Vatikán 12. apríla (RV) Pri spomienke na jednu z najtragickejších udalostí ľudských dejín, akou bola genocída arménskeho národa v roku 1915, sa v dnešnú Nedeľu Božieho milosrdenstva Vatikánska bazilika stala dejiskom eucharistického slávenia Svätého Otca Františka za hojnej účasti arménskych veriacich pod vedením hlavných predstaviteľov ich cirkví. Slávnosť mala ekumenickú účasť. Okrem cilícijského patriarchu Nersesa Bedrosa XIX. ako čelného predstaviteľa Arménskej katolíckej cirkvi, ktorý koncelebroval so Svätým Otcom, boli na čestných miestach prítomní predstavitelia Arménskej apoštolskej cirkvi: najvyšší patriarcha a katolikos všetkých Arménov Karekin II. z Ečmiadzinu a cilícijský katolikos Aram I.
Prítomný bol aj prezident Arménskej republiky Serž Sargsyan s oficiálnou delegáciou krajiny, množstvo veriacich z Arménska i z diaspory po celom svete.
Svätý Otec v úvodnom príhovore upozornil, že „aj dnes prežívame istý druh genocídy, zapríčinenej všeobecnou a kolektívnou ľahostajnosťou, spoluvinníckym mlčaním Kaina, ktorý hovorí: ‚Čo mňa do toho? Som ja azda strážcom svojho brata?‛ Pripomenul, že po arménskej genocíde, ktorá sa v spoločnom vyhlásení Jána Pavla II. a Karekina II. z roku 2001 označuje ako „prvá genocída 20. storočia“, nasledovali genocídy nacizmu a stalinizmu a v poslednom období to boli ďalšie masové vyhladzovania: v Kambodži, Rwande, Burundi či Bosne.
„Zdá sa, že entuziazmus, ktorý vzrástol s koncom Druhej svetovej vojny sa vytráca...“ upozornil pápež František. V tejto súvislosti zdôraznil dôležitosť spomienky, pretože, ako povedal, „tam, kde neexistuje spomienka, znamená to, že zlo ešte udržiava ranu otvorenú; skrývať alebo popierať zlo je ako nechať ranu naďalej krvácať bez jej liečenia.“ S pripomenutím, že zlo nikdy nepochádza od Boha, ktorý je nekonečne dobrý, Svätý Otec upriamil pri slávnosti pozornosť veriacich na Ježiša Krista, víťaza nad smrťou a zlom.
Slávnostnému spevu Glória predchádzal akt vyhlásenia sv. Gregora z Nareku (950-1005) za učiteľa Cirkvi. V rámci tohto obradu kardinál Angelo Amato ako prefekt Kongregácie pre kauzy svätých predložil Svätému Otcovi žiadosť o udelenie titulu „Doctor Ecclesiae“ a postulátor kauzy predniesol životopis svätca, ktorý patrí k najväčším arménskym osobnostiam po duchovnej i kultúrnej stránke. Po evanjeliu, prednesenom spievanou formou v arménskom jazyku sa Svätý Otec v homílii zameral na význam stretnutia vzkrieseného Krista s apoštolom Tomášom. O Ježišových ranách hovoril ako o „ranách milosrdenstva“, ktoré nás uzdravujú.
*
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:
Svätý Ján, ktorý bol prítomný vo večeradle s ostatnými učeníkmi večer prvého dňa po sobote hovorí, že Ježiš prišiel medzi nich hovoriac: «Pokoj vám!» a «ukázal im ruky a bok» (Jn 20,19-20), ukázal im svoje rany. Takto rozpoznali, že nejde o vidinu, ale že je to skutočne on, Pán, a naplnila ich radosť.
Osem dní nato Ježiš opäť prišiel do večeradla, aby tentoraz ukázal svoje rany Tomášovi a aby sa ich on mohol dotknúť tak ako si to žiadal, aby tak mohol uveriť a stať sa tiež svedkom Vzkriesenia.
V túto nedeľu, ktorú si sv. Ján Pavol II. prial pomenovať podľa Božieho milosrdenstva, Pán aj nám prostredníctvom evanjelia ukazuje svoje rany. Sú to rany milosrdenstva. Skutočne, Ježišove rany sú ranami milosrdenstva. V jeho ranách sme boli uzdravení.
Ježiš nás vyzýva pohliadnuť na tieto rany a dotknúť sa ich, tak ako to urobil v Tomášovom prípade, aby nás uzdravil z našej neviery. Predovšetkým nás pozýva k tomu, aby sme vstúpili do tajomstva týchto rán, ktoré je tajomstvom jeho milosrdnej lásky.
