Spišské Podhradie 4. augusta (TK KBS) Dnes si pripomíname 50. výročie úmrtia Božieho sluhu, spišského biskupa, Jána Vojtaššáka. Pri tejto príležitosti Vám prinášame exkluzívny rozhovor s Mons. Jánom Dudom, súdnym vikárom Spišskej diecézy, ktorý je zároveň postulátorom kauzy jeho blahorečenia.- Pán vikár, ste postulátorom kauzy blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka. Prečo by sme si ho mali pripomenúť?
Lebo Boží služobník biskup Ján Vojtaššák bol vnímaný ako osobnosť už počas svojho života, potom počas svojho utrpenia a je vnímaný ako osobnosť aj po svojej smrti. Ako ho vnímajú sekulárne média je druhá vec, hoci nám záleží, aby ho aj média vnímali ako kladnú postavu slovenských dejín. Ak totiž Cirkev niekoho "vyzdvihuje" k úcte oltára, nerobí to iba pre katolíkov, ale aj pre ostatných. Preto aj kritické hlasy berieme do úvahy a tak to je správne.
Biskup Ján Vojtaššák počas komunistického režimu trpel, bol nespravodlivo odsúdený na mnoho rokov väzenia a stal sa jedným z najznámejších symbolov komunistického útlaku na Slovensku. A takýchto ľudí je potrebné si pripomínať.
- Počas výskumu ste mali možnosť získať mnohé informácie. Ako by ste ho charakterizovali ako človeka, kňaza, biskupa?
Podľa môjho názoru biskup Ján Vojtaššák nebol diplomat a diplomatické správanie nebolo jeho silnou stránkou. Považujem ho za skôr jednoduchého človeka s úprimným srdcom. Azda výstižne ho charakterizoval otec biskup Judák, keď ho v jednej svojej publikácii nazval arským farárom s biskupskou mitrou. Priamo vedel kritizovať nedostatky svojich kňazov, ale na druhej strane, sa ich vedel odvážne a priamo zastať. Tým sa azda líšil od iných biskupov svojej generácie. Bol však človekom hlbokej viery a úprimnej nábožnosti. Priznám sa, že príliš nerozlišujeme medzi "človekom", "kňazom" a "biskupom" v oblasti povahových vlastností či prirodzených daností. Každý človek vyrastá v určitom prostredí a nesie si geneticky určité danosti. Ak je človek zrelý osobnostne, nezmení sa ani potom, ako sa stane kňazom a biskupom. Niektoré črty osobnosti otca biskupa Vojtaššáka nachádzame ako u človeka, kňaza i biskupa. Skôr vnímame otca biskupa Vojtaššáka teologicky ako nositeľa kňazského a neskôr biskupského úradu, ako pastiera diecézy a vysluhovateľa Božích tajomstiev.
- Čím bol biskup Ján Vojtaššák pre Spišskú diecézu a čím pre Cirkev na Slovensku?
Bol osobnosťou v medzivojnovom období a jedným z najzásadnejších odporcov komunistického režimu v povojnovom období. Čím bol pre Spišskú diecézu? Nedovolím si vysloviť vlastné úsudky, ale pomôžem si výrokom cirkevného historika doc. Ivana Chalupeckého, ktorý sa vyjadril, že "v Spišskej diecéze za Vojtaššáka bol poriadok". V rámci Slovenska je považovaný za mučeníka a svedka viery. Bolo to presvedčenie sv. Jána Pavla II., ktorý 3.7.1995 na Mariánskej hore v Levoči vyzval Spišskú diecézu, aby začala proces jeho beatifikácie, toto je presvedčenie prvej postkomunistickej generácie slovenských biskupov (všetci sa vyslovili v prospech konania procesu), toto bolo presvedčenie otca biskupa Tondru, ktorý nariadil v roku 2003 exhumáciu ostatkov biskupa Vojtaššáka a ich prevoz do katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule, toto je presvedčenie i súčasného spišského biskupa Mons. Štefana Sečku, ktorý zriadil pamätné dni biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej diecéze: deň jeho narodenia (27.11.), deň jeho biskupskej vysviacky a intronizácie (13. a 27.2.), deň jeho smrti (4.8.). Spišská diecéza sa neprestáva modliť za jeho povýšenie na oltár. To sú veľavýznamné a silné gestá, ako Boží ľud o osobností biskupa Jána Vojtaššáka zmýšľa.
- Bolo niečo, čo vás podľa skúmania života tohto Božieho sluhu niečo prekvapilo alebo sa vás to osobne dotklo?
Nebol by som úprimný, keby som nepriznal, že som očakával blahorečenie biskupa Jána Vojtaššáka v roku 2003 počas tretej pastoračnej návštevy dnes už sv. Jána Pavla II. na Slovensku. Na jednej strane som vedel o obrovskom utrpení biskupa Vojtaššáka, ktoré trvalo od roku 1950 do jeho smrti v roku 1965, ale na druhej strane, rozhodnutie o blahorečení patrí do výlučnej kompetencie Svätej stolice. Postupom času som nadobudol stále viac silnejšie presvedčenie, že aj ľudia majú čo povedať k človeku, ktorý má byť povýšený k úcte oltára a bolo by kontraproduktívne, keby "teologická rýdzosť" mučeníctva a svätosti biskupa Jána Vojtaššáka nebola všeobecne akceptovaná. Pokiaľ ide o prekvapenie, možno to ani prekvapenie nie je, ale uvedomil som si, že ak niekto nemá Boží dar mučeníctva, nedokáže bolesť a smrť pre Krista uniesť. U Vojtaššáka to nebola rýchla smrť, ale každodenná bolesť a "umieranie" pre Krista a pre vernosť Svätému otcovi. Uvedomil som si, aké ťažké to mučeníci i vyznávači majú. Ale uvedomil som si aj veľkosť Božích darov, ktorými ich zahrnul Pán Boh. Ak by sme sa na to pozerali iba na úrovni prirodzeného poriadku, asi by sme to nedokázali pochopiť. Pochopiť sa to dá, iba zo zorného uhla poriadku milostí.
