Neapol 8. mája (VaticanNews) Svätý Otec sa 8. mája popoludní presunul z Pompejí do Neapola, kde sa stretol s klerikmi a zasvätenými osobami v Neapolskom dóme. Následne sa pápež na Piazza del Plebiscito prihovorí obyvateľom mesta, ktoré na záver zverí Panne Márii.
Neapol naposledy navštívil pápež v roku 2019 – bol to pápež František, ktorý sem zavítal už v roku 2015. Benedikt XVI. sem prišiel v roku 2007 a sv. Ján Pavol II. trikrát – v rokoch 1979, 1980 a 1990.
Trochu z histórie
Neapol je vyše 900-tisícová metropola juhotalianskeho regiónu Kampánia ležiaca v Neapolskom zálive a neďaleko sopky Vezuv. Bol založený Grékmi v prvom tisícročí pred naším letopočtom. V 8. storočí pred Kristom tu vznikla kolónia známa ako Parthenopé. V 6. storočí pred n. l. bolo mesto znovu založené pod názvom Neápolis.
Mesto bolo dôležitou súčasťou Veľkého Grécka (Magna Graecia), zohralo významnú úlohu pri prelínaní gréckej a rímskej spoločnosti. Neapol bol hlavným mestom Neapolského vojvodstva (661 – 1139), neskôr hlavným mestom Neapolského kráľovstva (1282 – 1816) a napokon hlavným mestom Kráľovstva oboch Sicílií — až do zjednotenia Talianska v roku 1861.
Neapolský dóm
Mesto je tiež významným kultúrnym centrom. Bolo jedným z centier baroka, pôsobil tu napríklad známy maliar Caravaggio (17. stor.). Neapol je žiaľ známy aj kvôli sociálnym problémom a kriminálnemu podsvetiu, osobitne mafiánskou organizáciou Camorra, ktorá funguje v autonómnych klanoch a má korene v 19. storočí. Mesto je samozrejme preslávené aj svojimi kulinárskymi špecialitami, osobitne pizzou.
Cirkev a svätí
Najstaršie hagiografické pramene, ktoré pochádzajú najskôr z 9. storočia, pripisujú založenie Cirkvi v Neapole svätému Petrovi. Ten sa vraj na ceste z Antiochie do Ríma zastavil v Neapole, kde pokrstil a vysvätil prvého biskupa Neapola Asprena alebo Asprenata.
Katakomby v Neapole
Medzi svätými, ktorí žili v Neapole je známy napríklad svätý lekár Giuseppe Moscati (1880 – 1927) či zakladateľ redemptoristov st. Alfonso Maria de‘Liguori. Hlavným a najznámejším patrónom Neapola je svätý Januárius (tal. San Gennaro), ktorý bol biskupom a mučeníkom z 3. storočia. Preslávený je najmä zázrakom skvapalnenia jeho krvi uchovávanej v Neapolskom dóme (Katedrále Nanebovzatia Panny Márie), ktorý sa zvyčajne odohráva trikrát do roka (najmä 19. septembra). V 20. storočí v Neapole žil aj známy kňaz Dolindo Ruotolo, autor obľúbenej Modlitby odovzdanosti.
Zuzana Klimanová – Vatican News
Lev XIV. klerikom v Neapole: Cirkev potrebuje starostlivosť a blízkosť ľuďom
Pápež Lev XIV. sa pri stretnutí s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami v Neapole zamyslel nad slovom „starostlivosť“, ktoré označil za odpoveď na únavu, osamelosť i výzvy dnešnej pastorácie. Cirkev podľa neho nesmie zostať pri „pastorácii zachovávania“, ale má byť spoločenstvom schopným načúvať, kráčať spolu a prinášať Evanjelium do konkrétneho života ľudí, najmä v prostredí poznačenom chudobou, násilím a sociálnymi nerovnosťami.
Pred stretnutím s klérom pápež Lev XIV. krátko pozdravil veriacich zhromaždených pred neapolským Dómom. „Ciao Napoli! Buongiorno!“ prihovoril sa im spontánne a dodal, že do mesta prišiel „nájsť to teplo, ktoré vie ponúknuť iba Neapol“. Poďakoval za prijatie a označil spoločné stretnutie za „Božie požehnanie“. Prvú zastávku v meste venoval katedrále a osobitnej úcte k svätému Januárovi, „takému dôležitému pre vašu nábožnosť a vašu vieru“.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
biskupom, klerikom, rehoľníkom a rehoľníčkam
Neapol, 8. mája 2026
Eminencie, excelencie,
drahí kňazi, rehoľníčky a rehoľníci,
bratia a sestry!
