-

Za návštevu Svätého Otca v Egypte sa intenzívne modlia františkáni v Assisi. „Na príhovor sv. Františka bratia zverujú do Božích rúk stretnutia, ktoré bude v najbližších dňoch mať Svätý Otec v Egypte v úsilí o pokoj“, povedal kustód Posvätného konventu v Assisi páter Mauro Gambetti. Ako ďalej vysvetlil, pre františkánov pápežova cesta predstavuje aj symbolický začiatok pripomienky 800. výročia stretnutia sv. Františka so sultánom Melekom al Kamilom v roku 1219, historického stretnutia medzi kresťanmi a moslimami.

„Sme si istí, že príchod Svätého Otca do našej krajiny prinesie ovocie pokoja pre všetok egyptský ľud, okrem podpory a povzbudenia pre kresťanov tejto krajiny.“ Týmito slovami vyjadril očakávania egyptských katolíkov koptský katolícky patriarcha Alexandrie, Ibrahim Issac Sedrak tesne pred návštevou pápeža Františka. Pre vatikánsky denník L´Osservatore Romano sa podelil aj s pocitmi napätia, ktoré prežívajú obyvatelia 90-miliónovej krajiny.

„Nedá sa však poprieť, že posledné teroristické činy mali vplyv na duševné rozpoloženie ľudí. Ľudia sú znepokojení vlnou násilia, ktorá sa s presnosťou objavuje pred alebo v priebehu kresťanských sviatkov, a spolu s organizátormi návštevy prežívajú obavy a úzkosť, aby sa všetko vyvíjalo najlepším spôsobom. Ale máme dôveru, pripravujeme sa nielen logisticky, ale aj intenzívnou a neutíchajúcou modlitbou k Pánovi, aby viedol a ochraňoval kroky nášho drahého Pontifika.“

-

Lietadlo spoločnosti Alitalia s pápežom Františkom, s jeho sprievodom a novinármi na palube vzlietlo o 11.07 hod. z rímskeho letiska Fiumicino. Počas letu Svätý Otec podľa diplomatického zvyku zaslal pozdravné telegramy prezidentom Talianska a Grécka pri prelete nad ich územím. Pápeža počas letu sprevádzalo aj 75 akreditovaných novinárov. Svätý Otec každého z nich osobne pozdravil a všetkým spoločne poďakoval za ich prácu a pomoc, ktorú informovaním o jeho ceste poskytnú pre jej správne pochopenie.

Do Egypta priletel pápež František o 14:00 h. Na medzinárodnom letisku v Káhire Svätého Otca privítali predstavitelia spoločenského a náboženského života Egypta. Medzi prvými ho pozdravili aj koptský katolícky patriarcha Alexandrie Ibrahim Issac Sedrak, ktorý je na čele Zhromaždenia katolíckych hierarchov Egypta a s ním apoštolský nuncius v Egypte Mons. Bruno Musaró a biskup Luxoru Mons. Emmanuel Bishay.

Pápež František sa potom autom presunul do prezidentského paláca vo štvrti Heliopolis, kde ho oficiálne privítal prezident Egyptskej republiky Abdal Fattáh Sísí. Po súkromnom stretnutí spojenom s výmenou darov pokračoval program Svätého Otca stretnutím s veľkým imámom univerzity Al-Azhar šejkom Ahmadom Al-Tayyibom.

Názov univerzity s jej mešitou v preklade znamená „Nádherná“. Je to najvyššia teologická a vzdelávacia inštitúcia sunitského islamu celosvetovo a najstaršia islamská univerzita, s tradíciou 1034 rokov. Úlohou Al-Azharu je dnes okrem iného aj bdieť nad ortodoxiou hlásania sunitského islamu a univerzita je autoritou v oblasti právnej vedy v rámci sunnitov. Od 60. rokov minulého storočia sa tu vyučujú aj odbory, ktoré nie sú výlučne náboženské, ako pedagogika, jazyky, medicína, exaktné vedy a technické odbory, ekonómia či manažment. Od roku 1962 majú na univerzitu prístup aj ženy, v oddelenej časti. V súčasnosti má Al-Azhar 300-tisíc študentov pochádzajúcich z rozličných moslimských krajín.

Pred vstupom do veľkej sály Al-Azharu privítala pápeža skupina detí pochádzajúcich zo 60 krajín. V aule zaplnenej náboženskými predstaviteľmi z Egypta i ďalších krajín a reprezentanti učiteľského zboru domácej univerzity sa najprv ujal slova veľký imám Ahmad Al-Tayyib. Pripomenul spoločnú zodpovednosť náboženstiev za etiku ľudského bratstva, vzájomného porozumenia a milosrdenstva. Medzi príčinami ohrození mieru poukázal najmä na obchod so zbraňami. Pápežovi Františkovi veľký imám poďakoval za jeho férové vyhlásenia na obranu islamu pred paušálnymi obvineniami z násilia a terorizmu.

Po šejkovi Al-Tayyibovi sa ujal slova Svätý Otec František arabským pozdravom Al Salamò Alaikum! (Pokoj vám!) Svoj príhovor zameral na nezastupiteľnú úlohu náboženstva pre vytváranie pokoja, pričom jasne poukázal na nezlučiteľnosť pravého náboženstva s násilím. Zdôraznil, že náboženstvo vo vzťahu k otázke násilia nepredstavuje problém, ale naopak je súčasťou riešenia. Pápež najprv pripomenul kultúrne a civilizačné dedičstvo Egypta, ktoré je prejavom múdrosti. V tejto súvislosti hovoril o nevyhnutnosti správnej výchovy nových generácií k otvorenosti a rešpektovaniu odlišností ako bohatstva pre spoločnosť.

Za povzbudzujúci príklad dialógu medzi náboženstvami označil prácu Zmiešanej komisie pre dialóg medzi Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg a Výborom Al-Azharu pre dialóg. Ako tri postoje, ktoré sú predpokladmi pre dialóg vymenoval „povinnosť voči identite, odvahu k odlišnosti a úprimnosť úmyslov“. Úlohu mladej generácie ako nositeľky kultúry založenej na stretávaní sa vystihol pápež František obrazom stromov, ktoré ozdravujú znečistené ovzdušie svojím kyslíkom. Ako vzor kultúry stretnutia pripomenul aj osobnosť sv. Františka z Assisi, ktorý pred ôsmimi storočiami prišiel do Egypta a stretol sa so sultánom Malikom al Kamilom.

