1. Stretnutie s chudobnými rodinami v okrajovej štvrti Milána

2. Stretnutie s kňazmi a zasvätenými osobami v milánskom Dóme; návšteva väzňov vo väzení

ad 1) Svätý Otec František vyrazil z rímskeho letiska o siedmej hodine ráno. Krátko po ôsmej (o 8:15 h) ho už na milánskom armádnom letisku Linate privítali milánsky arcibiskup kardinál Angelo Scola a predstavitelia mesta i severotalianskeho regiónu Lombardia. Pastoračnú návštevu v najvýznamnejšej priemyselnej a finančnej metropole Talianska začal Svätý Otec stretnutím s chudobnými vo štvrti Forlanini, okrajovej časti Milána označovanej ako „Biele domy“. Zašiel za nimi priamo do ich príbytkov, keď navštívil tri rodiny, z ktorých jedna opatruje ťažko chorého člena, ďalšia je domácnosťou starých ľudí a tretia je rodinou prisťahovalcov.

Členovia farského spoločenstva odovzdali pápežovi ako symbolický dar ručne tkanú štólu, ktorú sami zhotovili a obraz Panny Márie ako symbol mesta, keďže patrocíniom milánskeho dómu je Narodenie Panny Márie. Svätého Otca na námestí pred blokmi panelových domov pozdravili zástupcovia rozličných skupín prítomných v tejto mestskej štvrti, medzi nimi i Rómovia a prisťahovalci z iných krajín, z ktorých viacerí sú vyznávačmi islamu.

V krátkom príhovore Svätý Otec okrem iného povedal:

„Darovali ste mi obraz vašej Panny Márie: ako vyzeral predtým a ako vyzerá teraz po jeho zreštaurovaní. Obraz Panny Márie. Ďakujem! Viem, že v Miláne ma privíta Panna Mária, na vrchole Dómu; ale vďaka vášmu daru ma Panna Mária víta už tu, pri vstupe. A to je dôležité, pretože mi to pripomína starostlivosť Panny Márie, ktorá sa ponáhľa navštíviť Alžbetu. Je to starostlivosť, pohotovosť Cirkvi, ktorá nezostáva v centre, aby čakala, ale vychádza v ústrety všetkým, na periférie, vychádza v ústrety aj nekresťanom, aj neveriacim... A všetkým prináša Ježiša, ktorý je láskou Boha, ktorý sa stal telom, ktorý dáva zmysel nášmu životu a zachraňuje ho zo zla.

A Panna Mária vychádza v ústrety nie preto, aby robila prozelytizmus, [aby obracala na vieru], nie! Ale aby nás sprevádzala na ceste života. A skutočnosť, že to bola Panna Mária, ktorá ma čakala pri bráne Milána, mi pripomenula aj časy, keď sme sa ako deti, mládenci, vracali z internátu, a bola to mama, ktorá nás očakávala pri bráne. Panna Mária je Matka! A vždy vychádza prvá, vychádza vpred, aby nás privítala, aby nás očakávala.

Vďaka za toto! A mnohovýznamná je aj skutočnosť reštaurovania: táto vaša Panna Mária bola zreštaurovaná, ako Cirkev vždy potrebuje byť „reštaurovaná“, pretože pozostáva z nás, ktorí sme hriešnici. Veruže všetci sme hriešnici! Nechajme sa reštaurovať Bohom, jeho milosrdenstvom.

Nechajme sa nanovo očistiť v srdci, zvlášť v tomto Pôstnom období. Panna Mária je bez hriechu, ona nepotrebuje reštaurovanie, ale jej socha áno, a tak nás Matka učí nechať sa nanovo očistiť Božím milosrdenstvom, aby sme svedčili o Ježišovej svätosti. A hovoriac po bratsky: ako veľmi nám pomôže dobrá spoveď! Alebo nie? Ale aj spovedníkov prosím, aby boli milosrdní!“

ad 2) Po tomto stretnutí sa pápež František zišiel s kňazmi a zasvätenými osobami v milánskom Dóme. Po príchode do chrámu zotrval v tichej osobnej modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou a pomodlil sa pri ostatkoch svätého Karola Boromejského, ktorý je spolu so svätým Ambrózom patrónom Milánskej arcidiecézy. Jej špecifikom je slávenie liturgie v tzv. ambroziánskom ríte.

