Vatikán 5. marca (RV) „Opustenosť je najzávažnejšia ‚choroba’ starších osôb, a tiež najväčšia nespravodlivosť, ktorou môžu trpieť“ – povedal Svätý Otec v dnešnom príhovore asi stovke účastníkov plenárneho zasadania Pápežskej akadémie pre život, ktorých prijal napoludnie v Klementínskej sále. Výročné stretnutie Pápežskej akadémie pre život sa koná od 5. do 7. marca v Novej synodálnej aule na tému paliatívnej starostlivosti o starších. Zo Slovenska sa na ňom zúčastňuje prof. Jozef Glasa, člen - korešpondent Pápežskej akadémie pre život.V rámci plenárneho zasadania je v piatok 6. marca na programe workshop, otvorený pre verejnosť, najmä pre výskumníkov, zdravotníckych a pastoračných pracovníkov, študentov, ktorí sa zaujímajú o
prehĺbenie v danej téme z rôznych perspektív: teologicko-filozofickej, etickej, medicínsko-zdravotníckej, kultúrnej a sociálnej.
Ako povedal Svätý Otec v úvode príhovoru, paliatívna starostlivosť je vyjadrením pravého ľudského postoja postarať sa o seba navzájom, a to najmä o tých, ktorí trpia. Paliatívna starostlivosť svedčí o tom, že ľudská bytosť, aj keď poznačená vekom a chorobou, má stále svoju hodnotu a dôstojnosť. „Človek je za každých okolností dobrom pre seba a pre ostatných a je milovaný Bohom. Preto, keď sa jeho život stáva veľmi krehkým a blíži sa ku koncu našej pozemskej existencie, cítime povinnosť pomáhať mu a sprevádzať ho najlepším možným spôsobom.“
Tento postoj, ako poznamenal Svätý Otec, vyplýva z biblického príkazu ctiť si rodičov, ktorý nám v širšom zmysle pripomína zodpovednosť za všetkých starších ľudí. A Boh spája tento príkaz s dvojitým prísľubom: «aby si dlho žil na zemi» (Ex 20,12) a «aby si bol šťastný» (porov. Dt 5,16). Vernosť štvrtému prikázaniu zaisťuje nielen dar zeme, ale aj možnosť užívať ju, povedal pápež František.
„V skutočnosti múdrosť, ktorá nám umožňuje spoznať hodnotu staršieho človeka a vedie nás k úcte, je tou istou múdrosťou, ktorá nám umožňuje oceniť mnoho darov, ktoré dostávame každý deň z prozreteľnej ruky Otca, aby sme boli šťastní. Tento návod odhaľuje základný pedagogický vzťah medzi rodičmi a deťmi, medzi seniormi a mladými, v odkaze na uchovávanie a odovzdávanie náboženskej výchovy a múdrosti budúcim generáciám. Ctiť si toto učenie, a tých, ktorí ho odovzdávajú, je zdrojom života a požehnania.“
Naopak Biblia adresuje prísne varovanie tým, ktorí zanedbávajú alebo týrajú svojich rodičov (porov. Ex 21,17; Lev 20,9). Rovnako v prípade, keď zostarnutí rodičia, menej užitoční, zostávajú na okraji, opustení. „Božie slovo je vždy živé“, poznamenal ďalej Svätý Otec, pričom dodal, že dobre tu vidíme aktuálnosť prikázania pre súčasnú spoločnosť, v ktorej logika úžitku má prednosť pred logikou solidarity a veľkorysosti, a to aj v rodinách.
„«Ctiť si» by sa dalo dnes preložiť ako povinnosť mať maximálny rešpekt a starostlivo sa ujímať tých, ktorí by pre svoj fyzický či sociálny stav mohli byť ponechaní zomrieť, alebo by sa im mohlo „dopomôcť zomrieť“. Celá medicína má v spoločnosti osobitnú úlohu ako svedok úcty k staršej osobe a ku každej ľudskej bytosti. Prehľadnosť a efektivita nemôžu byť jedinými riadiacimi kritériami pre konanie lekárov, nie sú nimi ani pravidlá zdravotníckych systémov a ekonomický zisk. Štát nemôže očakávať, že bude zarábať na medicíne. Naopak, niet dôležitejšej povinnosti pre spoločnosť ako chrániť ľudskú osobu.“
Pápež následne ocenil nové spôsoby paliatívnej starostlivosti, avšak poznamenal, že starí ľudia „na prvom mieste potrebujú starostlivosť príbuzných, ktorých láska nemôže byť nahradená ani účinnejšími štruktúrami alebo najkompetentnejšími a najsúcitnejšími zdravotníckymi pracovníkmi.“ Paliatívna starostlivosť má za cieľ zmierňovanie utrpenia v konečnom štádiu choroby a zabezpečenie potrebného ľudského sprevádzania (porov. Evangelium vitae, 65). To je dôležitou oporou najmä pre seniorov, ktorým sa z dôvodu ich veku dostáva menej pozornosti zo strany kuratívnej medicíny a sú často opustení, poznamenal pápež a pokračoval slovami:
„Opustenosť je najzávažnejšia ‚choroba’ starších osôb, a tiež najväčšia nespravodlivosť, ktorou môžu trpieť. Tí, ktorí nám pomáhali rásť by nemali byť opustení, keď potrebujú našu pomoc, naša lásku a našu nehu.“
Svätý Otec František v závere príhovoru účastníkom plenárneho zasadania Pápežskej akadémie pre život zopakoval výzvu sv. Jána Pavla II: „Cti si, chráň a miluj život, slúž životu, každému ľudskému životu! Iba na tejto ceste nájdeš spravodlivosť, rozvoj, pravú slobodu, pokoj a šťastie!“ (Evangelium vitae, 5). S prítomnými sa rozlúčil prosbou o modlitbu.
