Ekvádor 8. júla (RV) Prinášame časť príhovoru pápeža Františka pri stretnutí s občianskou spoločnosťou v Ekvádore (8. 7. 2015). Milí priatelia, dobrý večer (a prepáčte mi, že si stanem bokom, ale potrebujem svetlo na papier, nevidím dobre). Teším sa z toho, že tu môžem byť s vami, mužmi a ženami, ktorí reprezentujete a napĺňate dynamikou spoločenský, politický a ekonomický život krajiny.
Tesne pred vstupom do kostola mi pán starosta odovzdal kľúče od mesta. Takže môžem povedať, že tu v kostole sv. Františka v Quite som vlastne doma. Toto vaše otvorenie dverí mi ako prejav dôvery a lásky z vašej strany dovoľuje uviesť niekoľko kľúčových aspektov spoločenského života občanov počnúc skúsenosťou rodinného života.
Naša spoločnosť bude víťaziť len vtedy, keď sa každý jednotlivec, každá skupina spoločnosti bude skutočne cítiť ako doma. V rodine sú všetci doma – rodičia, starí rodičia, i deti; nikto nie je vylúčený. Ak sa niekto ocitne v ťažkostiach, akokoľvek by boli vážne či „zaslúžené“, ostatní mu prichádzajú na pomoc a podporujú ho; jeho bolesť sa stáva bolesťou všetkých.
Prichádza mi na myseľ obraz z tých žien, manželiek, videl som ich v Buenos Aires počas dní návštevy v rade na vstup do väzenia, aby mohli vidieť syna, alebo manžela, ktorý sa nezachoval dobre, aby som to povedal jednoducho, ale neopustia ich, pretože naďalej patria do domu. Ako nás učia tieto ženy! Nemalo by tomu rovnako i v spoločnosti? A predsa naše sociálne vzťahy či politické zápolenie, v najširšom slova zmysle - nezabúdajme, že politika, ako povedal Pavol VI., je jednou z najvyšších foriem dobročinnej lásky - často toto naše konanie je založené na konkurenčnom súperení, ktoré produkuje skartovanie. Moja pozícia, moja idea, môj plán sa upevňujú, keď som schopný zvíťaziť nad druhým, získať prevahu, odsunúť ho. Tak budujeme kultúru skartovania, ktorá dnes nadobudla šírku svetových rozmerov. Toto znamená byť rodinou?
V rodinách sa všetci podieľajú na spoločnom projekte, všetci pracujú v záujme spoločného dobra a to bez „odpísania“ jednotlivca. Naopak, je podporovaný a povzbudzovaný ostatnými. Hádajú sa, ale je tam niečo, čo odoláva: rodinná väzba. Rodinné hádky sú neskôr zmiereniami. Radosti a strasti každého sú všetkými prijaté za svoje vlastné. Toto znamená byť rodinou! Kiež by sme sa pozerali na politických rivalov alebo na suseda tými istými očami ako sa pozeráme na deti, manželku alebo manžela, otca alebo matku. Aké pekné by to bolo! Milujeme našu spoločnosť, alebo zostáva niečím vzdialeným, niečím anonymným, čo sa nás netýka, nemá vplyv na nás, nezaujíma nás? Milujeme našu krajinu, komunitu, ktoré sa snažíme budovať? Milujeme iba v pojmoch diskutovaných vo svete ideí?
Sv. Ignác - dovoľte mi reklamu - sv. Ignác nám v Duchovných cvičeniach povedal, že láska sa viac prejavuje skutkami ako slovami. Milujme spoločnosť viac skutkami ako slovami! V každom človeku, v praxi, v živote, ktorý zdieľame. On nám tiež povedal, že láska sa vždy komunikuje, má tendenciu komunikovať, nikdy nie izolovať. Dve kritériá, ktoré nám môžu pomôcť pozerať sa na spoločnosť inými očami. Nielen pozerať na ňu! Vnímať ju, cítiť s ňou, myslieť na ňu, dotýkať sa jej, projektovať ju. (...)
Poznámka: Ďalšie pokračovanie príhovoru pápeža Františka bude doplnené.
