetko, čo je v ich silách."
Juraj Brezáni: „Diela, ktoré sa objavujú na výstave, vytvorili prevažne absolventi katolíckej univerzity.“
Autorka diela: „Na túto výstavu som zobrala dve svoje plátna, ktoré už dávnejšie uzreli svetlo sveta.“
Autor diela: „Už som to vystavoval aj v iných priestoroch a galériách a predstavujem krížovú cestu, zobrazenú kresbou.“
Autorka diela: „Sú to s témou svetla a sú to technikou akvarelu robené maľby.“
Juraj Brezáni: „Spolu s Katolíckou univerzitou a Spoločnosťou Ježišovou iniciuje podujatie občianske združenie vzdelávanie umením Eduar, ktorého predseda Rastislav Adamko tvrdí, že podujatie má ozrejmiť, čo je kresťanská kultúra a poukázať na jej existenciu a aktuálnosť pre súčasného človeka.“
Rastislav Adamko, predseda OZ Eduar: „V tomto roku program týždňa kresťanskej kultúry zahŕňa vernisáž obrazov a výtvarných diel. Potom to bude biblické zamyslenie nad biblickými textami a obrazmi Vincenta Hložníka. V piatok potom ekumenická bohoslužba a celý týždeň vyvrcholí koncertom, ktorý bude venovaný autorom, žijúcim a pôsobiacim v Ružomberku.“
Juraj Brezáni: „Koncert z tvorby ružomberských skladateľov sa uskutoční v nedeľu v ružomberskej synagóge.“
Júlia Kavecká: „Účastníci diskusie riešili aj to, ako sa gender ideológii brániť. Podľa Antona Chromíka sa zhodli, že je veľmi dôležité posilňovať promanželskú kultúru a chrániť deti pred rodovým scitlivovaním na školách. Na záver účastníci prijali aj spoločnú deklaráciu, v ktorej odmietli Istanbulský dohovor a rodovú ideológiu.“
Anton Chromík: „Sme vlastne vyjadrili svoje presvedčenie, že rodina je založená na trvalom manželstve muža a ženy je základom spoločnosti. Že deti si zaslúžia otca a mamu, preto lebo deti sú našou budúcnosťou. Upriamili sme svoju pozornosť tiež na to, že muži a ženy majú rovnakú dôstojnosť, ktorá nezávisí od nejakých sociálnych rolí, alebo nejakého sociálneho vyjadrenia. A práve naopak oproti Istanbulskému dohovoru sme presvedčení, že vzťahy medzi mužmi a ženami nie sú založené na boji, ale vzájomnej dopĺňaní sa a láske. Z týchto dôvodov odmietame Istanbulský dohovor, odmietame to, aby sa deti učili nestereotypným rodovým roliam a aby sa odstráaňovali stereotypné rodové role. Takisto títo zástupcovia rôznych krajín hovorili, že Istanbulský dohovor nepotrebujeme a že naše tradície, folklóry našich krajín sú naším národným bohatstvom a preto odmietame podriadiť sa nejakým názorom...“
Júlia Kavecká: „Slovenský dohovor za rodinu chce naďalej pokračovať v prednáškach a diskusiách o škodlivosti Istanbulského dohovoru. Najbližšie stretnutie bude v nedeľu v Marianke.“
KOSTOLÍKY S POCHYBNÝM FINANCOVANÍM a so štýlovými pastormi naprieč Amerikou sa zaujímavým spôsobom infiltrovali medzi najznámejšie tváre šoubiznisu a miestnych boháčov.
hlásateľov slova Božieho dosť odlišuje. Príkladne sa stará o svoj vzhľad. Navštevuje fitnescentrá, rozhodne nenosí sutanu, miluje značkové odevy, má množstvo tetovaní na tele, nepohrdne luxusnou dovolenkou s manželkou a tromi deťmi. Svoj život rád mapuje na sociálnych sieťach, kde má státisíce sledovateľov a v týchto aktivitách nie je sám. V rámci ďalších kostolov sú známi aj iní kazatelia ako Chad Veach či Judah Smith, v USA považovaní za ozajstné celebrity. Ich životy sú súčasťou pozlátky priťahujúcej ďalšie a ďalšie spokojné ovečky do svojej ohrádky. Okrem Seleny a Justina sa dali zmanipulovať a vyhľadávajú duchovné služby kostola Hillsong Church aj modelka a neter Aleca Baldwina Hailey Baldwin, sestry Kylie a Kendall Jennerové či speváčka a herečka Vanessa Hudgens.