Ďakujem vám, eminencia, za pozdrav, ktorý ste mi adresovali aj v mene prítomných a celej cirkvi žijúcej v Neapole. Je pre mňa veľkou radosťou navštíviť toto mesto nesmierne bohaté na umenie a kultúru, ležiace v srdci Stredomoria a obývané nezameniteľným a radostným ľudom, napriek ťarche mnohých ťažkostí. Môj ctihodný predchodca pápež František, keď sem prišiel v roku 2015, povedal: „Život v Neapole nikdy nebol ľahký, no nikdy nebol smutný! Toto je vaše veľké bohatstvo: radosť a veselosť“ (Stretnutie s obyvateľmi štvrte Scampia, 21. marca 2015). Dnes som tu aj preto, aby som sa touto radosťou nechal nakaziť. Ďakujem za vaše prijatie!
V tomto duchu priateľstva a bratstva by som sa s vami rád podelil o krátku úvahu, ktorá vás, dúfam, podporí, povzbudí na ceste a ponúkne niekoľko podnetov pre cirkevný a pastoračný život.
Je jedno slovo, ktoré zaznieva v mojom srdci pri počúvaní evanjeliového rozprávania o dvoch emauzských učeníkoch: slovo starostlivosť. Tak ako títo dvaja učeníci, aj my často kráčame ďalej bez toho, aby sme vedeli správne čítať znamenia dejín, a niekedy, sklamaní a znechutení mnohými problémami či osobnými a pastoračnými nádejami, ktoré sa zdajú nenaplnené, máme smutnú tvár a horkosť v srdci. Ježiš sa však k nám pridáva a kráča s nami, sprevádza nás, aby nás otvoril novému svetlu: jeho postojom je postoj toho, kto sa stará.
Opakom starostlivosti je ľahostajnosť. A hneď nám prídu na myseľ niektoré príklady: zanedbané ulice a zákutia mesta, zanedbané spoločné priestory, periférie a ešte viac všetky tie situácie, v ktorých je zanedbávaný samotný život, keď je ťažké chrániť jeho krásu a dôstojnosť. Chcel by som sa však predovšetkým zastaviť pri význame vnútornej starostlivosti, ktorá je starostlivosťou o naše srdce, našu ľudskosť a naše vzťahy.
Hovorím to predovšetkým tým, ktorí sú v Cirkvi povolaní k zodpovednosti, k službe vedenia a k osobitnému zasväteniu. Myslím najmä na kňazov, rehoľníčky a rehoľníkov, pretože bremeno služby a vnútorná únava, ktorá z nej vyplýva, sú dnes v niektorých ohľadoch ešte ťažšie než v minulosti.
Neapol je mestom tisícich farieb, kde sa kultúra a tradície minulosti miešajú s modernosťou a novými inováciami; je to mesto, kde sa spontánna a živá ľudová religiozita prelína s mnohými sociálnymi krehkosťami a rozličnými podobami chudoby; je to starobylé, no stále sa pohybujúce mesto, plné krásy, no zároveň poznačené mnohým utrpením a dokonca krvou obetí násilia.
V tomto kontexte je pastorácia povolaná k neustálemu vteleniu evanjeliového posolstva, aby sa vyznávaná a slávená kresťanská viera neobmedzovala iba na niekoľko emotívnych udalostí, ale hlboko prenikala do tkaniva života a spoločnosti. Bremeno je však, najmä pre kňazov, veľké. Myslím na námahu počúvať príbehy, ktoré vám ľudia zverujú, odhaliť tie najskrytejšie bolesti, ktoré potrebujú vyjsť na svetlo, vytrvať v úsilí o evanjeliové ohlasovanie, ktoré môže ponúknuť horizonty nádeje a povzbudiť k voľbe dobra; myslím na unavené rodiny a často dezorientovaných mladých ľudí, ktorých sa snažíte sprevádzať, a na všetky ľudské, materiálne i duchovné potreby, ktoré vám chudobní zverujú, keď klopú na dvere vašich farností a združení. K tomu sa často pridáva pocit bezmocnosti a zmätenia, keď si uvedomujeme, že náš jazyk a naše konanie sa zdajú byť nedostatočné voči novým otázkam a výzvam dneška, najmä zo strany mladých. Ľudské a pastoračné bremeno je určite veľké, hrozí, že človeka zaťaží, opotrebuje a vyčerpá jeho sily, a niekedy ho ešte zhoršuje určitá osamelosť a pocit pastoračnej izolácie.
Preto potrebujeme starostlivosť. Predovšetkým starostlivosť o vnútorný a duchovný život, neustále živiac náš osobný vzťah s Pánom v modlitbe a pestujúc schopnosť počúvať to, čo sa odohráva v našom vnútri, aby sme rozlišovali a nechali sa osvecovať Duchom. To si vyžaduje aj odvahu vedieť sa zastaviť, nebáť sa hľadať v evanjeliu odpovede týkajúce sa osobných a pastoračných situácií, ktoré prežívame, aby sme nezredukovali službu na obyčajnú funkciu.