Pápež poukázal na Egypt aj ako na „krajinu zmlúv“, spojenectva medzi rozličnými zložkami obyvateľstva pre spoločné dobro. Pápež ďalej upozornil nebezpečný paradox súčasnosti, keď sa na jednej strane vytláča náboženstvo do privátnej sfér a na strane druhej sa bez náležitého rozlišovania zmiešava s politikou. V odkaze na horu Sinaj Svätý Otec pripomenul centrálny príkaz Dekalógu príkaz „nezabiješ“ a požiadavku lásky k blížnemu, keď povedal:

„Z tejto krajiny, kde sa stretáva Nebo so zemou, z krajiny zmlúv medzi národmi a medzi veriacimi, spoločne opakujeme naše silné a jasné „nie“ každej forme násilia, odvety a nenávisti páchanej v mene náboženstva alebo v mene Božieho mena. Spoločne vyhlasujeme nezlučiteľnosť násilia a viery, nezlučiteľnosť aktu viery a aktu nenávisti. Spoločne prehlasujeme posvätnosť každého ľudského života, zoči-voči akejkoľvek forme násilia: fyzického, sociálneho, výchovného či psychologického. Viera, ktorá sa nerodí zo slobodného srdca a z autentickej lásky voči milosrdnému Bohu, je formou zvykovej či sociálnej príslušnosti, ktorá človeka neoslobodzuje, ale utláča. Vždy tvrdíme: čím viac človek rastie vo viere v Boha, tým viac rastie i v láske voči blížnemu.“

*****

Prinášame príhovor pápeža Františka na Medzinárodnej konferencii za mier na pôde Univerzity Al-Azhar v Káhire:

Al Salamò Alaikum! (Pokoj vám!)

Je to veľký dar byť tu a začať na tomto mieste moju návštevu Egypta, obrátiac sa na vás na tejto Medzinárodnej konferencii za mier. Ďakujem môjmu bratovi, veľkému imámovi, že ju navrhol a zorganizoval a že ma zdvorilo pozval. Chcem vám ponúknuť niekoľko myšlienok, vychádzajúc zo slávnej histórie tejto zeme, ktorá sa počas stáročí prejavila svetu ako zem civilizácie a zem zmlúv.

Zem civilizácie. Už od staroveku bola civilizácia, ktorá povstala na brehoch Nílu synonymom vzdelanosti: v Egypte sa dostalo na výšku svetlo poznania, čo umožnilo zrod nesmierneho kultúrneho dedičstva tvoreného múdrosťou a dôvtipom, matematickými a astronomickými výdobytkami, veľkolepými formami architektúry a výtvarného umenia. Prehlbovanie poznania a hodnota vzdelania boli preferencie dávnych obyvateľov tejto zeme, ktoré priviedli k plodnému rozvoju. Sú to tiež preferencie nevyhnutné pre budúcnosť, rozhodnutia pokoja a pre pokoj, pretože nebude mieru bez primeraného vzdelania mladých generácií. A nebude primeraného vzdelania pre dnešných mladých, ak výchova, ktorú dostanú, nebude dobre zodpovedať prirodzenosti človeka ako bytosti otvorenej a vzťahovej.

Vzdelanie sa stáva naozaj múdrosťou života, ak je schopné dostať z človeka, v kontakte s Tým, ktorý ho presahuje a s tým, čo ho obklopuje, to najlepšie z neho, formujúc jeho identitu tak, že nebude uzavretá sama do seba. Múdrosť sa zaujíma o druhých, prekonávajúc pokušenie ustrnúť a uzavrieť sa; otvorená a v pohybe, pokorná a skúmajúca zároveň, vie zhodnocovať minulosť a dať ju do dialógu s prítomnosťou, nezriekajúc sa primeraného hermeneutického vysvetľovania.

Táto múdrosť pripravuje budúcnosť, v ktorej sa nesleduje presadzovanie vlastnej strany, ale zahrnutie druhého ako integrálnej časti seba samého. [Táto múdrosť] neúnavne vyhľadáva i v dnešnej dobe príležitosti na stretávanie a vzájomné podelenie sa. Z minulosti sa učí, že zo zla pramení len zlo a z násilia len násilie, v špirále, ktorá uväzňuje. Táto múdrosť odmietajúca hrabivosť pre seba, kladie do stredu dôstojnosť človeka, vzácneho v Božích očiach, a etiku hodnú človeka, odmieta strach z iného a nebojí sa poznávať tými prostriedkami, ktorými nás obdaril Stvoriteľ (porov. Posolstvo na svetový deň pokoja 2017, 5).

Práve na poli dialógu, najmä medzináboženského, sa od nás stále žiada kráčať spoločne, v presvedčení, že budúcnosť všetkých závisí aj od stretnutia medzi náboženstvami a kultúrami. V tomto zmysle nám práca Zmiešanej komisie pre dialóg medzi Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg a Výborom Al-Azharu pre dialóg ponúka konkrétny a povzbudzujúci príklad. Tri základné usmernenia, ak sú dobre prepojené, môžu tomuto dialógu napomáhať: povinnosť voči identite, odvaha k odlišnosti a úprimnosť úmyslov.

Povinnosť voči identite, ako prvá, pretože skutočný dialóg sa nemôže zakladať na nejednoznačnosti alebo na obetovaní dobra pre zapáčenie sa inému. Odvaha k odlišnosti, ako druhé, pretože toho, kto sa od nás líši, či už kultúrne alebo nábožensky, nemáme brať ako nepriateľa, ale prijať ho ako spoločníka na ceste, v rýdzom presvedčení, že dobro každého tkvie v dobre všetkých. A po tretie, úprimnosť úmyslov, pretože dialóg, ako autentické vyjadrenie človeka, nie je stratégiou na dosahovanie postranných cieľov, ale je cestou pravdy, na ktorú sa oplatí trpezlivo podujať pre premenu konkurencie na spoluprácu.