Maslo na hlave
Ako sa hovorí, nie je všetko zlato, čo sa blyští, preto ani v tomto prosperujúcom ,,projekte" nie je všetko s kostolným poriadkom. Hillsong má totiž za sebou niekoľko škandálov a množstvo nepriateľov, ktorí kritizujú najmä duchovných vodcov a ich luxusný život na výslní. ,,Keď ste na výslní, tieto veci sa stávajú. Úspech priťahuje kritiku a predsudky. Najsmutnejšie na tom je, že tí, čo nás odsudzujú, si naivne myslia, že to robia v mene Boha," odkazuje všetkým manželka pastora Briana Houstona Esther. Mnohým tiež prekáža spôsob financovania kostola. Pod každým sedadlom sa totiž v Božom chráme nachádza obálka na šek, ktorým môžu veriaci venovať 10 percent svojho platu. Keďže tieto peniaze chápe Hillsong ako milodar, peniaze nezdaňuje. Na konte však má aj ďalšie prešľapy. Samotný zakladateľ Frank Houston bol podozrivý zo sexuálneho obťažovania maloletých chlapcov. Odkedy tento fakt vyplával na povrch, v Hillsongu viac nepôsobí. Ďalší pastor Michael Guglielmucci zas zložil skladbu o tom, ako sa zázračne vyliečil z rakoviny. Napokon sa však ukázalo, že žiadnu nikdy neprekonal. Hillsong sa tiež otvorene stavia proti homosexuálnym stykom a v minulosti dokonca poukazoval na to, že jej členovia ,,zápasia" so svojou sexualitou pomocou konverznej terapie, ktorá by mala homosexuálneho jedinca priviesť k plnohodnotnému heterosexuálnemu životu. Po čase sa však táto metóda ukázala ako neúčinná. Hillsong sa preto túto praktiku rozhodol ešte v roku 2011 pozastaviť.
JANA HOMOLOVÁ
Strašne stará musí byť, - povie Veronika Gancarčíková, keď sa jej spýtame na božiu muku v Matiašovciach, ktorá stojí pár metrov od záhrady, kde sa práve prechádza. ,,Moja babička by mala stopäťdesiat rokov, moja mama sto, ale ani jedna z nich mi o tom nič nehovorila. Vraví sa, že ju postavili spolu s krížom pri kostole v časoch, keď tu zúrila cholera, ale na to sa ja nemôžem pamätať, aj keď mám osemdesiat rokov. Jednoducho, stojí tu a hotovo." Rozpráva, že sa pri nej zvyknú okoloidúci zastaviť, niektorí sa prežehnajú, niektorí aj pomodlia, ale ,,len svoji, lebo cudzí o tom nevedia". V tom sa pani Veronika nemýli. Cudzí ju na okraji dediny, kde sa stretávajú tri poľné cesty, určite nenájdu, ale ani všetci domáci presne nevedia, kde je. Až štvrtá stará pani ju na obrázku spoznala a poslala nás správnym smerom. ,,Na jeseň tú božiu muku opravili. Bola mizerná, zničená, sami sme ju chceli dať opraviť, ale nakoniec starosta povedal, že sa na ňu nejaké peniaze našli."
Čo stavba, to príbeh: Božia muka trpiaceho Krista v Matiašovciach. Klaudia Buganová, etnologička z Východoslovenského múzea v Košiciach, konštatuje, že je vzácna už tým, že sa zachovala nedotknutá, bez výraznejších renovačných zásahov. ,,Je to dielo skúseného kamenára zo začiatku 18. storočia. Soška umiestnená v hornej časti zobrazuje sediaceho Krista ako Vir dolorum, rukou si podopiera tvár a človeku pri pohľade na jeho bolesť zaiste príde na um i vlastný koniec." Vir dolorum, muž bolesti. Keď sa k nemu šplhá náš fotograf, je z neho muž v ohrození, ale nakoniec si to odnesú iba okuliare, ktoré padnú na kamenný podstavec.
