Vatikán 2. marca (RV) Je ľahké súdiť druhých, no na kresťanskej ceste môžeme napredovať jedine vtedy, keď máme múdrosť sami si priznať vinu. Toto je myšlienka z homílie pápeža Františka z Domu sv. Marty, kde po návrate zo svojich duchovných cvičení opäť slávil Eucharistiu pre skupinu veriacich.Dnešné liturgické čítania (Dan 9,4b-10, Lk 6,36-38) hovoria na tému milosrdenstva. Pápež pripomínajúc, že „všetci sme hriešnikmi“, a to nie len teoreticky, ale skutočne, poukázal na „kresťanskú cnosť, ba viac než cnosť“, ktorou je „schopnosť obviniť seba samého“. Toto je prvým krokom toho, kto chce byť kresťanom:
„Všetci sme majstrami, sme odborníkmi pokiaľ ide o sebaospravedlňovanie: ‚Ale veď to som nebol ja... nie, nie je to moja chyba... nuž áno, ale nebolo to veľa...‛ Všetci máme po ruke alibi vysvetľujúce naše nedostatky, naše hriechy a mnohokrát sme schopní nahodiť výraz tváre typu: ‚Ja neviem‛, ten výraz ‚Ja som to neurobil, možno to bude niekto iný‛, schopnosť robiť sa neviniatkom. No takto sa nenapreduje v kresťanskom živote.“
Ako povedal pápež František, „je jednoduchšie obviniť druhých“. No ak sa pokúsime zachovať iným spôsobom, dochádza k jednej zvláštnej veci: „keď začneme vidieť, čoho všetkého sme schopní“, spočiatku „sa cítime zle, cítime odpor“, potom nám to však „dáva pokoj a zdravie“. Svätý Otec uviedol príklad: „keď vo svojom srdci zbadám závisť a viem, že táto závisť je schopná ohovárať druhého a morálne ho tak zabiť“, toto je „múdrosť obviniť seba samého“. „Ak sa nenaučíme tento prvý krok života, potom naozaj nikdy nepokročíme na ceste kresťanského života, duchovného života“:
„Je to prvý krok, pripísať vinu sebe samému. Bez nejakých rečí. Len ja a moje svedomie. Idem po ulici, prechádzam popri väznici a pomyslím si: ‚Títo si to zasluhujú‛. No uvedomuješ si, že keby nebolo bývalo Božej milosti, bol by si tam ty sám? Pomyslel si na to, že si schopný vykonať tie isté veci, ktoré urobili oni, dokonca horšie? Toto znamená obviniť seba samého, neskrývať pred sebou korene hriechu, ktoré máme v sebe – mnohé veci, ktoré sme schopní vykonať, aj keď to nevidno.“
Pápež zdôraznil ďalšiu cnosť: hanbiť sa pred Bohom, a to v istom druhu dialógu, pri ktorom uznáme hanbu nášho hriechu a veľkosť Božieho milosrdenstva:
„‚Tebe, Pane, Bože náš, pristane milosrdenstvo a odpustenie. Hanba mne, a tebe milosrdenstvo a odpustenie‛. Takýto dialóg s Pánom nám bude počas tohto Pôstneho obdobia prospešný: uznávanie vlastnej viny. Prosme o milosrdenstvo. V evanjeliu Ježiš jasne hovorí: ‚Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec‛. Keď sa človek naučí priznávať si vinu, je milosrdný k ostatným: ‚Veď kto som ja, aby som ho súdil, ak som ja sám schopný konať horšie veci?‛“
Ako hovorí Svätý Otec, veta: „Kto som ja, aby som súdil iného?“ vychádza práve z poslušnosti voči Ježišovým slovám: «Nesúďte a nebudete súdení, neodsudzujte a nebudete odsúdení, odpúšťajte a odpustí sa vám.» Avšak, „ako sa nám len páči súdiť iných, nepekne o nich hovoriť!“ dodal pápež. Svoju homíliu ukončil slovami: „Nech nám Pán v tomto Pôstnom období dá milosť naučiť sa uznať si vinu“ s vedomím, že sme schopní „tých najhorších vecí“, a nech nám dá milosť povedať: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, pomôž mi cítiť zahanbenie a udeľ mi milosrdenstvo, takto dokážem byť milosrdným voči ostatným“.