Vychovávať k úctivej otvorenosti a k úprimnému dialógu s druhým, priznávajúc mu základné práva a slobody, zvlášť náboženskú, predstavuje tú najlepšiu cestu pre spoločné budovanie budúcnosti, aby sme boli tvorcami civilizácie. Pretože jediná alternatíva k civilizácii stretnutia je necivilizovanosť zrážky. Inej niet. A pre skutočné zamedzenie barbarstva tých, ktorí rozdúchavajú nenávisť a podnecujú k násiliu, je potrebné sprevádzať a viesť k zrelosti generácie, ktoré budú odpovedať na podpaľačskú logiku zla trpezlivým vzrastom dobra: mladí, ktorí budú ako dobre zasadené stromy zakorenení do pôdy dejín a rastúc smerom Hore a spolu s ostatnými budú každodenne premieňať ovzdušie znečistené nenávisťou na kyslík bratstva.

V tejto civilizačnej výzve, tak veľmi naliehavej a vzrušujúcej sa od nás žiada, od kresťanov a moslimov, a od všetkých veriacich, prispieť naším dielom: «žijeme pod slnkom jediného milosrdného Boha. [...] V tomto zmysle sa môžeme vzájomne nazývať bratmi a sestrami [...], pretože bez Boha by život človeka bol ako nebo bez slnka» (Ján Pavol II., Príhovor k moslimským predstaviteľom, Kaduna (Nigéria), 14. feb. 1982). Nech vyjde slnko obnoveného bratstva v mene Boha a povstane z tejto zeme, pobozkanej slnkom, úsvit civilizácie pokoja a stretnutia. Nech sa za to prihovára sv. František z Assisi, ktorý pred ôsmimi storočiami prišiel do Egypta a stretol sa so sultánom Malikom al Kamilom.

Zem zmlúv. Po prvé zem kultivovanosti, a teraz zem zmlúv. V Egypte nevyšlo len slnko múdrosti; v tejto krajine zažiarilo i mnohofarebné svetlo náboženstiev: tu, počas dlhých storočí, odlišnosti v náboženstve vytvorili «formu vzájomného obohatenia stojaceho v službe jednotného národného spoločenstva» (Ján Pavol II., Príhovor pri ceremónii príchodu, Káhira, 24. feb. 2000). Stretli sa tu rôzne vierovyznania a rôzne kultúry sa premiešali bez toho, aby vzájomne splynuli, ale uznávajúc dôležitosť spojenectva pre spoločné dobro. Zmluvy takéhoto typu sú dnes naliehavejšie ako nikdy predtým. Keď o nich hovorím, chcem použiť symbol „Vrchu zmluvy“, ktorý sa týči v tejto krajine. Sinaj nám predovšetkým pripomína, že pravá zmluva na zemi nemôže nevziať do úvahy Nebesia; že predsavzatie ľudstva stretnúť sa v mieri nemôže nastať, keď zo svojho horizontu vylúči Boha, a nemenej môže ľudstvo vystúpiť na vrch pre to, aby sa zmocnilo Boha (porov. Ex 19,12).

Ide tu o aktuálne posolstvo vzhľadom na pretrvávajúci nebezpečný paradox súčasnosti, kvôli ktorému na jednej strane vládne tendencia odsúvania náboženstva do privátnej sféry, neuznávajúc ho za konštitutívnu dimenziu ľudského bytia a spoločnosti; na strane druhej, bez náležitého rozlišovania dochádza k miešaniu náboženskej sféry s tou politickou. Je tu riziko pre náboženstvo, že bude pohltené správou časných záležitostí a vystavené pokušeniu, že mu budú pochlebovať svetské mocnosti, ktoré ho v skutočnosti iba využívajú. Vo svete, ktorý zglobalizoval nielen mnoho užitočných technických prostriedkov, ale zároveň aj značnú ľahostajnosť a nedbalosť voči iným, a beží závratnou rýchlosťou, ktorú možno iba ťažko udržať, je možné rozpoznať clivú túžbu po veľkých otázkach o zmysle, ktorým dali vzrast práve náboženstvá a ktoré podnecujú rozpamätávanie sa na vlastný pôvod: povolanie človeka, stvoreného nie pre vyčerpanie sa vo vrtkavých pozemských záležitostiach, ale aby sa vydal na cestu smerom k Absolútnu, ku ktorému speje. Z týchto dôvodov, a to dnes zvlášť, náboženstvo nie je problémom, ale je súčasťou riešenia: Proti pokušeniu uvelebiť sa v sploštenom živote, kde sa všetko začína i končí tu dolu, pripomína nám, že je nevyhnutné pozdvihnúť ducha smerom Hore, aby sme sa naučili budovať mesto ľudí.

V tomto zmysle by som chcel, naďalej ideálne upierajúc zrak na vrch Sinaj, odkázať na tie prikázania, ktoré na ňom boli vyhlásené, prv než boli zapísané do kameňa.[1]. V centre týchto tzv. „desiatich slov“ zaznieva príkaz „nezabiješ“ (Ex 20,13), určený pre ľudí a národy v každom čase. Boh, milujúci život, neprestáva milovať človeka; preto ho vyzýva, aby vzdoroval cestám násilia, ako základný predpoklad každej zmluvy na zemi. K realizácii tohto imperatívu sú povolané predovšetkým – a dnes osobitne – náboženstvá. Pretože, zatiaľ čo naliehavo potrebujeme Absolútno, je nevyhnutné vylúčiť akúkoľvek absolutizáciu, ktorá by ospravedlňovala formy násilia. Násilie je totiž negáciou každej pravej zbožnosti.

Ako zodpovední náboženskí predstavitelia sme teda povolaní demaskovať násilie, ktoré si oblieka predstieranú posvätnosť a takto ťaží z absolutizácie egoizmov, a nie z opravdivého otvorenia sa pre Absolútno. Máme povinnosť pranierovať porušovania ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, odhaľovať pokusy ospravedlniť akúkoľvek formu nenávisti v mene náboženstva a odsudzovať ich ako modloslužobný falzifikát Boha: jeho meno je Svätý, on je Boh pokoja, Boh salam (porov. Príhovor v hlavnej mešite Koudoukou, Bangui (Stredoafrická republika), 30. nov. 2015). A preto jedine mier je svätý, a nijaké násilie nemôže byť páchané v mene Boha, pretože by to znesväcovalo jeho Meno.