V Rudníku pri Jasove je to ešte nebezpečnejšie. Príručka píše, že božiu muku ukrižovania Pána máte hľadať kilometer od Kostola svätého Juraja mučeníka, pri bývalej poľnej ceste smerom na Paňovce, ,,cibrokovo žeme". Podvečer v obci vyzerá, akoby vyhlásili stanné právo, nikde nikto a osamotený bežec nás pošle celkom inde. Svätá pravda, aj tam je božia muka, ale iná, než sme hľadali. Krížnych ciest, kde sa zvyčajne stavali, je naozaj požehnane. Kým niekoho nájdeme, kým nás pošlú správnym smerom, padne súmrak a žena v poslednom dome pri poli, kde je cieľ nášho záujmu, nás varuje: ,,Nechoďte tam teraz, je to dobrý kilometer a po poli sa túla množstvo divých zvierat. Nielen divé svine, ale aj medvede! Museli by ste mať zvončeky, aby ste ich odplašili." Ale kde vziať večer v Rudníku zvončeky? Škoda, podľa obrázkov to bola jedna z najkrajších drobných sakrálnych stavieb, ktoré sme si spolu s etnologičkou vybrali. Asi aj najstrašidelnejších. V miestnej kronike je záznam, že na tom mieste pásol jeden muž kone. Mal pri sebe peniaze, ktoré získal výberom daní. Tie mu však ukradli. Keď sa po čase našli, chlap dal na tom mieste postaviť kaplnku. Klaudia Buganová by povedala po východniarsky - kapličku. Rozlišovacie znamenie je veľmi jednoduché - do kaplnky sa zmestíte, do kapličky nie.
,,Ľudia ju nazývajú Jeňova kaplica. Podľa ústneho podania Márie Tóthovej totiž dane vyberal vojak, a ten na dnešnom mieste kapličky zaspal. Prebral sa a zistil, že ho okradli. Vrátil sa do dediny, ale nikto mu nechcel pomôcť, a tak ho nakoniec nadriadení dali zastreliť. Muž, ktorý mu peniaze ukradol, ich však nemohol použiť, lebo vždy keď nimi chcel zaplatiť, objavila sa na nich krv. Bol to práve Jeni a práve on tu dal postaviť kapličku. Onedlho sa údajne obesil," rozpráva Klaudia Buganová.
Tma pod lampou: Krížne cesty považovali ľudia odnepamäti za magické. Tu sa stretávalo dobro a zlo, tu sa tieto sily koncentrovali, mali ešte väčšiu silu. A tak na týchto miestach stavali sakrálne objekty - božie muky, kríže alebo niekde aspoň položili svätý obrázok. Inak sa tu ľudia aj správali. Pomodlili sa, kľakli si, prežehnali sa... Na Slovensku ich máme stovky, zvykli sme si na ne, niekedy ich ani nevnímame. ,,Na západe ich skúmajú celé vedecké tímy, my sme sa ich podujali v rámci výskumnej úlohy zmapovať u nás, na východe. Zaoberám sa nimi od roku 1990. Niežeby ma predtým nezaujímali, ale za minulého režimu sa to ani nedalo. Pokiaľ viem, ani jedna z týchto malých sakrálnych stavieb nie je národná kultúrna pamiatka, práve preto niektoré obnovili veľmi necitlivo alebo jednoducho zanikli. Škoda. Je to kultúrne dedičstvo každého regiónu, stavali to predkovia ľudí, ktorí tam dnes žijú. Za každou takouto stavbou sa ukrývajú priamo neuveriteľné príbehy!" dodáva Klaudia Buganová.
,,Tak toto my tu určite nemáme!" krúti žena hlavou, keď jej ukazujeme obrázok. Vezme fotografiu a ide sa poradiť s ďalšou ženou, ale ani tá o božej muke nič nevie. Nakoniec si na pomoc privolajú muža. Ten tvrdí, že by to mohla byť ,,tá na hornom konci, čo má za plotom sused, ale možno to nie je ona". Hľadáme ihlu v kope sena. Ihlu sme ani nenašli. Zato sme v Malej Frankovej objavili čosi iné, niečo, o čom nevedela ani etnologička. Novú božiu muku či, presnejšie, hneď dve a jednu z nich nedokončenú. ,,To dal postaviť jeden chlap od nás z dediny, ktorý pracuje v Anglicku na mieste, kde žil muž, ktorý celý život túžil mať takúto stavbu pri dome. Nakoniec sa toho nedočkal, umrel. Nuž a ten z Anglicka ju tam postaviť dal," vysvetlí muž privolaný na pomoc. Keď sa však spýtame na kamenný stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice vo Veľkej Frankovej, všetci traja pokrútia hlavami. ,,Ani nehľadajte, rekonštruujú ho, odviezli to."
