Vatikán 20. marca (RV) Vo Vatikáne pokračujú návštevy ad limina apostolorum konferencií biskupov rozličných krajín. Počas dnešného dňa bola v programe návšteva biskupov z Japonska. Na audiencii ich prijal aj Svätý Otec. Ako je už zvykom, svoj pripravený príhovor im odovzdal v písomnej forme a pri stretnutí venoval pozornosť otázkam biskupov.Cirkev je v Japonsku prítomná v troch arcidiecézach a 13 sufragánnych diecézach. Predsedom Konferencie biskupov Japonska je Mons. Peter Takeo Okada, arcibiskup Tokia. Japonsko má takmer 127 miliónov obyvateľov, z ktorých väčšina sa hlási k šintoizmu a budhizmu. Kresťania tvoria 1,7%, z čoho katolíci necelých 0,4%. V posledných rokoch tu bol zaznamenaný nárast nových siekt.
Kresťanstvo na japonské ostrovy dorazilo v 16. storočí prostredníctvom sv. Františka Xaverského. Po jezuitoch tu ako misionári pôsobili aj františkáni. V 16. a 17. storočí bolo však spoločenstvo prvých japonských kresťanov podrobené tvrdému prenasledovaniu, považovanému za jedno z najnásilnejších v histórii kresťanstva. Časti kresťanov sa však v skrytosti podarilo prežiť a aj napriek úplnej absencii biskupov a kňazov veriaci v priebehu ôsmich až deviatich generácii dokázali uchovávať vieru a odovzdávať ju svojim potomkom. Počas obdobia takzvaných „skrytých kresťanov“ (kakure kirishitan) si vytvorili symboly, rituály a spôsoby vyjadrovania zrozumiteľné iba pre príslušníkov spoločenstiev. Svätý Otec na toto obdobie poukázal aj pri príležitosti tohtoročnej návštevy Ad limina:
„Tento rok slávite ďalší aspekt tohto bohatého dedičstva – objavenie „skrytých kresťanov“. Aj keď boli všetci laickí misionári a kňazi z krajiny vyhostení, viera kresťanského spoločenstva nevyhasla. Naopak, žeravé uhlíky viery, ktoré Duch Svätý roznietil prostredníctvom kázania týchto evanjelizátorov a ktoré podporoval svedectvom mučeníkov, boli uchovávané v bezpečí vďaka starostlivosti veriacich laikov, ktorí uprostred veľkého nebezpečenstva a prenasledovania udržiavali život modlitby a katechézu katolíckeho spoločenstva.
Tieto dva piliere katolíckych dejín v Japonsku – misionárska činnosť a «skrytí kresťania» – sú dnes naďalej oporou pre život Cirkvi a vedú k živej viere. V každom období a v každej krajine je Cirkev aj naďalej misionárska - snažiac sa o evanjelizáciu a o vytváranie učeníkov zo všetkých národov, ako aj o neustále obohacovanie viery spoločenstva veriacich a o vštepovanie zodpovednosti živiť túto vieru doma aj v spoločnosti.“
Svätý Otec v príhovore japonským biskupom ďalej osobitne zdôraznil povolanie laikov k evanjelizácii vyplývajúce z krstu: „Evanjelizačná práca nie je len zodpovednosťou tých, ktorí opúšťajú svoje domovy a idú hlásať evanjelium do vzdialených krajín. Prostredníctvom nášho krstu sme všetci povolaní byť evanjelizátormi a svedčiť o Ježišovej Dobrej novine kdekoľvek sme (Mt 28,19-20).Sme povolaní napredovať, byť evanjelizujúcim spoločenstvom, aj keď to jednoducho znamená otvoriť dvere našich domov a vykročiť von do nášho blízkeho okolia.“
Pápež František ocenil, že Japonská cirkev slúži tamojším ľuďom bez ohľadu na vierovyznanie a to v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, služby starším osobám, chorým, hendikepovaným, prostredníctvom charitatívnej činnosti, či iniciatív v prospech pokoja:
„Vo všetkých týchto dielach, nielenže vychádzate v ústrety potrebám spoločenstva, ale tiež vytvárate príležitosti k dialógu medzi Cirkvou a spoločnosťou. Takýto dialóg je osobitne dôležitý, lebo upevňuje vzájomné porozumenie a podporuje širšiu spoluprácu pre dobro všetkých. Avšak otvára aj nové cesty k hlásaniu evanjelia a tých, ktorým slúžite, pozýva ku stretnutiu s Ježišom Kristom. Kiež by sme sa nikdy nevyhýbali hlásaniu evanjelia, ani svedectvu o Kristovi prostredníctvom dobrých skutkov (porov. Jak 2,18)“, píše Svätý Otec.
Za príklad dnešným veriacim pápež František dáva „skrytých kresťanov“, ktorí „boli schopní uchovávať vieru tým, že boli pozorní voči ich osobnému vzťahu k Ježišovi - voči vzťahu vybudovanému na pevnom modlitebnom živote a na úprimnom záväzku voči blahu spoločenstva. ... Japonskí «skrytí kresťania» nám pripomínajú, že činnosť upevňovania života Cirkvi a evanjelizácia si vyžadujú plnú a aktívnu účasť veriacich laikov. Tí majú dvojaké poslanie: zapojiť sa do života farnosti a miestnej cirkvi, a zároveň preniknúť spoločenský poriadok ich kresťanským svedectvom. Toto poslanie sa naplňuje predovšetkým v rodine, kde viera sprevádza každý vek života a osvetľuje všetky naše vzťahy v spoločnosti (porov. Lumen fidei, 53-54).“