Z tejto krajiny, kde sa stretáva Nebo so zemou, z krajiny zmlúv medzi národmi a medzi veriacimi, spoločne opakujeme naše silné a jasné „nie“ každej forme násilia, odvety a nenávisti páchanej v mene náboženstva alebo v mene Božieho mena. Spoločne vyhlasujeme nezlučiteľnosť násilia a viery, nezlučiteľnosť aktu viery a aktu nenávisti. Spoločne prehlasujeme posvätnosť každého ľudského života, zoči-voči akejkoľvek forme násilia: fyzického, sociálneho, výchovného či psychologického. Viera, ktorá sa nerodí zo slobodného srdca a z autentickej lásky voči milosrdnému Bohu, je formou zvykovej či sociálnej príslušnosti, ktorá človeka neoslobodzuje, ale utláča. Vždy tvrdíme: čím viac človek rastie vo viere v Boha, tým viac rastie i v láske voči blížnemu.

Ale náboženstvo isto nie je povolané len k tomu, aby strhávalo masku zlu. Nesie v sebe povolanie podporovať pokoj a to dnes azda viac než kedykoľvek predtým[2]. Bez toho, aby sme prepadli zmierlivému synkretizmu (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 251), je našou úlohou modliť sa jedni za druhých, prosiac Boha o dar pokoja, stretávať sa, viesť dialóg a podporovať svornosť v duchu spolupráce a priateľstva. My, ako kresťania – ja som kresťan – «nemôžeme vzývať Boha ako Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým z ľudí, stvorených na Boží obraz» (Druhý vatikánsky koncil, Deklarácia Nostra aetate, 5).

Bratia všetkých. Ba čo viac, uznávame, že – zabratí do neustáleho boja proti zlu, ktoré hrozí svetu, že prestane byť «miestom pravého bratstva» – tým, ktorí «veria Božej láske, [On] dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna» (Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 37-38). Práve naopak, je nevyhnutná: vskutku, zvyšovanie hlasu a pretekanie sa v zbrojení za účelom vlastnej obrany neslúži k ničomu: dnešok potrebuje tvorcov mieru, nie zbraní; dnes je treba budovateľov pokoja, nie vyvolávačov konfliktov; hasičov, nie podpaľačov; ohlasovateľov zmierenia, a nie propagátorov ničenia.

So znepokojením sme svedkami skutočnosti, že zatiaľ čo na jednej strane dochádza k prehliadaniu konkrétnej životnej reality ľudí v mene cieľov, ktoré sa nikomu neprizerajú do očí, na strane druhej sa ako reakcia objavuje demagogický populizmus, ktorý istotne nenapomáha konsolidácii mieru a stabilite: nijaké podnecovanie násilia nie je totiž garanciou mieru a každá jednostranná akcia, ktorá nenaštartuje konštruktívne a zdieľané procesy, je v skutočnosti iba na radosť prívržencom radikalizmu a násilia.

Aby sa predišlo konfliktom a budoval sa mier, je zásadne dôležité usilovať sa o odstránenie situácií chudoby a vykorisťovania, v ktorých sa extrémizmy udomácňujú oveľa ľahšie, a zablokovať toky peňazí a zbraní smerujúce k tým, ktorí vyvolávajú násilie. Ešte podstatnejšie je však nevyhnutné zastaviť šírenie zbraní, ktoré, ak sa vyrobia a dostanú na trh, budú skôr či neskôr aj použité. Iba vnesením svetla do nekalých praktík, ktoré živia rakovinu menom vojna, možno predísť jej skutočným príčinám.

Táto naliehavá a závažná úloha zaväzuje všetkých tých, čo nesú zodpovednosť za krajiny, organizácie a za médiá, ako aj nás, zodpovedných za spoločnosť; sme zodpovední pred Bohom, pred dejinami i pred budúcnosťou za naštartovanie mierových procesov, každý na svojom poli, usilujúc sa položiť pevné základy zmluvy medzi národmi a štátmi. Žičím tomu, aby Egypt, táto vznešená a drahá krajina, mohla s Božou pomocou naďalej odpovedať na svoje povolanie ku kultúrnosti a k zmluve, prispievajúc tak k rozvoju mierových procesov pre tento milovaný ľud i pre celý blízkovýchodný región.

Al Salamò Alaikum! (Pokoj vám!)

[1] „Boli napísané do srdca človeka ako univerzálne platný morálny Zákon, platný v každom čase a na každom mieste“. Tieto prikázania ponúkajú „pravý základ pre život jednotlivcov, spoločnosti a národov; [...] sú jedinou budúcnosťou pre ľudskú rodinu. Zachraňujú človeka pred ničivou silou egoizmu, nenávisti a klamstva. Ukazujú na všetky falošné božstvá, ktoré človeka vedú do otroctva: sebalásku až po vylúčenie Boha zo svojho života, žiadostivosť moci a pôžitkárstvo, ktorá rozvracia poriadok spravodlivosti a degraduje našu ľudskú dôstojnosť a dôstojnosť nášho blížneho“, Ján Pavol II., Homília z bohoslužby slova na vrchu Sinaj, Kláštor sv. Kataríny, 26. februára 2000.

[2] „Ako azda nikdy predtým v dejinách sa dnes všetkým ľudom stal jasným skutočný súvis medzi pravým náboženským postojom a nesmiernym dobrom mieru“ (Ján Pavol II., Príhovor zástupcom kresťanských cirkví, cirkevných spoločenstiev a svetových náboženstiev, Assisi, 27. októbra 1986).

*****

Medzi účastníkmi mierovej konferencie v Káhire bol aj konštantínopolský patriarcha Bartolomej, ktorý prehovoril ešte v predchádzajúcej časti programu. Program pápeža Františka pokračoval stretnutím s verejnými predstaviteľmi Egypta na pôde vládneho hotela Al Másah.

