Vatikán 23. marca (RV) Pri sobotnej pastoračnej návšteve Neapola pápež František navštívil dva významné kostoly v centre mesta. Prvým bola katedrála Nanebovzatia Panny Márie, kde sa popoludní stretol s kňazmi a zasvätenými osobami a požehnal ich relikviou krvi sv. Januára. Druhým bol chrám „Gesù Nuovo“, spravovaný jezuitmi, kde je pochovaný patrón lekárov sv. Jozef (Giuseppe) Moscati (1880-1927), kanonizovaný v roku 1987 sv. Jánom Pavlom II. Práve na tomto mieste sa Svätý Otec stretol s chorými, aby ich požehnal, pričom sa obrátil aj na tých, ktorí sa im venujú ako lekári, ošetrovatelia a dobrovoľníci. Svätý Otec im celkom bez papiera adresoval nasledujúci príhovor:„Nie je ľahké priblížiť sa k chorému. Tie najkrajšie veci života i tie najbiednejšie sa viažu s ostychom, skrývajú sa. Tú najväčšiu lásku sa človek z ostýchavosti snaží skrývať; a tie veci, ktoré ukazujú našu ľudskú biedu, sa aj my snažíme z hanblivosti skryť. Preto, aby sme našli chorého, musíme za ním zájsť, pretože ostýchavosť života ho ukrýva. Ísť navštíviť chorého. A keď ide o choroby, ktoré sprevádzajú celý život, keď sa ocitáme v chorobách, ktoré človeka poznačujú celoživotne, tie radšej držíme v skrytosti. Ísť navštíviť chorého totiž znamená ísť navštíviť vlastnú chorobu, tú, ktorú máme v našom vlastnom vnútri. Znamená to mať odvahu povedať sebe samému: aj ja mám nejakú chorobu v srdci, v duši, v duchu, aj ja som duchovne chorý.
Boh nás stvoril, aby sme premieňali svet, aby sme boli výkonní, aby sme vládli tvorstvu: to je naše poslanie. No keď stojíme pred nejakou chorobou, uvedomujeme si, že táto choroba tomu bráni: ten muž alebo žena, ktorý sa takto narodili, alebo ktorých telo sa takýmto stalo, sa zdá byť ako vypovedané „nie“ voči poslaniu premieňať svet. Toto je tajomstvo choroby. K chorobe sa možno priblížiť iba v duchu viery. Môžeme sa dobre priblížiť k chorému mužovi, žene, dieťaťu jedine vtedy, ak pozeráme na toho, ktorý vzal na seba všetky naše choroby, ak si navykneme hľadieť na ukrižovaného Krista. Tam je jediné vysvetlenie tohto „zlyhania“, tohto zlyhania v ľudskom pohľade, celoživotnej choroby. Jediné vysvetlenie je v ukrižovanom Kristovi.
Vám chorým hovorím, že ak nemôžete pochopiť Pána, prosím Pána, aby vám dal pochopiť v srdci, že ste Kristovým telom, že ste ukrižovaným Kristom medzi nami, že ste bratmi veľmi blízkymi Kristovi. Jedna vec je hľadieť na kríž a ďalšia vec je hľadieť na muža, ženu, dieťa, ktorí sú chorí, čiže ukrižovaní tam vo svojej chorobe: sú živým Kristovým telom.
Vám dobrovoľníkom veľká vďaka! Veľká vďaka, že svoj čas trávite láskavým hladením Kristovho tela, službou ukrižovanému Kristovi, ktorý je živý. Ďakujem! A aj vám, lekári, zdravotníci, vyslovujem poďakovanie. Vďaka za túto prácu, vďaka, že nerobíte zo svojej profesie biznis. Vďaka mnohým z vás, ktorí nasledujete príklad svätca, ktorý je tu, ktorý pracoval tu v Neapole: slúžiac bez obohacovania sa z tejto služby. Keď sa medicína transformuje na obchodníctvo, na podnikanie, je to tak ako s kňazstvom, keď sa správa rovnako: stráca jadro svojho povolania.
Všetkých vás kresťanov tejto Neapolskej diecézy prosím, aby ste nezabúdali na to, čo Ježiš od nás žiadal a čo je aj zapísané v „protokole“ podľa ktorého budeme súdení: Bol som chorý a navštívili ste ma (porov. Mt 25,36). Na základe tohto budeme súdení. Svet nemocných je svetom bolesti. Chorí trpia, odzrkadľujú trpiaceho Krista: netreba mať strach priblížiť sa ku Kristovi, ktorý trpí. Veľmi vám ďakujem za všetko to, čo robíte. A modlime sa, aby si to všetci kresťania diecézy viac uvedomovali a modlime sa, aby Pána dal vám a toľkým dobrovoľníkom vytrvalosť v tejto službe láskavého pohládzania trpiaceho Kristovho tela. Ďakujem.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
