Vatikán 17. apríla (RV) Samoúčelné pokorovanie sa je masochizmom, zatiaľ čo to, ktoré zakusujeme a znášame v mene evanjelia, nás pripodobňuje Ježišovi. Túto myšlienku rozviedol pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty.Pozval kresťanov, aby nikdy neživili v sebe pocity nenávisti, ale dopriali si čas na to, aby vo svojom vnútri objavili pocity a postoje, ktoré sa páčia Bohu: lásku a dialóg.
Je možné, aby človek reagoval na ťažkú situáciu Božím spôsobom? To je možné, tvrdí Svätý Otec a dodáva, že je to všetko otázka času. Času na to, aby sme sa nechali preniknúť Ježišovým zmýšľaním. Pápež to vysvetlil pri analýze epizódy z čítania zo Skutkov apoštolov (Sk 5,34-42) o súdnom konaní s apoštolmi, obvinenými pred veľradou z hlásania tej blahozvesti, ktorú učitelia Zákona nechcú počuť.
Predsa však jeden farizej z veľrady, Gamaliel, priamo navrhne, aby ich prepustili, pretože – ako hovorí s odkazom na podobné prípady z minulosti –, ak je učenie apoštolov „ľudského pôvodu, bude zničené,“ avšak nestane sa tak, ak pochádza od Boha. Synedrium prijme návrh, teda rozhodne sa „dať si čas“. Nereaguje sledujúc inštinktívny pocit nenávisti. A toto, ako dodáva pápež František, je správny liek pre každého človeka:
„Dať tomu potrebný čas. To nám pomôže, keď máme zlé myšlienky proti iným, zlé pocity, keď máme antipatiu, nenávisť. Nenechajme ich rásť, zastavme sa, dajme tomu nejaký čas. Čas dáva veci do súladu a pomáha nám vidieť veci správne. Ale ak budeš reagovať vo chvíli hnevu, určite budeš nespravodlivý. Budeš zaujatý. A narobí to zle aj tebe samému. Toto je jedna rada: čas, čas vo chvíli pokušenia.“
Keď prechovávame zášť, pokračuje Svätý Otec, je neodvratné, že táto vybuchne: „vybuchne v urážkach, vo vojne“. „Cez tieto zlé pocity voči ostatným sa staviame do boja proti Bohu“, zatiaľ čo „Boh druhých miluje, miluje porozumenie, miluje lásku, miluje dialóg, miluje kráčať pospolu.“ Aj mne sa stáva, priznáva pápež, že „keď sa mi niečo nepáči, prvý pocit nie je z Boha, je zlý, zakaždým.“ Zastavme sa však, povzbudzuje Svätý Otec, a dajme „priestor Duchu Svätému“, aby „nám dal dospieť k tomu, čo je správne, k pokoju“. Ako apoštoli, ktorí boli zbičovaní a opúšťajú veľradu „natešení“, že znášali „potupu v Ježišovom mene“:
„Pýcha ťa v prvom momente privádza k tomu, že chceš ostatných zabiť. Pokora, a tiež ponižovanie, ťa privádza k pripodobneniu sa Ježišovi. A to je niečo, na čo nemyslíme. Teraz, keď sú mnohí naši bratia a sestry mučení pre Ježišovo meno, sú to oni, ktorí sú v tomto stave, teraz majú tú radosť z toho, že znášali urážky a dokonca i smrť pre Ježišovo meno. Na to, aby sme sa vyhli prvotnej pýche, je jediný spôsob, a to otvoriť svoje srdcia pokore, a k pokore sa nikdy neprichádza bez uponíženia. Toto je niečo, čomu sa nedá porozumieť prirodzeným spôsobom. Je to milosť, o ktorú musíme prosiť.“
V závere homílie sa Svätý Otec sústredil na milosť pripodobňovania sa Ježišovi. Pripodobňovania, dosvedčovaného nielen mučeníkmi dneška, ale aj tými „mnohými mužmi a ženami, ktorí znášajú každodenné pokorovanie a pre dobro svojej rodiny“ a „neotvárajú si ústa, nerozprávajú, znášajú to z lásky k Ježišovi“:
„A toto je svätosť Cirkvi, táto radosť, ktorú dáva poníženie, nie preto, že by bolo poníženie pekné, to nie, to by bol masochizmus. Ale preto, že týmto ponížením sa pripodobňuješ Ježišovi. Sú tu dva postoje: postoj uzavretosti, ktorý ťa vedie k nenávisti, k hnevu, že by si chcel druhých zabíjať, a postoj otvorenosti voči Bohu po stopách Ježiša, ktorý ťa učí prijímať ponižovania, aj tie tvrdé, s touto vnútornou radosťou, pretože si si istý, že si na Ježišovej ceste.“