*****

Prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s predstaviteľmi verejného života Egyptskej arabskej republiky v kongresovej hale vládneho hotela Al-Másah:

Pán prezident, pán veľký imám Al-Azharu, ctení členovia vlády a parlamentu, vážení veľvyslanci a členovia diplomatického zboru, drahí páni a dámy, Al Salamò Alaikum! (Pokoj vám!)

Ďakujem Vám, pán prezident, za Vaše srdečné slová privítania a za pozvanie na návštevu Vašej drahej krajiny. Uchovávam si živú spomienku na Vašu návštevu v Ríme v novembri 2014, ako aj na bratské stretnutie s Jeho Svätosťou, pápežom Tawadrosom II. v roku 2013 a s veľkým imámom Univerzity Al-Azhar, Ahmadom Al Tayyibom uplynulý rok.

Som veľmi rád v Egypte, zemi starobylej a vznešenej civilizácie, ktorej stopy môžeme obdivovať ešte aj dnes a ktoré vo svojej vznešenosti zdá sa, chcú odolávať vekom. Táto zem predstavuje veľa pre dejiny ľudstva a pre Tradíciu Cirkvi, nielen pre svoju významnú historickú minulosť, faraónov, koptov a moslimov, ale aj preto, lebo mnohí patriarchovia v Egypte žili alebo ním prešli. A jeho meno sa veľakrát spomína vo Svätom písme. V tejto zemi sa Boh prejavil, keď „zjavil svoje meno Mojžišovi“ na vrchu Sinaj a zveril svojmu ľudu a ľudstvu Božie prikázania. Na egyptskej pôde našla útočisko a pohostenie aj Svätá rodina: Ježiš, Mária a Jozef.

Pohostenie, ktorého sa jej dostalo pred dvetisíc rokmi, ostáva v kolektívnej pamäti ľudstva a je prameňom bohatého požehnania, ktoré trvá. Egypt je zemou, ktorú v istom zmysle cítime ako našu! A ako hovoríte vy: „Misr um al dugna“ – „Egypt je matkou sveta“. Aj dnes tu nachádzajú prijatie milióny utečencov z rozličných krajín, medzi nimi zo Sudánu, Eritrey, Sýrie a Iraku, utečenci, ktorých sa s chvályhodným úsilím snažíte integrovať do egyptskej spoločnosti.

Egypt, vďaka svojim dejinám a osobitnej geografickej pozícii, má nezastupiteľné miesto na Blízkom východe a v kontexte krajín, ktoré hľadajú riešenia na akútne a komplexné problémy, ktoré sa musia teraz riešiť, aby sa tak vyhlo odklonu k násiliu, čo by bolo veľmi vážne. Myslím tu na slepé a neľudské násilie, ktoré je spôsobené rôznymi faktormi: slepou túžbou po moci, obchodovaním so zbraňami, vážnymi sociálnymi problémami a náboženským extrémizmom, ktorý využíva sväté Božie Meno na konanie neslýchaných masakrov a nespravodlivostí.

Tento osud a táto úloha Egypta sú tiež dôvodom, ktorý viedol ľud, aby sa usiloval o taký Egypt, kde nikomu nebude chýbať chlieb, sloboda a sociálna spravodlivosť. Samozrejme tento cieľ sa stane realitou, ak všetci spoločne budú mať vôľu premeniť slová na skutky, platné ašpirácie na úsilie, napísané zákony na ich aplikáciu, zhodnotiac vrodenú genialitu tohto ľudu.

Egypt má teda jedinečnú úlohu: posilňovať a upevňovať aj regionálny pokoj, aj keď je na svojom vlastnom území zraňovaný slepým násilím. Kvôli tomuto násiliu nespravodlivo trpia mnohé rodiny – niektoré z nich sú tu prítomné – ktoré plačú za svojimi synmi a dcérami.

Moje myšlienky patria všetkým osobám, ktoré v posledných rokoch položili svoj život pri ochrane svojej vlasti: mladým, členom ozbrojených síl a polície, koptským obyvateľom a všetkým neznámym padlým z dôvodu terorizmu. Myslím aj na vraždy a vyhrážky, ktoré spôsobili exodus kresťanov z oblasti severného Sinaja. Vyjadrujem uznanie občianskym a náboženským autoritám a všetkým, ktorí prijali a pomohli týmto skúšaným osobám. Rovnako myslím aj na tých, ktorých zasiahli atentáty na koptské chrámy, ako v decembri minulého roka, tak aj nedávno v mestách Tanta a Alexandria. Ich príbuzným a celému Egyptu patrí moja úprimná sústrasť a moja modlitba k Pánovi, aby čo najskôr uzdravil zranených.

Pán prezident, ctení páni a dámy,

musím povzbudiť odvážne úsilie na realizácii mnohých celonárodných projektov, ako aj mnohých iniciatív v prospech pokoja v krajine i mimo nej, v záujme vytúženého rozvoja, v prosperite a pokoji, po ktorých ľud túži a zasluhuje si ich.

Rozvoj, prosperita a pokoj sú neodmysliteľné dobrá, ktoré si zasluhujú každú obetu. Sú to ciele, ktoré si vyžadujú serióznu prácu, presvedčivé úsilie, vhodnú metodológiu a predovšetkým bezpodmienečné rešpektovanie neodňateľných práv človeka, ako sú rovnosť všetkých obyvateľov, sloboda vierovyznania a slova bez rozdielu. Sú to ciele, ktoré si vyžadujú špeciálnu pozornosť voči úlohe ženy, mladých, najchudobnejších a chorých. V skutočnosti sa pravý rozvoj meria starostlivosťou o človeka – srdca každého rozvoja – o jeho vzdelávanie, o jeho zdravie a jeho dôstojnosť. Totiž veľkosť akéhokoľvek národa sa ukazuje v starostlivosti, ktorú reálne venuje najslabším spoločnosti: ženám, deťom, starým, chorým, telesne postihnutým, menšinám, aby žiadna osoba a žiadna sociálna skupina nezostali vylúčení, alebo ponechaní na okraji.

Pred svetovým scenárom, ktorý je delikátny a komplexný, ktorý podsúva myšlienku toho, čo som nazval „svetovou vojnou po kúskoch“, je potrebné uviesť, že nie je možné vybudovať civilizáciu bez zavrhnutia každej ideológie zla, násilia a každej extrémistickej interpretácie, ktorá si nárokuje anulovať druhého a vyhladiť rozdielnosť manipulujúc a zneužívajúc sväté meno Boha. Vy pán prezident, ste o tom hovorili viackrát a pri rozličných okolnostiach veľmi jasne, čo si zasluhuje počúvanie a ocenenie.

Všetci máme povinnosť učiť nové generácie, že Boh, Stvoriteľ neba i zeme, nepotrebuje ochranu od ľudí, ale je to naopak, on je ten, kto ochraňuje ľudí. On nikdy nechce smrť svojich detí, ale ich život a šťastie. On nemôže žiadať, ani ospravedlňovať násilie, naopak zavrhuje ho a nenávidí. Pravý Boh volá k bezpodmienečnej láske, k odpusteniu, k milosrdenstvu, k absolútnemu rešpektovaniu každého života, k bratskosti medzi jeho synmi, veriacimi i neveriacimi.

Máme povinnosť spoločne dosvedčiť, že dejiny neodpúšťajú tým, ktorí vyhlasujú spravodlivosť, ale praktizujú nespravodlivosť. Neodpúšťajú tým, ktorí hovoria o rovnosti a odpisujú odlišných. Máme povinnosť odhaliť masku tých, ktorí predávajú ilúzie o druhom svete, ktorí kážu nenávisť, aby ukradli jednoduchým ich prítomný život a ich právo žiť s dôstojnosťou, premieňajúc ich na palivové drevo a oberajúc ich o schopnosť vybrať si slobodne a veriť zodpovedne. Pán prezident, pred niekoľkými minútami ste mi povedali, že Boh je Bohom slobody, a toto je pravda. Máme povinnosť demontovať vražedné myšlienky a extrémistické ideológie, ukazujúc na nezlučiteľnosť medzi pravou vierou a násilím, medzi Bohom a skutkami smrti.

História si naopak ctí tvorcov pokoja, ktorí s odvahou a bez násilia bojujú za lepší svet: „Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni budú nazvaní Božími synmi“ (Mt 5, 9).

Egypt, ktorý za Jozefových čias zachránil iné národy od hladu (porov. Gn 47,57), je aj dnes pozvaný zachrániť túto drahocennú krajinu od hladu po láske a bratstve; je povolaný odsúdiť a poraziť akýkoľvek druh násilia a terorizmu; je povolaný darovať obilie pokoja všetkým srdciam hladným po spolunažívaní v mieri, po dôstojnej práci, po ľudskej výchove. Egypt, ktorý v rovnakom čase buduje pokoj a bojuje proti terorizmu, je povolaný dosvedčiť, že „AL DIN LILLAH WA AL WATàN LILGIAMIA“ – „viera je pre Boha, vlasť je pre všetkých”, ako to deklamuje motto Revolúcie z 23. júla 1952, demonštrujúc, že je možné veriť a žiť v harmónii s inými a zdieľať s nimi základné ľudské hodnoty rešpektujúc slobodu a vieru všetkých (porov. Ústava Egyta z r. 2014, čl. 5). Osobitná úloha Egypta je potrebná preto, aby potvrdila, že táto krajina, kolíska troch veľkých náboženstiev, sa môže, ba dokonca musí prebudiť z dlhej noci súženia, aby opäť vyžarovala najvyššie hodnoty spravodlivosti a bratstva, ktoré sú pevným základom a záväznou cestou k pokoju. Od veľkých národov sa nemôže očakávať málo!

Tento rok sa bude oslavovať 70. výročie diplomatických vzťahov medzi Svätou stolicou a Egyptskou arabskou republikou, jednou z prvých arabských krajín, ktoré nadviazali takéto diplomatické vzťahy. Vždy sa vyznačovali priateľstvom, úctou a vzájomnou spoluprácou. Veľmi si prajem, aby ich táto moja návšteva mohla upevniť a posilniť.

Pokoj je Božím darom, ale je aj dielom človeka. Je dobrom, ktoré sa má budovať a chrániť, s ohľadom na zásadu, ktorá prehlasuje silu zákona a nie zákon sily. Pokoj tejto milovanej krajine! Pokoj celej tejto oblasti, zvlášť Palestíne a Izraelu, Sýrii, Líbyi, Jemenu, Iraku, Južnému Sudánu; pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle!

Pán prezident, dámy a páni,

chcem venovať vrúcny pozdrav a otcovské objatie všetkým egyptským obyvateľom, ktorí sú symbolicky prítomní tu, v tejto aule. Pozdravujem takisto synov a bratov kresťanov, ktorí žijú v tejto krajine: pravoslávnych koptov, grécko-byzantíncov i arménov, protestantov i katolíkov. Sv. Marek, evanjelizátor tejto zeme, nech vás ochraňuje a nech nám pomáha budovať a dosiahnuť jednotu, tak veľmi vytúženú naším Pánom (porov. Jn 17,20-23). Vaša prítomnosť v tejto krajine nie je ani nová ani náhodná, ale historická a neoddeliteľná od histórie Egypta. Ste podstatnou časťou tejto krajiny a v priebehu storočí ste rozvinuli istý druh jedinečného vzťahu, dôverné spolunažívanie, ktoré môže byť chápané ako príklad pre ostatné národy. Ukázali ste a ukazujete, že je možné žiť pospolu, vo vzájomnej úcte a rešpektujúcom kontakte a nachádzať v rozdielnosti prameň bohatstva e nikdy nie dôvod konfliktu.

Vďaka za srdečné prijatie. Prosím Všemohúceho a Jediného Boha, aby naplnil všetkých egyptských obyvateľov svojimi Božími požehnaniami. Nech dopraje Egyptu pokoj a rozkvet, pokrok a spravodlivosť a požehnáva všetky jeho deti!