Človek si povie, že je to ako s tým socialistickým vtipom - V obchodoch máme všetko, len nesmiete hľadať nič konkrétne. Koľko krížov sme videli popri cestách! Napríklad v Spišskej Belej, kde stojí pri bývalých rašeliniskách Trstinné lúky a za ním sa črtajú celé Vysoké Tatry! V roku 1964 tu našli v hĺbke tri metre tri bronzové meče z desiateho storočia! ,,V areáli ležala hromada zvieracích kostí a jedna kompletne zachovaná ľudská kostra," hlása tabuľa. Lenže my sme chceli kamenný stĺp vo Veľkej Frankovej, lebo podľa etnologičky je to ,,monument, ktorý nemá na celom Zamagurí obdobu". Odborníci sa, ako vraví, domnievajú, že je to import pravdepodobne z oravskej profesionálnej kamenárskej dielne, kde pôsobila od druhej polovice 18. storočia rodina Belopotockých, ktorá kamennými skulptúrami zásobovala celú Oravu. V každom prípade, aj kríž v Spišskej Belej je úžasný!
Rastlinný kostol: Debraď, Kaplnka svätého Jána. Súradnice: ,,Tri kilometre od Kostola svätého Petra a Pavla, pri Ladislavovej vyvieračke." Zrazu však máme iný problém, starší ľudia nám jednoducho nerozumejú. Pre nich je to Szent János forrás és kápolna. Takže sa musíme uspokojiť aj so stručnou odpoveďou na otázku, ako sa volá ten potok, ktorý vyviera rovno pod kaplnkou - Voda. Ani internet nie je oveľa múdrejší, spomína iba Prameň svätého Jána a dodáva, že potôčik slúžil na napájanie dobytka a že v zime nezamŕza. Preto s nedôverou reagujeme aj na odporúčanie mladého muža, ktorý nás posiela do rastlinného kostola. Alebo žeby v tejto obci mali ešte jeden unikát?
Majú! A je to naozaj niečo, čo sa nedá vidieť nikde inde na Slovensku. Vlastne sa to nedá ani poriadne opísať, to treba vidieť. Kostol, ktorý má len kontúry z drevených trámov a palíc. Kostol, z ktorého vnútrajška vyrastá cez strechu obrovský starý strom. Rastlinný Kostol svätého Ladislava. Podľa slov etnologičky, nad Prameňom svätého Ladislava dal v rokoch 1497 až 1502 jasovský prepošt Domonkos Bátory postaviť gotickú kaplnku, z ktorej zostali iba obvodové múry. ,,O tom, prečo ju dal postaviť, kolujú iba legendy. Vystupuje v nich kráľ, svätý Ladislav. Tu vraj odpočívalo jeho vojsko a vojaci boli veľmi smädní. Kráľov kôň zakopol podkovou o skalu a vytryskol z nej prameň. Hladní vojaci teda uhasili smäd a hlad zahnali pečenými drozdami. Dodnes obyvateľov obce prezývajú rigók, lebo rigó je po maďarsky drozd," hovorí Klaudia Buganová.
Ladislav Drozd, ktorý sa ku kostolu prihnal na motorke spolu s manželkou Timeou, tvrdí, že z tej vody z Ladislavovho prameňa je najlepšia káva! ,,Mali sme na návšteve príbuzných z Kanady a neuveríte, ale domov odleteli s fľašou naplnenou práve touto vodou!" Manželka na to reaguje slovami - ,,Ozaj, a prečo sme dnes vlastne so sebou nevzali fľašu?" Ešte sa dozvieme, že na odpust sa tu konajú omše a vtedy sem prinesú aj zvon, ktorý by tu inak dlho nevisel, a môžeme ísť ďalej.
Malé zázraky: Poproč, božia muka. Podľa ústneho podania bola postavená po cholerovej epidémii v rokoch 1870 až 1871 na slávu Božiu a veriaci sa tu v noci z Bielej soboty na Veľkonočnú nedeľu modlili ruženec. Miestne označenie - kaplička. Znalosti miestnych o nej - nulové. Každý nás posiela k veľkej kaplnke, ale táto božia muka je, zdá sa, ukrytá za Božím chrbtom. Či skôr za domami, s ktorými dokonale splýva. Ako vraví Danica Cibeková, ktorá býva vedľa, ,,je bars stará a už trikrát ju zrenovovali". Museli v nej pomeniť aj staré obrázky za nové a soška Panny Márie má dole nápis Lourdes.
Na Slovensku je veľa krás a zaujímavostí, o ktorých nevieme alebo ich jednoducho prehliadame. Niekedy stačí otvoriť oči a uvidíte malý zázrak. Presne taký, aký sa môže skrývať aj za božími mukami na krížnych cestách.
PETER KUBÍNYI