Francúzsko 27. septembra (VaticanNews) V homílii počas svätej omše v Lurdoch pápež Lev XIV. pripomenul naliehavosť obrátenia, nádej na večný život a dôstojnosť každého človeka aj v chorobe a utrpení. Chorých povzbudil, aby svoje bolesti obetovali za svet, a pútnikov pozval, aby sa stali svedkami nádeje.

Homília pri svätej omši v Lurdoch
Lurdy, 27. septembra 2026

Bratia a sestry, pútnici z Francúzska i z celého sveta, keď sa dnes ráno pozerám na vás, zhromaždených v dome našej Matky, vidím univerzálnu tvár Cirkvi. Niektorí z vás prešli celé svetadiely, prekonali ťažkosti a priniesli svoje radosti i bremená až k tejto svätej jaskyni. Aká radosť byť spolu, ako jedno srdce, jedna rodina! 

Osobitne chcem pozdraviť pútnikov, ktorí prišli zo všetkých regiónov a diecéz Francúzska. Dnes kráčate po pôde tejto požehnanej krajiny, ktorá prijala veľa milostí. Nech táto púť znovu roznieti plameň viery vo vašich domovoch a farnostiach. Prineste útechu z Lúrd svojim susedom, svojim blízkym i celému francúzskemu ľudu.

Texty, ktoré nám Cirkev predkladá v liturgii tejto nedele, sa dotýkajú ústrednej časti posolstva, ktoré Panna Mária zverila svätej Bernadete: nežného a zároveň naliehavého pozvania k obráteniu. V evanjeliu Ježiš hľadí s pravdivosťou a hlbokým zármutkom na zatvorené srdcia: „ani potom ste sa nekajali“ (Mt 21, 32). Prečo táto rana v Kristovom srdci? Pretože Boh nechce záhubu svojich detí. Prorok Ezechiel nám pripomína: „Keď sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha zločin, zomrie preň; pre svoj zločin, ktorý spácha, zomrie.“ Keď sa však obráti, keď „spozoruje a odvráti sa od všetkých svojich zločinov, ktoré popáchal, určite bude žiť, nezomrie“ (porov. Ez 18, 26. 28). Preto vo Svätom písme zaznievajú výzvy na pokánie a po stáročia sprevádzajú celé hlásanie evanjelia. Pripomínajú nám, aké je pokánie naliehavé a potrebné: obrátiť sa treba dnes – nie zajtra; dnes je milostivý čas, deň spásy (porov. 2 Kor 6, 2). Áno, Boh chce, aby človek žil, otvoril oči a vrátil sa k nemu. Obrátiť sa znamená opustiť cesty omylu a vykročiť na cestu života, tak otvoríme svoje srdce jedinej radosti, ktorá sa nepominie.

Sám Ježiš hovorí celkom jasne, keď vyzýva na pokánie. Svätý Lukáš nám napríklad zaznamenáva jeho slová: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete“ (Lk 13, 5). Ježiš však rozširuje obzor pozemského života o život večný. Kým šťastie na tomto svete je pominuteľné a relatívne a pre niektorých, žiaľ, niekedy aj nedosiahnuteľné, skutočné šťastie je v nádeji prisľúbené všetkým. Malo by byť hlavným cieľom nášho hľadania, úsilia a rozhodnutí. Nepovedala vari Panna Mária svätej Bernadete: „Nesľubujem ti šťastie na tomto svete, ale na druhom“?

Tento prísľub, vyslovený práve tu, zaznieva v tejto francúzskej krajine osobitne silno a otriasa naším dnešným spôsobom myslenia. V spoločnosti, ktorá sa usiluje o pokrok a hmotný blahobyt, no niekedy podlieha pokušeniu zabudnúť na večnosť, nám Panna Mária pripomína veľkosť a dosah nášho povolania k životu, k večnému životu. Zoči-voči súčasným prúdom, ktoré chcú nanovo určovať hodnotu ľudského života v chorobe, utrpení či starobe, stojí jaskyňa Massabielle ako svätyňa kresťanskej nádeje. Tu nie je odmietnutá žiadna krehkosť. Vaše barly, invalidné vozíky ani skryté slzy nie sú prekážkou: práve v nich sa vám dostáva plnej úcty a prijatia a nekonečná Božia láska premieňa váš život. Lurdy sú požehnaným miestom vyznania viery v krásu a posvätnosť života. Život sa tu prijíma ako vzácny Boží dar, povolaný rozkvitnúť na večnosť v Otcovej láske.