„Nech je požehnaný Egypt, môj ľud“, hovorí Pán v Knihe proroka Izaiáša (19,25).

Shukran wa tahìah misr! (Ďakujem, a nech žije Egypt!)

*****

Nasledovala návšteva Svätého Otca u koptského pápeža Alexandrie a patriarchu stolca sv. Marka, Tawadrosa II. V sále, ktorej dominoval veľký obraz Dobrého pastiera s ovečkou na pleciach obaja predstavitelia vo svojich príhovoroch potvrdili pevne založené ekumenické vzťahy a túžbu po napredovaní na ceste k jednote - príhovor pápeža Františka. V tomto duchu podpísali aj 12-bodovú spoločnú deklaráciu. Svätý Otec podaroval patriarchovi Tawadrosovi sochu sv. Františka v modlitbovom geste a ikonu Matky Božej.

*****

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s najvyšším predstaviteľom Koptskej pravoslávnej cirkvi, pápežom Alexandrie a patriarchom stolca sv. Marka Tawadrosom II. v sídle patriarchátu v Káhire:

Pán vstal z mŕtvych, skutočne vstal z mŕtvych! [Al Massih kam, bilhakika kam!]

Svätosť, najdrahší brat,

len nedávno uplynula veľká slávnosť Veľkej noci, stred kresťanského života, ktorú sme tento rok mali milosť sláviť v ten istý deň. Tak sme jednohlasne ohlásili zvestovanie Zmŕtvychvstania, znovuprežívajúc v istom zmysle skúsenosť prvých učeníkov, ktorí sa v ten deň spoločne «zaradovali, keď videli Pána» (Jn 20,20). Táto veľkonočná radosť je dnes zdobená darom spoločného klaňania sa Zmŕtvychvstalému v modlitbe a v našom vzájomnom opätovnom darovaní svätého bozku v jeho mene a v objatí pokoja. Som za to veľmi vďačný: prichádzajúc sem ako pútnik, bol som si istý, že prijmem požehnanie od brata, ktorý ma očakáva. Očakávanie stretnutia bolo veľké: veď udržiavam veľmi živú spomienku na návštevu Vašej Svätosti v Ríme, krátko po mojom zvolení, 10. mája 2013, dátum, ktorý sa šťastlivo stal príležitosťou pre každoročné slávenie Dňa koptsko-katolíckeho priateľstva.

V radosti z bratského napredovania na našej ekumenickej ceste túžim pamätať predovšetkým na ten míľnik vo vzťahoch medzi sídlom Petra a sídlom Marka, ktorým je Spoločné vyhlásenie podpísané našimi predchodcami pred viac než 40 rokmi, 10. mája 1973. V ten deň, po «ťažkých storočiach dejín», počas ktorých «sa ukázali teologické rozdiely, živené a zdôrazňované faktormi teologického charakteru» a čoraz viac rozšírenou nedôverou vo vzťahoch, s Božou pomocou sa spoločne dospelo k uznaniu, že Kristus je «dokonalý Boh pokiaľ ide o jeho božstvo a dokonalý človek pokiaľ ide o jeho človečenstvo» (Spoločná deklarácia podpísaná Svätým Otcom Pavlom VI. a Jeho Svätosťou Amba Shenoudom III., 10. mája 1973).

Avšak nie menej dôležité a aktuálne sú slová stojace bezprostredne pre tým, ktorými sme uznali «nášho Pána a Boha a Spasiteľa a Kráľa nás všetkých, Ježiša Krista». Týmito vyjadreniami Markov i Petrov stolec vyhlásili Ježišovu zvrchovanú vládu: spoločne sme vyznali, že patríme Ježišovi a že on je naše všetko.

Navyše, pochopili sme, že keďže sme jeho, nemôžeme si viac myslieť, že pôjdeme vpred každý svojou cestou, lebo by sme zradili jeho vôľu: aby tí, ktorí k nemu patria, «všetci [...] boli jedno [...], aby svet uveril» (Jn 17,21). Pred pohľadom Pána, ktorý túži, aby sme boli «dokonale jedno» (v. 23) sa viac nemôžeme skrývať za zámienky interpretačných rozdielností, ani za storočia histórie a tradícií, ktoré z nás navzájom urobili cudzincov. Ako tu povedal Jeho Svätosť Ján Pavol II.: «Nie je tu času nazvyš! Naša jednota v jedinom Pánovi Ježišovi Kristovi, v jedinom Duchu Svätom a v jedinom krste predstavuje už jednu hlbokú a základnú skutočnosť» (Príhovor počas ekumenického stretnutia, 25. februára 2000).

V tomto zmysle je tu nielen ekumenizmus tvorený gestami, slovami a úsilím, ale už účinná jednota, ktorá každý dňom rastie v živom vzťahu s Pánom Ježišom, korení vo vyznávanej viere a reálne sa zakladá na našom krste, na tom, že sme v ňom „novými stvoreniami“ (porov. 2 Kor 5,17): skrátka, «jeden je Pán, jedna viera, jeden krst» (Ef 4,5). Odtiaľto vždy vychádzame, aby sme urýchlili príchod tak veľmi vytúženého dňa, keď budeme v plnej a viditeľnej jednote pri Pánovom oltári.

Na tejto vzrušujúcej ceste, ktorá – tak ako život – nie je vždy jednoduchá a priamočiara, avšak na ktorej nás Pán vyzýva napredovať, nie sme sami. Sprevádza nás nesmierny zástup svätých a mučeníkov, ktorí nás už ako plne zjednotení pobádajú byť tu na zemi živým obrazom «Jeruzalema, ktorý je hore» (Gal 4,26). Medzi nimi sa dnes iste osobitným spôsobom tešia z nášho stretnutia svätí Peter a Marek. Puto, ktoré ich spája je veľké. Stačí pomyslieť na skutočnosť, že svätý Marek umiestnil do srdca svojho evanjelia Petrovo vyznanie viery: «Ty si Mesiáš». Bola to odpoveď na vždy aktuálnu otázku Ježiša: «A za koho ma pokladáte vy?» (Mk 8,29). Aj dnes mnoho ľudí nevie dať odpoveď na túto otázku; chýba dokonca aj ten, kto by ju položil a predovšetkým ten, kto by ako odpoveď ponúkol radosť z poznania Ježiša, tú istú radosť, s ktorou máme tú milosť spoločne ho vyznávať.