Skrze ne môžeme, ako cez svetlom žiariacu trhlinu, uvidieť celé tajomstvo Krista a Boha: jeho utrpenie, jeho ľudský život – plný súcitu s najmenšími a chorými –, jeho vtelenie v lone Panny Márie. Tiež tak môžeme spätne prechádzať celými dejinami spásy: proroctvami – najmä tým o Pánovom Služobníkovi –, Žalmami, Zákonom a zmluvou, až k vyslobodeniu z Egypta, prvému sláveniu Veľkej noci a krvi obetovaných baránkov; a ďalej k patriarchom vrátane Abraháma a potom v noci času až ku Ábelovi a jeho krvi, ktorá volá zo zeme. Toto všetko môžeme uvidieť skrze rany ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša a tak ako Mária v Magnifikate môžeme vyznať, že „jeho milosrdenstvo siaha z pokolenia na pokolenie“ (porov. Lk 1,50).
Konfrontovaní tragickými udalosťami ľudských dejín zostávame neraz ako zdrvení a pýtame sa: „Prečo?“ Ľudská zloba sa dokáže vo svete rozpínať ako priepasť, ako obrovské diery: priestory vyprázdnené od lásky, od dobra, od života. Pýtame sa teda: ako môžeme tieto priepasti zaplniť? Nám je to nemožné; iba Boh dokáže zaplniť tieto prázdnoty, ktoré zlo roztvára v našich srdciach a v našich dejinách. Je to Ježiš, ktorý sa stal človekom a umrel na kríži, čo zapĺňa priepasť hriechu bezodnosťou svojho milosrdenstva.
Sv. Bernard sa v jednom svojom komentári k Piesni piesní (Disc. 61,3-5; Opera omnia 2,150-151) pristavuje práve pri tajomstve Pánových rán a používa pri tom silné a odvážne vyjadrenia, ku ktorým je dobré sa práve dnes vrátiť. Hovorí, že „skrze zranenia na tele sa prejavuje tajomná dobrotivá láska [Kristovho] srdca, stáva sa zjavným veľké tajomstvo lásky, ukazujú sa hlbinné útroby milosrdenstva nášho Boha.“
Bratia a sestry, toto je cesta, ktorú nám Boh otvoril na to, aby sme mohli konečne vyjsť z otroctva zla a smrti a vstúpiť do krajiny života a pokoja. Touto cestou je on, Ježiš, ukrižovaný a vzkriesený; a zvlášť sú to jeho rany plné milosrdenstva.
Svätci nás učia, že zmena sveta sa začína obrátením nášho vlastného srdca, a toto sa deje zásluhou Božieho milosrdenstva. A tak, či už pri pohľade na moje hriechy, alebo na veľké tragédie vo svete, „svedomie sa síce znepokojí, ale nebude zdrvené, pretože si spomeniem na Pánove rany. Bol totiž «strýznený pre naše neprávosti» (Iz 53,5). Môže byť vôbec niečo tak smrtonosné, že by to Kristova smrť nedokázala vyriešiť?“ (tamtiež).
Takto s pohľadom upriameným na rany vzkrieseného Ježiša môžeme spievať spolu s Cirkvou: «Jeho milosrdenstvo trvá naveky» (Ž 118,2). A s týmito slovami vtlačenými do srdca kráčajme cestami dejín, držiac sa za ruku nášho Pána a Spasiteľa, ktorý je naším životom a našou nádejou. / Preložila: Slovenská redakcia VR
*
V závere slávenia zaznela zborovo spievaná modlitba za arménskych mučeníkov, ktorej časti predniesli Nerses Bedros XIX., Karekin II. a Aram I. Pri záverečnom požehnaní sa všetci traja hlavní arménski cirkevní predstavitelia pripojili k Svätému Otcovi a udelili ho spolu s ním.
V ďakovných príhovoroch potom vysoko ocenili postoj Svätej stolice a jednotlivých pápežov, počnúc Benediktom XV., ktorý pred sto rokmi intervenoval na záchranu Arménov u osmanského vládcu, cez sv. Jána Pavla II., ktorý v roku 2001 v spoločnom vyhlásení s predstaviteľmi Arménov odsúdil genocídu a pripomenul jej obete, až po súčasného pápeža Františka, ktorý predsedal dnešnému sláveniu priamo v Bazilike sv. Petra.
Najvyšší arménsky apoštolský patriarcha Karekin II. osobitne vyzdvihol znak jednoty medzi sesterskými cirkvami, ktorej vyjadrením sú mučeníci pre Krista, u ktorých nerozhoduje ich vierovyznanie. Pripomenul, že v sídle hlavy Arménskej apoštolskej cirkvi vo Svätom Ečmiadzine neďaleko Jerevanu budú 23. apríla tohto roku kanonizovaní nespočetní mučeníci, ktorí pred sto rokmi položili život „za vieru a vlasť“.
