Kamerun 30. apríla (VaticanNews) Zdravotnícke zariadenie prevádzkované Milosrdnými sestrami svätej Jeanne Antide Thouret v srdci Kamerunu poskytuje zdravotnú starostlivosť ľuďom, ktorí trpia na maláriu, podvýživu a tuberkulózu. „Skutočná chudoba v tejto krajine je často spôsobená nevedomosťou rodičov.“ To si šepkajú zdravotné sestry a lekári, keď prechádzajú cez nádvorie, na ktorom sa nachádzajú oddelenia a ústavy.
V tejto nízkej stavbe s mnohými vonkajšími chodbami, ktoré sú rozdelené rozkvitnutými záhradami, prevládajú zemité tóny. Nežnosť nemocničného personálu voči detským pacientom je takmer odzbrojujúca. Ich výčitky voči otcom a matkám nie sú obvineniami, ale skôr bolestným konštatovaním. V Kamerune ľudia naďalej umierajú, pretože sa radšej obracajú na šamana ako na nemocnice. V nemocnici v Ngaoundale, v provincii Adamawa v centrálnej oblasti Kamerunu, je jedným z hlavných záväzkov práve záchrana životov vytrhnutím z rúk liečiteľov.
Malária, tuberkulóza a podvýživa
Nemocnica, ktorú v roku 2016 otvorili Milosrdné sestry svätej Jeanne Antide Thouret, je referenčným bodom pre takmer 95 000 ľudí a nerozlišuje na základe rasy, etnického pôvodu ani náboženstva. Zariadenie sa zameriava predovšetkým na boj proti tuberkulóze, ktorá je tu veľmi rozšírená. „Najrozšírenejšou a najčastejšou chorobou je malária,“ vysvetľuje riaditeľka nemocnice, sestra Christine Richard, ktorá pochádza zo Švajčiarska. „Nachádzame tu aj mnoho respiračných patológií a narastajúci počet prípadov tuberkulózy. Ďalším veľkým protagonistom je podvýživa.“
„Sú tu deti, ktoré sem prichádzajú s opuchmi, čo je znakom nedostatku bielkovín.“ Príčinou je krajná chudoba, v ktorej žijú rodiny v tejto časti sveta, ale v niektorých prípadoch je to spôsobené aj mnohoženstvom, ktoré v tejto krajine nie je zriedkavé vzhľadom na to, že väčšina obyvateľstva sú moslimovia. „Ak nedôjde k dohode medzi manželkami alebo ak manžel uprednostňuje jednu pred ostatnými,“ vysvetľuje sestra, „finančné zdroje nie sú rozdelené rovnomerne a následky často znášajú deti.“
Chudoba je v Ngaoundale, ako aj v celom Kamerune, zďaleka najtragickejšou ranou. „Už 11 mesiacov sme nedostali refundácie a vláda má dlh vo výške približne 46 000 EUR,“ vysvetľuje sestra Christine.
Očami detí
Oči detí sú prenikavé, ale aj vystrašené. Sú nemé, dokonca aj tie najmladšie z nich, ich veľké tmavé oči sa pozerajú na svet, napriek ihlici v ich malej ruke, napriek tomu, že pre niektoré z nich je ťažké aj chodiť, zaťažené slabosťou spôsobenou podvýživou a chorobou. Nemocničný personál, lekári a zdravotné sestry – laici a rehoľné sestry – sú vždy diskrétne po ich boku. Láskavo a jemne, s pohladením, úsmevom a veľkým súcitom robia pre pacientov a rodiny všetko, čo je v ich silách, pretože niet matky, ktorá by nezostala pri vlastných deťoch vo dne v noci a sama si nezabezpečila jedlo, ktoré sa pripravuje v štruktúre vybudovanej nemocnicou.
„Jedným z dôvodov, prečo ako nemocnica neponúkame chorým jedlo,“ pokračuje Christine, „okrem toho, že by to stálo príliš veľa, je aj to, že ľudia, ktorí sú tu väčšinou moslimovia, nezjedia nič, čo si sami nepripravili.“ Toto miesto ponúka všetky druhy pomoci vrátane vyhradených priestorov pre oftalmológiu, zubnú starostlivosť, rádiológiu a laboratórne analýzy, ako aj moderné vybavenie. Dva operačné bloky, z ktorých jeden je určený pre urgentné prípady, fungujú nepretržite.
Nemocnica, dodáva sestra Christine, „nie je dostatočne známa, hoci ľudia z nej majú skutočný úžitok.“ V roku 2023 sa priemerné zdroje peňazí rovnali 33 percentám ročného kapitálu zariadenia, čo je, vysvetľuje sestra, „príliš málo na to, aby sme mohli pokojne žiť.“ Chudoba, ale aj problém šamanov spôsobuje, že nemocnica je možnosťou až vtedy, keď už je príliš neskoro na to, aby sa zaručilo prežitie. Okrem toho často po vynaložení peňazí na liečiteľov chorí nemajú dosť peňazí na zaplatenie poplatku. Tvár sestry Christine nedokáže skryť obavy, ktoré však rozžiari vďačnosť. „Naša nemocnica bola postavená vďaka pomoci rôznych dobrodincov,“ uzatvára. „Medzi nimi je aj Gruppo India, bez ktorej by sme nemohli kúpiť niektoré zariadenia, rovnako ako by sme nemohli postaviť niektoré stavby a studne, ktoré nám umožňujú riešiť ďalšiu dôležitú naliehavú otázku, a to dramatickú potrebu vody.“
Francesca Sabatinelli – Ngaoundal