V priestrannom gotickom dóme z bieleho mramoru sa zišlo okolo 4000 osôb. Boli prítomní piati kardináli a 28 biskupov. Pápež František osobne pozdravil emeritného arcibiskupa Milánskej diecézy kardinála Dionigiho Tettamanziho, zástupcov rôznych náboženstiev, starých a chorých kňazov a zasvätené osoby.

Miestny arcibiskup kardinál Angelo Scola predniesol slová privítania na úvod stretnutia, ktoré malo podľa priania Svätého Otca formu dialógu. V prvej otázke jeden z kňazov poukázal na multikultúrnu spoločnosť a na výzvy, pred ktorými stoja v súčasnosti kňazi. Pápeža Františka sa opýtal: „Aká očista a aké rozhodnutia sa od nás žiadajú, aby sme nestratili radosť z evanjelizovania?“

Svätý Otec v odpovedi najprv povzbudil nezľaknúť sa výziev, ale odvážne sa k nim postaviť: „výzvy treba chytiť, tak ako býka, za rohy“. V situácii multikultúrneho, multietnického a multináboženského spoločenského prostredia je podľa jeho slov potrebné sa učiť. Pôsobením Ducha Svätého je rôznorodosť „bohatstvom Cirkvi, ktorá hoci je jedna, je mnohotvárna“, tak ako aj evanjelium máme v štvorakej podobe. Ďalej je nutné „rozlišovať, kedy ide o Ducha Svätého, ktorý tvorí rozdielnosť v jednote“ a kedy naopak nejde o Ducha Svätého a vytvára sa rozdelenie.

Svätý Otec napokon upozornil na dôležitú úlohu kňazov v súčasnom svete, a to je naučiť mladých rozlišovaniu: „Rozlišovaniu tých vecí, ktoré sa zdajú byť v opozícii, alebo sú v opozícii, aby poznali, kedy určité napätie, určitá opozícia pochádza od Ducha Svätého a kedy pochádza od Zlého. A preto ich treba formovať k rozlišovaniu.“

„Rozmanitosť ponúka veľmi záludné situácie. Kultúra nadbytku, ktorej sme vystavení, ponúka horizont toľkých možností, predstavujúc ich všetky ako platné a dobré. Naši mladí sú vystavení neustálemu „zappingu“ [pozn. - rýchle a neprestajné prepínanie kanálov]. Môžu surfovať na dvoch alebo troch obrazovkách zapnutých súčasne, môžu reagovať súčasne v rozdielnych virtuálnych situáciách.

Či sa nám to páči alebo nie, toto je svet v ktorom sú zaradení a je našou úlohou ako pastierov pomôcť im obstáť v tomto svete. Preto sa domnievam, že je dobré naučiť ich rozlišovať, aby mali nástroje a základy, ktoré im pomôžu ísť životnou cestou bez toho, aby sa vyhasil Duch Svätý, ktorý je v nich.“

„V katechéze, v duchovnom vedení, v homíliách, musíme vyučovať náš ľud, vyučovať mladých, deti i dospelých rozlišovaniu. A učiť ich vyprosovať si milosť rozlišovania.“

Druhú otázku položil jeden zo 143 stálych diakonov Milánskej arcidiecézy, kde už od roku 1990 pôsobia slobodní alebo ženatí muži, ktorí prijali diakonskú vysviacku. Opýtal sa na súčasné očakávania Cirkvi od ich služby: „Ako máme ako stáli diakoni prispievať k tej požehnanej, objektívnej a pokornej tvári Cirkvi, o ktorej hovoríte?“ Svätý Otec vo svojej odpovedi okrem iného povedal:

„Vy nie ste napol kňazmi a napol laikmi - to by robilo z diakonátu „funkciu“. Vy ste sviatosťou služby Bohu a bratom. Je to povolanie, ktoré ako všetky povolania nie je individuálne, ale je žité v rodine a s rodinou, v Božom ľude a s Božím ľudom.“

„Dnes sa zdá, že všetko musí „na niečo slúžiť“, ako keby všetko našlo svoje naplnenie v jednotlivcovi: modlitba „mi slúži“, komunita „mi slúži“, láska „mi slúži“. Avšak vy ste darom, ktorým nám Duch Svätý ukazuje, že správna cesta je opačná: v modlitbe slúžim, v komunite slúžim, v solidarite slúžim Bohu aj blížnemu.“

Poslednú, tretiu otázku položila rehoľná sestra: „Ktoré životné periférie a ktoré oblasti si máme voliť s našimi málo silami, uvedomujúc si že sme v našich časoch menšina?“ Pápež František odpovedal:

„Páči sa mi začať od slova menšina. (...) Bežne – ale nechcem povedať že toto je ten prípad – je to slovo, ktoré je sprevádzané pocitom (...) rezignácie. Bez toho, aby sme si to uvedomili, vždy keď myslíme alebo konštatujeme, že je nás málo, alebo že sme starí, keď pociťujeme ťarchu, krehkosť viac než oslnivý lesk, náš duch začína byť nahlodávaný rezignáciou. Rezignácia potom vedie k apatii. Verím, že tu sa začína prvá reakcia na ktorú by sme si mali dávať pozor: málo áno, v menšine áno, rezignácia nie!“

Pápež František známym evanjeliovým obrazom pripomenul, že zasvätené osoby majú byť soľou zeme a kvasom. Pritom vtipne poznamenal, že nevadí, ak je zasvätených málo, pretože presolené jedlo sa nedá jesť. Skôr vyzval zasvätených aby boli kvasom, ktorý prekvasí. „Nie iba prežiť, ale žiť!“

Postretnutí s rehoľníkmi sa presunul Svätý Otec do milánskej väznice San Vittore. Bol to jeden z kľúčových bodov programu pápeža Františka počas jeho pastoračnej návštevy Milána. Na poludnie, krátko po modlitbe Anjel Pána, privítali Svätého Otca vo väznici San Vittore riaditeľ Gloria Manzelli a väzenský kaplán don Marco Recalcati.

Svätý Otec si na úvod pozorne vypočul dvoch zo 130 väzňov, ktorí hovorili v mene všetkých. „Riskujeme, že sa ponoríme do tmy,“ povedala jedna z väzenkýň a dodala: „Chceme sa vydať na cestu viery a sociálneho začlenenia“. Obrátiac sa na pápeža, uznala „veľký príklad“, ktorý dáva „kráčajúc cestami chudoby, prinášajúc posolstvo milosrdenstva a pokoja vydedencom“. Túžba všetkých väzňov, vysvetlila žena, „je vrátiť sa do nášho každodenného života, pracovať a večer sa vrátiť domov k rodine. Všetci sme hriešnici, avšak schopní zakúšať pocity ako ktokoľvek iný“ a svoje svedectvo zakončila slovami: „Modlite sa za nás a za naše rodiny“.

Druhý väzeň poprosil Svätého Otca, aby sa s nimi modlil za tých, ktorým ublížili, „aby im bolo odpustené“. Zároveň pápeža poprosil o modlitby za „pokoj“ vo väzení a tiež za to, „aby politický svet čím skôr prijal reformu týkajúcu sa väzníc“, aby boli miestom „dôstojnosti“ a možnosti „resocializácie“ pre všetkých. Na záver svojho svedectva poukázal na nezištnú pomoc mnohých dobrovoľníkov, ktorí väzňom prinášajú nádej a lásku a dodal: „Modlíme sa za vás, aby ste mali silu vydržať a navštíviť ďalšie väznice v Taliansku a vo svete. Navždy ostanete v našich srdciach a v našich každodenných modlitbách“.