Starostlivosť o našu službu však prechádza aj cez bratstvo a spoločenstvo. Bratstvo zakorenené v Bohu, ktoré sa prejavuje v priateľstve a vzájomnom sprevádzaní, ako aj v zdieľaní pastoračných projektov a iniciatív. Treba ho považovať „za konštitutívny prvok identity služobníkov, nielen za ideál alebo slogan“ (apoštolský list Vernosť, ktorá plodí budúcnosť, 16). Zároveň, práve preto, že sme dnes viac vystavení pokušeniu osamelosti v kultúrnom prostredí, ktoré je čoraz zložitejšie a roztrieštenejšie, bratstvo si vyžaduje, aby bolo pestované a podporované, možno aj novými „možnými formami spoločného života“ (tamže, 17), v ktorých si kňazi môžu navzájom pomáhať a spoločne premýšľať nad pastoráciou. Nejde len o účasť na niekoľkých stretnutiach či podujatiach, ale o úsilie prekonať pokušenie individualizmu. Myslime na seba ako na kňazov a rehoľníkov spoločne! Cvičme sa v umení blízkosti!
Pápež František povedal, že na určitý individualizmus rozšírený v našich diecézach „musíme reagovať voľbou bratstva“. A dodal: „Toto spoločenstvo treba žiť hľadaním konkrétnych foriem primeraných dobe a realite územia, ale vždy v apoštolskej perspektíve, s misionárskym štýlom, s bratstvom a jednoduchosťou života“ (Stretnutie s diecéznymi kňazmi, Cassano all’Jonio, 21. júna 2014).
Nezabúdajme napokon, že táto potreba spoločenstva sa nás týka predovšetkým ako pokrstených, povolaných tvoriť jedinú Kristovu Cirkev. Preto ju treba hľadať, podporovať a žiť vo všetkých našich ľudských a pastoračných vzťahoch, v ktorých majú prvoradú úlohu laici a pastorační pracovníci. Kráčať spoločne v nasledovaní Pána a niesť evanjelizačné poslanie s využitím rozličných chariziem a služieb zodpovedá samotnej identite Cirkvi: Cirkev, ktorá je tajomstvom spoločenstva a každý, počnúc krstom, je povolaný byť živým kameňom stavby, apoštolom Evanjelia a svedkom Kráľovstva.
Viem, že ste prežili čas milosti slávením diecéznej synody. Bol to proces, ktorý uviedol do pohybu celé cirkevné spoločenstvo, povolané pýtať sa na svoj spôsob bytia a ohlasovania Evanjelia v tejto krajine. Chcel by som vás pozvať, aby ste si predovšetkým uchovali a osvojili metódu synody: cvičenie vo vzájomnom počúvaní, zapojenie, ktoré nikoho nevylúčilo, ľudskú, pastoračnú a duchovnú synergiu medzi farnosťami, združeniami, zasvätenými osobami a laikmi, pričom ste sa snažili dať hlas aj tým, ktorí zvyčajne zostávajú na okraji. Toto počúvanie jasne ukázalo očakávania, zranenia a nádeje a vrátilo vám obraz Cirkvi povolanej vyjsť zo seba samej, obrátiť svoj štýl a vteliť sa medzi ľudí ako svetlo nádeje.
Preto vás prosím o toto: počúvajte sa navzájom, kráčajte spolu, vytvárajte symfóniu chariziem a služieb, a tak hľadajte spôsoby, ako prejsť od pastorácie zachovávania k misionárskej pastorácii, schopnej dotknúť sa konkrétneho života ľudí.
Je to poslanie, ktoré si vyžaduje príspevok všetkých. V meste poznačenom nerovnosťami, nezamestnanosťou mladých, predčasným ukončovaním školskej dochádzky a krehkosťou rodín sa ohlasovanie Evanjelia nemôže zaobísť bez konkrétnej a solidárnej prítomnosti, ktorá zahŕňa všetkých: kňazov, rehoľníkov i laikov. Všetci sú aktívnymi subjektmi pastorácie a života Cirkvi, nielen spolupracovníkmi, aby angažovanosť a svedectvo každého mohli vytvárať spoločenstvo blízke ľuďom a citlivé na ich potreby, schopné byť kvasom v ceste. Spoločenstvo, ktoré vie pripravovať a ponúkať cesty pomáhajúce ľuďom žiť skúsenosť Evanjelia a prijímať z neho impulzy na obnovu mesta Neapol.
Drahí bratia a sestry, poznám osobitné puto, ktoré vás spája s vaším patrónom svätým Januáriom; no Božia milosť bola voči vám natoľko štedrá, že počas vašich dejín vzbudila aj mnohé ďalšie postavy svätých mužov a žien. Zverujem vás im i príhovoru Márie, Nanebovzatej Panny a starostlivej Matky. A nezabudnite: ste súčasťou príbehu lásky, príbehu Pána pre jeho ľud, ktorý sa začal pred vami a neskončí sa po vás; ste v ňom ako jedinečné a potrebné kamienky mozaiky; ste v ňom preto, aby ste aj v hustých spleteniach temnoty dokázali zažať svetlo.
Nebojte sa, nestrácajte odvahu a buďte pre túto Cirkev i pre toto mesto svedkami Krista a rozsievačmi budúcnosti!
Preklad Martin Jarábek
