Vatikán 17. apríla (RV) Pohrebné obrady s poslednou rozlúčkou so zosnulým kardinálom Robertom Tuccim, ktorý zomrel v Ríme 14. apríla vo veku nedožitých 94 rokov, sa konali dnes v Bazilike sv. Petra. Svätej omši pri Oltári katedry predsedal kardinál Angelo Sodano, dekan kardinálskeho zboru. Ako je zvykom, Svätý Otec vykonal na záver eucharistického slávenia obrad posledného odporúčania a rozlúčky. V homílii kardinál Sodano okrem iného povedal: „Pri tejto Eucharistii dnes chceme zveriť jeho dušu do rúk Otca, ktorý je na nebesiach, a poďakovať mu za to, že nám ho dal ako nezabudnuteľného spoločníka na ceste. V tejto hodine nás sprevádza modlitba inšpirovaná slovami, ktoré pápež František adresoval generálnemu predstavenému Spoločnosti Ježišovej po prijatí správy o úmrtí nášho kardinála. Okrem iného pápež napísal: «Zanecháva nám spomienku na život prežitý aktívne a dynamicky v koherentnej a veľkorysej vernosti svojmu povolaniu ako rehoľníka pozorného voči potrebám druhých a pastiera verného evanjeliu a Cirkvi, podľa vzoru svätého Ignáca.» Toto je dedičstvo, ktoré nám zosnulý kardinál Roberto Tucci zanechal. Kiež mu Pán dá odmenu, vyhradenú pre svojich verných služobníkov!“
Kardinál Roberto Tucci SJ bol v období 1973-1985 generálnym riaditeľom Vatikánskeho rozhlasu a za pontifikátu sv. Jána Pavla II. bol organizátorom jeho apoštolských ciest až do roku 2001. V rovnakom roku mu bol udelený kardinálsky titul.
Ako spomína páter Federico Lombardi, riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice, kardinál Roberto Tucci „bol pre spolubratov vždy príkladom“. Na otázku, čo predstavovala za pontifikátu Jána Pavla II. spolupráca s pátrom Tuccim pre apoštolské cesty, P. Lombardi odpovedá:
„Bola to práca, služba zásadného významu pre pontifikát Jána Pavla II. Bola to stovka ciest do zahraničia, ktoré organizoval páter Tucci v spolupráci s Gasbarrim a ďalšími, ale v podstate so zodpovednosťou pátra Tucciho. Takže si myslím, že pre pontifikát Jána Pavla II. to bola služba vykonaná s rozvahou, s veľkou vernosťou, rešpektoval s veľkou pozornosťou každý náznak vôle či túžby Jána Pavla II., aby to mohlo byť zrealizované. Súčasne ho musel istým spôsobom chrániť pred lavínou žiadostí - často tiež nie vhodných -, ktoré samozrejme prichádzajú z každej strany pri organizovaní ciest. Takže dokázal s veľkou vernosťou, jednoduchosťou, s veľkou inteligenciou a schopnosťou nadväzovania kontaktov s vládami, s nunciami, s rôznymi zložkami cirkvi, dotiahnuť do želanej podoby realizáciu ciest, ktoré boli historickými a ktoré dovolili Jánovi Pavlovi II. uskutočniť zásadný aspekt jeho služby pre Cirkev na celom svete a pre národy sveta. Za to mu bol Ján Pavol II. zaiste veľmi vďačný. Aj udelenie kardinálskeho titulu bola forma, akou mu vyjadril svoju vďačnosť, ako ocenenie človeku veľkej kultúry, ktorý v podstate obetoval svoju činnosť a svoju vysokú kultúrnu a komunikatívnu kapacitu do služby organizačného charakteru, avšak extrémneho významu a delikátnosti.“
V archívnom zázname sa zachovali niektoré osobné spomienky kardinála Roberta Tucciho na sv. Jána Pavla II.:
„Predovšetkým ísť v tej chvíli do Nikaraguy bolo skutkom odvahy. Boli tiež ťažké chvíle v Poľsku pri prvej ceste i pri cestách, ktoré boli organizované následne. Avšak Svätý Otec sa nedal odradiť. Bolo mu to ľúto, ale pokračoval. Myslel najmä na národ. A potom, ten pokoj mu prichádzal stále z toho veľkého zjednotenia s Pánom. Ja stále prosím Pána, aby aj mne z neho trochu dal. Dokonca sa obraciam priamo na neho, aby mi pomohol. Istotne, dal mi veľa. Ja ako chlapec som bol v jednej mariánskej kongregácii a tam som sa stal katolíkom, a potom som sa stal aj jezuitom. Modlieval som sa ruženec. Neskôr počas života som to trochu zanedbal. Avšak potom, počúvajúc jeho svedectvo o dôležitosti ruženca, spolu s Pannou Máriou som prechádzal Ježišovým životom. Dnes sa mi ruženec stal najdrahšou modlitbou.“