Svätý Otec sa väzňom poďakoval za prijatie. „Cítim sa medzi vami doma,“ povedal a pokračoval: „Ježiš povedal: «Bol som vo väzení a navštívili ste ma». Vy ste pre mňa Ježiš, ste bratia. Nemám odvahu niekomu, čo je vo väzení, povedať: ,Zaslúži si to’. Prečo vy a nie ja? Pán miluje mňa rovnako ako vás, ten istý Ježiš je vo vás a vo mne, sme bratia hriešnici. Pomyslite na vaše deti, vaše rodiny, vašich rodičov. Vy, ktorí ste zranené srdce Ježiša.“

V milánskej väznici si v súčasnosti odpykáva trest 900 väzňov, medzi ktorými sú nielen muži i ženy, ale aj deti väzenkýň v špeciálnych celách. Svätý Otec sa s nimi v krátkosti stretol ešte pred tým, než prijal veľkú skupinu personálu a dobrovoľníkov väznice San Vittore.

Pápež František si podal ruku s približne 80 ľuďmi, ktorí zastupovali rôzne skupiny väzňov. Potom sa stretol aj s tými, ktorí sú zadržaní v špeciálne chránenej časti areálu. Po úvodnom zvítaní sa Svätý Otec odobral na obed s takmer stovkou väzňov. Na príprave typicky milánskeho menu sa podieľali aj niektorí trestanci.

Návšteva väznice sa skončila výmenou darov a požehnaním listov s menami väzňov, ktoré si Svätý Otec zobral so sebou. Niektorí z nich svoje listy pápežovi zaslali poštou. Napriek tomu, že viacerí sa nehlásia ku katolíckej viere, Petrovho nástupcu považujú za posla pokoja a nádeje.

Jednodňová pastoračná návšteva vyvrcholila popoludňajšou liturgiu zo slávnosti Zvestovania Pána v kráľovskom parku v Monze za účasti približne milióna ľudí a podvečerným stretnutím s birmovancami na milánskom futbalovom štadióne San Siro.

Organizátori z arcidiecézy očakávali na svätej omši 700-tisícovú účasť. Veriaci, ktorí prichádzali na miesto už od skorých hodín, kompletne zaplnili všetky sektory pripravené usporiadateľmi. Ďalšie státisíce ľudí lemovali približne 20-kilometrovú trasu, po ktorej sa pápež František presúval z centra Milána na miesto slávenia. Do Parco di Monza smerovali skupiny veriacich aj vo forme peších pútí z okolia. Pútnici z Bergama vyrážali už o polnoci, aby pešo prekonali 50 km vzdialenosť.

-

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri liturgickej slávnosti Zvestovania Pána, ktorej predsedal v parku Monza pri Miláne v sobotu 25. marca 2017 v rámci svojej pastoračnej návštevy Milánskej arcidiecézy:

Práve sme si vypočuli ten najdôležitejší oznam v našich dejinách: zvestovanie Panne Márii (porov. Lk 1,26-38). Je to úsek hutný a plný života, ktorý rád čítam vo svetle iného zvestovania – o narodení Jána Krstiteľa (porov. Lk 1,5-20). Tieto dve oznámenia nasledujú jedno po druhom, sú vzájomne spojené, a keď ich vzájomne porovnáme, oba nám ukazujú, čo nám dáva Boh vo svojom Synovi.

Zvestovanie narodenia Jána Krstiteľa sa odohráva v čase, keď kňaz Zachariáš, pripravený začať liturgiu, vstupuje do svätyne chrámu, zatiaľ čo celé zhromaždenie stojí v očakávaní vonku. Zvestovanie narodenia Ježiša sa však odohráva na zastrčenom mieste v Galilei, v periférnom mestečku, ktorého povesť nie je zvlášť dobrá (porov. Jn 1,46), v anonymite domu jednej mladej devy menom Mária.