„Sľubujem ti to!“ Áno, večný život je pevný a istý prísľub, ktorý nám dáva Pán. Svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním nám ho už získal a každý deň ho v nás uskutočňuje milosťou krstu. Je na dosah, ale od nás záleží, či ho slobodne prijmeme, či sa ho chopíme a nebudeme mu klásť prekážky. Prekážkou milosti a večného života, jedinou prekážkou tejto lásky, je hriech: uzavretosť do seba a odmietnutie Boha, ktoré nás väzní vo vlastnej tme! V hre je teda naša osobná zodpovednosť, a tá je veľká. Boh nás chcel mať slobodných, pretože sloboda je podmienkou lásky, milovať z donútenia nemožno. Slobodu, ktorú sme dostali, máme vložiť do svojho „áno“ Kristovi a s pomocou jeho milosti kráčať v Máriiných šľapajach. Toto „áno“ máme stále obnovovať až do posledného dychu: „teraz i v hodinu smrti našej“, hovoríme v modlitbe Zdravas’, Mária.

Naliehavú výzvu na obrátenie nachádzame aj v slovách, ktoré Mária vyslovila práve tu: „Pokánie! Pokánie! Pokánie!“ To slovo opakuje trikrát... A Bernadetu vyzýva vykonať niekoľko úkonov. Prečo? Vari nám to pomaly dochádza? Považujeme sa príliš ľahko za ľudí bez hriechu? Robíme pokánie primálo? Panna Mária nás žiada robiť pokánie nielen za seba, pretože ho potrebujeme, ale aj „za hriešnikov“, za svet, v ktorom je veľa zla. Ako by sa naše srdcia nemohli cítiť oslovené tvárou v tvár čoraz rozšírenejším konfliktom, ktoré ničia veľa nevinných životov? Zlo, ktoré sužuje našu dobu, však vychádza z ľudského srdca. Boh zaň nie je zodpovedný: „Vari je moje konanie nesprávne? Nie je nesprávne vaše konanie?“ hovorí synom Izraela (porov. Ez 18, 25). Zmeniť sa teda musia ľudské srdcia, počnúc tým naším.

Pokánie je skutok, ktorý sa rodí z lásky a zo solidarity s celým ľudstvom: z lásky k Bohu, keď chceme odčiniť ranu, ktorú jeho srdcu spôsobili naše hriechy. Z lásky ku všetkým našim bratom a sestrám, ktorí nepočúvajú výzvu na obrátenie a ktorých vlastné previnenia vedú k smrti. Táto požiadavka obrátenia sa týka aj samotnej Cirkvi na jej pozemskej púti. Cirkev musí mať odvahu žiť toto obrátenie predovšetkým sama. Ak sa chceme uzdraviť z hlbokých rán, neverností a bolestných poblúdení, ku ktorým došlo v jej vnútri, musíme sa pokorne postaviť pod očisťujúci Pánov pohľad. Uznanie vlastných chýb je nevyhnutné pre duchovný rast, ako píše svätý Augustín: „Nech sa ti stále nepáči to, čím si, ak chceš dosiahnuť to, čím ešte nie si“ (Sermo 169, 15.18).

Výzva našej Matky na modlitbu a obrátenie nás napĺňa veľkou nádejou, pretože nám ukazuje, ako možno zmeniť beh vecí: spojiť sa s Kristovým utrpením. Drahí chorí, ktorí poznáte utrpenie a ktorých je tu v Lurdoch tak veľa, môžete v duchu obety prežívať svoje trápenia a bolesti, a tak vstúpiť na cestu vykúpenia, ktorú svet tak veľmi potrebuje. V tomto zmysle ste skutočne v srdci Cirkvi a vaše poslanie je nenahraditeľné.

Pútnici, bratia a sestry, z Lúrd neodídete takí, akí ste prišli: odídete ako misionári nádeje. To je zázrak tohto miesta: prebúdza radosť z nádeje práve uprostred skúšky a bolesti. Panna Mária uzdravuje náš pohľad a premieňa naše srdcia tým, že im daruje pokoj. Buďte vo svojich krajinách, diecézach a rodinách činorodými svedkami tejto Božej sily a nežnosti, vďaka ktorým môžeme pokračovať v ceste a dosiahnuť cieľ. Posilňovaní modlitbou chorých a láskou našej Matky kráčajte s dôverou v ústrety budúcnosti. Nebojte sa búrok sveta: svätá Božia Matka bdie nad vašou cestou, zahaľuje Cirkev do plášťa svojej nežnosti a ako žiarivá ranná hviezda vedie vaše kroky, aby ste sa v radosti zrodili pre život jej Syna Ježiša.

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia