Vatikán 3. júla (RV) „Ľudia a planéta na prvom mieste - imperatív zmeniť smer“ – to je názov dvojdňovej konferencie, ktorú v Ríme odvčera organizuje Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj v spolupráci so sieťou katolíckych neziskových organizácií CISDE. Na konferencii včera vystúpil aj vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin. Jeho prednáška mala názov: „Dôležitosť encykliky Laudato si‛ pre Cirkev a pre svet vo svetle hlavných politických udalostí roku 2015 a mimo nich“.Kardinál v príhovore zdôraznil, že encyklika je „venovaná všetkým ľuďom planéty a pozýva ich vstúpiť do dialógu o našom spoločnom dome so všetkými“. Hneď v úvode pripomenul tri dôležité konferencie OSN, naplánované na tento rok: Tretiu medzinárodnú konferenciu o finančnom rozvoji v Addis Abbebe (od 13. do 14. júla), Samit OSN o prijatí rozvojovej agendy po roku 2015 v New Yorku (25. - 27. septembra) a klimatický samit OSN v Paríži „COP21“ (od 30. novembra – 11. decembra). Ako povedal kardinál Parolin, „encyklika bude mať istotne vplyv na tieto konferencie, no jej šírka a hĺbka presahuje jej časový kontext“. Podľa neho kladie dôraz na dve hlavné požiadavky: «zmeniť smerovanie» (61) a šíriť «kultúru starostlivosti» (231).
Kardinál okrem iného povedal: „Hlavnou výzvou, ktorej čelíme a ku ktorej smeruje náš záväzok je to, že «je potrebné posilniť vedomie, že sme jednou ľudskou rodinou. Neexistujú politické či sociálne hranice a bariéry, ktoré nám dovoľujú sa izolovať, a preto tiež neexistuje priestor pre globalizáciu ľahostajnosti» (52).
Nič z tohto nie je samozrejmé. Ako však už v roku 1955 pochopil Teilhard de Chardin, je možné vidieť, že ľudská bytosť, alebo aspoň istá časť ľudskej rodiny, si stále viac uvedomuje a je schopná chápať, že «vo veľkej hre, ktorú hráme, sme hráčmi a zároveň aj kartami a tým, čo je v stávke» (Phénomène Humain, 230). Takýto nárast vedomia prináša so sebou zmenu perspektívy, „presmerovanie našich krokov“ inšpirované «integrálnejšou a integrujúcejšou víziou» (141).“
Práve túto víziu možno napĺňať prijatím a podporovaním tej paradigmy integrálnej ekológie, ktorá je jasne načrtnutá v Laudato si‛, dodal vatikánsky štátny sekretár, pričom poukázal na vzor sv. Františka z Assisi, ktorého dáva nová encyklika výrazným spôsobom do pozornosti: „Ako je to naznačené na prvých stranách encykliky, «žil v jednoduchosti a v úžasnej harmónii s Bohom, s inými, s prírodou a so sebou samým. Na ňom vidíme až do akej miery sú neoddeliteľnými obavy o prírodu, spravodlivosť k chudobným, úsilie v prospech spoločnosti a vnútorný pokoj» (10). Pápež František opäť uvádza, že «Cirkev si nerobí nárok definovať vedecké otázky, ani nahrádzať politiku» (188), ale javí sa byť nositeľkou potreby «pýtať sa na zmysel a účel všetkej ľudskej činnosti» (125). To, čo je teraz dobre známe, je výzva encykliky, aby sme reflektovali o tom, «aký typ sveta chceme zanechať tým, čo prídu po nás, deťom, ktoré teraz vyrastajú» (160).“
Encyklika nám podľa kardinála Parolina pripomína našu zodpovednosť – byť „zodpovednými za zodpovednosť toho druhého“. „Naše povolanie byť ochrancami... nie je vecou ľubovôle (217).
Vatikánsky štátny sekretár tiež v príhovore citoval časť novej encykliky, ktorá sa venuje vzdelávaniu: «Mnohé veci musia zmeniť svoj kurz, ale je to predovšetkým ľudstvo, ktoré potrebuje zmenu. Chýba vedomie spoločného pôvodu, vzájomnej príslušnosti a budúcnosti zdieľanej všetkými. Toto základné povedomie by umožnilo rozvoj nových životných postojov a štýlov. Povstáva tak veľká kultúrna, duchovná a výchovná výzva» (202), «kultúra starostlivosti», schopná obnoviť «rôzne úrovne ekologickej rovnováhy: vytvorenie harmónie vo vlastnom vnútri, vo vzťahu s druhými, s prírodou a inými živými bytosťami, a s Bohom» (210).