Vidíme tu rozdiel nemalej vážnosti, ktorý naznačuje, že nový Chrám Boží, nové stretnutie Boha so svojím ľudom sa odohrá na miestach okrajových a periférnych, t. j. na miestach, na ktorých to obyčajne neočakávame. Práve tam sa ale odohrá schôdzka Boha s ľudom, tam sa odohrá ich stretnutie; tam sa Boh stane telom, aby z lona svojej Matky začal kráčať spoločne s nami. Už viac nebude miesta, ktoré by bolo rezervované iba niekoľkým, zatiaľ čo väčšina by stála vonku v očakávaní. Jemu nebude nič a nikto ľahostajný, nebude situácie bez jeho prítomnosti: radosť zo spásy má začiatok v každodennom živote domácnosti jednej mladej devy z Nazareta.

Je to sám Boh, kto sa ujíma iniciatívy a rozhodne sa vstúpiť do našich príbytkov – tak ako to urobil v prípade Márie –, vstúpiť do našich každodenných zápasov, plných tiesne i túžob. Práve uprostred našich miest, škôl a univerzít, námestí a nemocníc sa napĺňa to najkrajšie zvestovanie, ktoré môžeme počuť: „Zdravas’ [Raduj sa], Pán s tebou!“ Je to radosť, ktorá vyvoláva život, vyvoláva nádej, ktorá sa stelesňuje v spôsobe, akým sa pozeráme na zajtrajšok, a v postoji, s akým hľadíme na druhých. Je to radosť, ktorá sa stáva solidárnosťou, pohostinnosťou, milosrdenstvom voči všetkým.

Rovnako ako Márii, aj nám sa môže stať, že budeme zmätení. „Ako sa to stane“ - v časoch tak poznačených špekuláciami? Vypočítavo sa špekuluje o živote, práci, rodine. Špekuluje sa o chudobných a migrantoch, o mladých ľuďoch a o ich budúcnosti. Všetko sa zdá byť zredukované na čísla, nechávajúc na druhej strane, aby každodenný život mnohých rodín zatemnila neistota a nestabilita. Zatiaľ čo na dvere mnohých klope bolesť a v mnohých mladých ľuďoch rastie nespokojnosť z dôvodu chýbajúcich ozajstných príležitostí, špekulácia sa rozrastá všade.

Niet pochýb, že toto závratné tempo, ktorému sme vystavení, akoby nás oberalo o nádej a radosť. Tlaky a bezmocnosť zoči-voči mnohým situáciám akoby nám vysušovali dušu a robili nás necitlivými voči nespočetným výzvam. Je to paradox, že keď sa na vytvorenie teoreticky lepšej spoločnosti všetko uponáhľa, nakoniec nezvýši čas na nič a na nikoho. Stratíme čas na rodinu, na spoločenstvo, na priateľov, na solidárnosť i na spomienky.

Osoží nám položiť si otázku: ako sa dá žiť evanjeliová radosť dnes uprostred našich miest? Je možná kresťanská nádej v takejto situácii, tu a teraz?

Tieto dve otázky sa dotýkajú našej identity, života našich rodín, našich krajín a miest. Dotýkajú sa života našich detí, mládeže a vyžadujú si z našej strany nový spôsob, ako sa zaradiť do súčasných dejín. Ak sú kresťanská radosť a nádej naďalej možné, tak potom nemôžeme, a ani nechcime pred všetkými bolestnými situáciami zostať iba divákmi, ktorí hľadia na oblohu v čakaní „kedy už prestane pršať“. Všetko to, čo sa deje, si od nás žiada hľadieť na súčasnosť smelo, s odvahou toho, kto vie, že radosť zo spásy dostáva svoju podobu v každodennosti domáceho života jednej devy z Nazareta.

Vo chvíli Máriinho zmätenia, a tiež toho nášho vlastného, nám anjel ponúka tri „kľúče“, ktoré nám pomôžu prijať misiu, ktorá nám je zverená.