Spoločne sme teda povolaní svedčiť o ňom, prinášať svetu našu vieru, a to predovšetkým spôsobom, ktorý je viere vlastný: žijúc ju, lebo Ježišova prítomnosť sa odovzdáva životom a hovorí sa o nej nezištným a konkrétnym jazykom lásky. My, pravoslávni kopti a katolíci môžeme čoraz viac spoločne hovoriť týmto spoločným jazykom lásky k blížnemu: pred tým, než začneme nejakú dobročinnú iniciatívu, bolo by pekné položiť si otázku, či tak môžeme urobiť spolu s našimi bratmi a sestrami, ktorí zdieľajú vieru v Ježiša. Tak, budujúc jednotu v každodennej konkrétnosti žitého svedectva, Duch neopomenie otvárať prozreteľné a netušené cesty jednoty.

S týmto konštruktívnym apoštolským duchom Vaša Svätosť aj naďalej venuje úprimnú a bratskú pozornosť Koptskej katolíckej cirkvi: je to blízkosť, za ktorú som veľmi vďačný a ktorá našla chvályhodný výraz v Národnej rade kresťanských cirkví, ktorá sa z nej zrodila, aby veriaci v Ježiša mohli konať čoraz viac spoločne, v prospech celej egyptskej spoločnosti. Veľmi som ocenil aj štedrú pohostinnosť venovanú 13. stretnutiu Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Východnými pravoslávnymi cirkvami, ktoré sa tu konalo minulý rok na vaše pozvanie. Pekným znamením je, že nasledujúce stretnutie sa uskutoční tento rok v Ríme, čo takmer hovorí o osobitnej kontinuite medzi sídlom Marka a Petra.

Vo Svätom písme, zdá sa, Peter istým spôsobom opätuje Markovu náklonnosť, nazývajúc ho «môj syn» (1 Pt 5,13). Avšak bratské putá evanjelistu a jeho apoštolská činnosť sa vzťahujú aj na svätého Pavla, ktorý pred mučeníckou smrťou v Ríme hovorí o starostlivej Markovej užitočnosti v službe (porov. 2 Tim 4,11) a viackrát ho cituje (porov. Flm 24; Kol 4,10). Bratská láska a jednota v misii: toto sú odkazy, ktoré nám odovzdávajú Božie slovo a náš pôvod. Sú evanjeliovými semienkami, ktoré s radosťou naďalej zavlažujeme a s Božou pomocou spoločne pestujeme (porov. 1 Kor 3,6-7).

Dozrievanie našej ekumenickej cesty je tajomným a výsostne aktuálnym spôsobom podporované aj skutočným a opravdivým ekumenizmom krvi. Svätý Ján píše, že Ježiš prišiel «skrze vodu a krv» (1 Jn 5,6); ten, kto v neho verí, takto «premáha svet» (1 Jn 5,5). Skrze vodu a krv: žijúc nový život v našom spoločnom krste, život lásky vždy a pre všetkých, aj za cenu obety krvi.

Koľko mučeníkov v tejto zemi, už od prvých storočí kresťanstva, žilo vieru hrdinsky až do konca, radšej vylejúc krv, než by zapreli Pána a podľahli vábeniu zla, ba čo i len pokušeniu odpovedať zlu zlom. Dobre to dosvedčuje ctihodné Martyrológium Koptskej cirkvi. Len prednedávnom bola žiaľ kruto preliata nevinná krv bezbranných veriacich. Najdrahší brat, ako je jeden jediný nebeský Jeruzalem, tak je jedno aj naše martyrológium a vaše utrpenia sú aj našimi utrpeniami, ich nevinná krv nás spája. Posilnení vaším svedectvom, dajme sa do práce, aby sme odporovali násiliu kázaním a zasievaním dobra, podporovaním rastu svornosti a udržovaním jednoty, modliac sa, aby mnohé obety otvorili cestu budúcnosti plnej jednoty medzi nami a pokoja pre všetkých.

Úžasná história svätosti tejto zeme nie je osobitnou len pre obetu mučeníkov. Hneď po skončení starodávnych prenasledovaní vznikla nová forma života, ktorý ako darovaný Pánovi si nič nedržal pre seba: na púšti sa začal mníšsky život. Tak po veľkých znameniach, ktoré v minulosti Boh uskutočnil v Egypte a v Červenom mori (porov. Ž 106,21-22), nasledoval zázrak nového života, ktorý dal púšti rozkvitnúť do svätosti. S úctou k tomuto spoločnému dedičstvu som prišiel ako pútnik do tejto zeme, kde sa mal samotný Pán záľubu poberať: tu, so slávou zostúpil na vrch Sinaj (porov. Ex 24,16); tu pokorne našiel útočisko ako dieťa (porov. Mt 2,14).

Svätosť, najdrahší priateľu, ten istý Pán nech nám dá znovu spoločne vyjsť ako pútnikom jednoty a hlásateľom pokoja. Nech nás na tejto ceste vezme za ruku tá, ktorá tu sprevádzala Ježiša, a ktorú veľká egyptská teologická tradícia prehlásila už od pradávna za Theotokos, Bohorodičku. V tomto titule sa obdivuhodne spájajú človečenstvo a božstvo, lebo v Matke sa Boh navždy stal človekom. Svätá Panna, ktorá nás vždy vedie k Ježišovi, dokonalá symfónia božského s ľudským, nech ešte prináša kúsok Neba na našu zem.

*****

Vo večerných hodinách sa obaja spojili v ekumenickej modlitbe na mieste mučeníctva koptských kresťanov v chráme v centre Káhiry zasvätenom sv. Petrovi a Pavlovi, za účasti ďalších predstaviteľov kresťanských cirkví Egypta, ako aj ekumenického patriarchu z Koštantínopolu Bartolomeja.

Zdroj (a preklady): Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu

( TK KBS, RV ľm, mch, ab, mk, jb; ml ) 20170428010   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]