1. Oživenie pamäti

Prvú vec, ktorú anjel robí je, že vyvoláva spomienky, a tak otvorí Máriinu súčasnosť celým dejinám spásy. Pripomenie jej prísľub daný Dávidovi ako ovocie zmluvy s Jakubom. Mária je dcérou zmluvy. Aj my sme pozvaní zaspomínať si, pozrieť sa do našej minulosti, aby sme nezabudli, odkiaľ pochádzame. Aby sme nezabudli na našich predkov, starých rodičov a všetko to, čím prešli, aby sme sa dostali tam, kde sme teraz. Táto krajina a jej ľud zažili utrpenie dvoch svetových vojen; a videli, ako niekedy ich zaslúženú povesť pracovitosti a kultivovanosti poškvrnili nezriadené ambície. Spomienky nám pomáhajú, aby sme nezostali väzňami rečnení, ktoré zasievajú rozkol a rozdelenie ako jediný možný spôsob riešenia konfliktov. Oživovať si spomienky je ten najlepší protiliek, aký máme k dispozícii proti magickým riešeniam rozdelenia a odcudzenia sa.

2. Príslušnosť k Božiemu ľudu

Pamäť umožňuje Márii hlásiť sa k svojej príslušnosti k Božiemu ľudu. Je dobré si pripomínať, že sme súčasť Božieho ľudu! Milánčania, áno, Ambroziáni, isteže, ale vždy ako súčasť jedného veľkého Božieho ľudu; ľudu sformovaného z tisícov tvárí, príbehov a proveniencií, ľud multikultúrny a multietnický. To je jedno z našich bohatstiev. Je to ľud povolaný prijímať rozdiely, integrovať ich s rešpektom a kreatívnosťou a oslavovať každú novosť, ktorá pochádza od druhých; sme ľud, ktorý sa nebojí objať deliace čiary a hranice; ľud, ktorý nemá strach prijať toho, kto to potrebuje, lebo vie, že práve tam je prítomný jeho Pán.

3. Možnosť nemožného

„Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37): týmito slovami zakončuje anjel svoju odpoveď Márii. Keď veríme, že všetko závisí výlučne len od nás, zostaneme väzňami našich vlastných schopností, našich vlastných síl a krátkozrakých horizontov. Keď sa však odhodláme nechať si pomôcť a dať si poradiť, keď sa otvoríme milosti, potom začneme vidieť, že nemožné sa začína stávať skutočným. Veľmi dobre to poznajú tieto kraje, v priebehu svojich dejín totiž dali život mnohým charizmám, mnohým misionárom, veľkému bohatstvu pre život Cirkvi! Prekonaním neplodného a rozdeľujúceho pesimizmu sa tu veľa ľudí otvorilo Božej iniciatíve a stali sa znamením toho, aká úrodná môže byť zem, keď sa neuzavrie do vlastných ideí, do vlastných limitov a schopností, ale sa otvorí iným.

Tak ako v minulosti, Boh neustále hľadá spojencov, hľadá mužov a ženy schopných uveriť, schopných spomínať, cítiť sa súčasťou jeho ľudu, aby spolupracovali s kreativitou Ducha Svätého. Boh naďalej prechádza našimi štvrťami a ulicami, zachádza na každé miesto a hľadá srdcia schopné počuť jeho pozvanie a dať mu stelesnenie tu a teraz. Parafrázujúc sv. Ambróza v jeho komentári k tomuto úryvku [evanjelia] môžeme povedať: Boh naďalej hľadá srdcia ako to Máriino, ochotné uveriť aj za tých najneobvyklejších okolností (porov. Výklad Evanjelia podľa Lukáša II, 17: PL 15, 1559). Nech v nás Pán rozhojní takúto vieru a nádej.

Preložila: Slovenská redakcia VR

-

Podobne aj večerné stretnutie pápeža s birmovancami, ich rodičmi a katechétmi, ktorého dejiskom bol milánsky futbalový štadióm Meazza - San Siro naplnilo celé hľadisko športového stánku. Plánovaný termín odletu Svätého Otca z milánskeho armádneho letiska Linate sa posunul o vyše hodinu, z 18.30 na 19.40.

Poznámka: Aktualizované 26. 3. 2017

( TK KBS, RV, aj, ab, jb; ml ) 20170325009   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]